Najväčšia a najvýznamnejšia bitka svetových dejín.
Bitka pri Isse, ktorá sa odohrala 5. novembra, 333 p. n. l., bola prvým ozbrojeným stretom medzi legendárnym macedónskym vojvodom Alexandrom Veľkým a Dareiosom III., veľkokráľom z Perzie. Táto bitka nám ukazuje slabé aj silné stránky oboch vládcov vo vedení pozemných bojov, je však tiež brilantnou ukážkou strategického myslenia mladého Alexandra, vďaka ktorému sa jeho armáda udržala pokope aj keď čelila tvárou v tvár priamej katastrofe.
Po smrti svojho otca sa roku 336 p. n. l. dostáva na macedónsky trón Alexander lll., jeho prvoradou úlohou sa stáva otcov nesplnený sen, teda dobytie Perzskej ríše. Zjednodušene povedané, mladý panovník použije ako zámienku 150 rokov starý konflikt, respektíve vojnové zverstvá, ktoré počas grécko-perzskej vojny páchali armády pod vedením Dareiosa l. a jeho syna „vládcu hrdinov“ Xerxesa. Menšie lokálne rozbroje medzi znepriatelenými stranami nakoniec vyvrcholili roku 334 p. n. l. pri rieke Graníkos, kde početné perzské vojsko podľahlo drvivej macedónskej falange. Alexandrovi vojaci následne prekročili Hellespont a bez odporu prenikli do vnútrozemia „ríše kráľov“. Toto dôležité víťazstvo rovnako donútilo Peržanov, aby sa držali na mori alebo skrývali za opevnenými hradbami miest. Bez pozemnej armády, ktorá by mohla zastaviť Alexandrov postup alebo dobyť späť stratené územia, ostala už len posledná možnosť a to spomaľovať jeho armádu ako sa len dá. Talentovaný vojvodca bol však neúnavný a vďaka jeho efektívnej dobyvačnej stratégii postupne obsadil jedno mesto za druhým.
Hlavným cieľom Perzie sa tak stalo roznietenie vzbury v Grécku. Rhodian, taktiež nazývaný ako Memnon (grécky veliteľ v službách Perzie), používal perzskú flotilu pre krvavé nájazdy v Egejskom mori, aby mohol odrezať Alexandra od jeho vlasti a potrebných zdrojov. Táto stratégia sa ukázala ako veľmi efektívna, keďže vďaka nej bola rozpustená celá Macedónska flotila, kvôli nedostatku finančných prostriedkov. Výsledkom bolo, že hoci Alexander udržiaval vládu na súši, na mori bola situácia úplne opačná, čo znamenalo katastrofu pre Macedónsko a tým pádom aj pre samotného vojvodcu. Memnon tak mohol pokojne dobýjať prístavné mestá bez strachu z gréckych nájazdov. Počas týchto úspechoch sa Dareios rozhodol postaviť armádu, ktorá by viedla útoky na zemi, zatiaľ čo Memnnon a jeho flotila mohla otvoriť bojové operácie v Grécku tým, že pristane v Euboeae a vytvorí takzvanú druhú frontu, ktorá by nadobro naklonila misky váh na perzskú stranu.
Medzitým sa kvôli nepriaznivému zdravotnému stavu a rozložení svojej armády Alexander rozhodol stráviť trojmesačný pobyt pri osade Isse, kde sa snažil skonsolidovať macedónske sily. Dareios chcel tejto situácie využiť, a preto sa rozhodol vyraziť so svojou armádou smerom k nenávidenému nepriateľovi. Macedónci zatiaľ zjednotili svoje sily a zaistili si určitý prísun potravín a čerstvých posíl. Logickým ťahom pre Peržanov by bolo pochodovať na juh a obsadiť strategicky dôležitý priesmyk Belen, ktorý mali v moci macedónske jednotky. Zaslepený vidinou rýchleho víťazstva sa však Dareios rozhodol zaútočiť na Alexandra priamo pri mestečku Isse, kde ho statočný stratég už nedočkavo očakával. Väčšina historikov sa dodnes nevie presne zhodnúť na konkrétnom počte zúčastnených vojakov. Zloženie perzskej armády údajne obsahovalo ťažkú kavalériu o počte 11 000 mužov, ľahkú kavalériu s počtom 10 000 mužov a zmiešané armády gréckych žoldnierov zahŕňajúce 5000 mužov. V prípade pechoty a záloh sa odhaduje počet až 108 000 mužov (ľavé, pravé krídlo, lukostrelci, rezervy, kopijníci a pod.). Dohromady tak perzská armáda čítala cez 130 000 bojovníkov. Naopak v prípade macedónskej armády, jazdu tvorilo len 6000 vojakov, pechotu sotva 22 000 mužov (falanga, peloponézska pechota a pod.) a zvyšok tvorilo približne 13 000 bojovníkov, pozbieraných počas pochodu, išlo hlavne o obyčajných Grékov alebo žoldnierov. Totálny počet bol zhruba 40 000 mužov.
Kopce a údolia sa hemžili perzskými vojakmi. Dareios stál na zlatom voze v centre svojej armády obklopený najelitnejšími bojovníkmi. Pred sebou rozptýlil niekoľko línií kopijníkov, pešiakov a lukostrelcov, ktorí tvorili hlavnú útočnú vlnu. Na ľavom a pravom krídle bola rozostavená kavaléria, za cieľom jednoducho a efektívne napadnúť nepriateľa z boku alebo doraziť utekajúcu armádu Alexandra. Taktika bola pomerne jednoduchá – pochodovať s pechotou vpred za účelom rozbiť jadro Alexandrovej armády a v prípade akýchkoľvek komplikácií vyraziť s perzskou jazdou. Alexander si bol tejto stratégie dobre vedomý, rozkázal preto svojej pechote pochodovať vpred a ľavému krídlu napadnúť nepriateľa zboku, čím rozptýlil pozornosť Peržanov na stred a ľavé krídlo. On sám spoločne s pravým krídlom zloženým z ľahkej jazdy vyčkával, kým sa nepriateľská jazda nerozhodne vyraziť proti macedónskemu ľavému krídlu s cieľom ho obkľúčiť. Nepriateľ mu na tento úskok naletel a v momente, keď Dareiosovo pravé krídlo ostalo nechránené (respektíve ťažká kavaléria vyrazila vpred), zaútočil na Peržanov zboku s cieľom dostať sa až do stredu perzskej armády a zabiť Dareiosa, poprípade aspoň rozpútať zmätok v nepriateľských radoch. Prekvapivo mu úskok vyšiel. Keď Dareios videl približujúceho sa Alexandra, dostal strach a okamžite sa dal na útek. Armáda vidiac svojho veliteľa ako ustupuje spanikárila a organizovaná armáda sa v okamžiku zmenila na jeden veľký zmätok. V tomto štádiu už nebol pre macedónskych bojovníkov problém pobiť ustupujúcich Peržanov a istý neúspech tak zmeniť na nečakané víťazstvo.
Výsledkom boli ťažké perzské straty v podobe vyše 100 000 mŕtvych, zatiaľ čo Alexander stratil niečo málo cez 7000 mužov. I cez veľkú snahu sa macedónskym bojovníkom nakoniec nepodarilo perzského kráľa dohoniť a zajať. Dareios ustúpil so zvyškom svojej armády späť na východ, kde v okolí Damasku pozbieral zvyšné sily a snažil sa preskupiť. Po pár neúspešných pokusoch o znovuzrodenie svojho vojska musel „kráľ kráľov“ ustúpiť až ku Phrygii, kde postupne utvoril nové jadro perzskej armády na rozhodujúcu bitku pri Gaugaméle. Alexander mal teraz k dispozícii všetko čo potreboval, podrobil si západnú polovičku Perzskej ríše, zmocnil sa štátnej pokladnice a zajal celú kráľovskú rodinu vrátane matky, manželky a detí. Hoci je nám osud Alexandra Veľkého dobré známy, v tej dobe všetko naznačovalo tomu, že si mladý vojvodca podrobí celý vtedajší známy svet. Zjednotené Grécko, porazenie Peržanov a Alexandrova genialita, to všetko ukazovalo na to, že sa môže zmeniť kolobeh dejín.
