Zuza, Paula a Majka študujú na vysokej škole bábkové divadlo a jedno si dokonca aj vytvorili.
Čo si predstavíš pod pojmom bábkové divadlo? Pravdepodobne ti na um zídu tradičné bábky a herci schovaní za scénou, vďaka ktorým sa z nich stávajú pasívne dramatické činitele a dôraz sa kladie skôr na bábky vpredu. Bábkové divadlo sa však za posledné desaťročia o čosi zmenilo, vyvinulo a dospelo, čo oslovilo aj tri slovenské slečny s fascinujúcim nápadom založiť si rovno vlastné divadlo. Rozhodli sme sa preto vyspovedať ich a čomu sa to vlastne venujú a aké sú ich plány do budúcnosti, to už sa dozvieš v nasledujúcom rozhovore.
Ahoj, na začiatok sa nám prosím v krátkosti predstavte
Sme Zuza, Paula a Majka. Študujeme na vysokej škole bábkové divadlo. Jedno sme si vytvorili. Volá sa Divadlo Veteš. Už teraz má 6 očí, 6 nôh a IQ 360. Keď ho naučíme chodiť, tak príde a samo sa vám predstaví. Zatiaľ sa vopred ospravedlňujeme za rozhovor. Mysleli sme to ako hudbu. Ale to už je skôr taký humor...
Venujete sa bábkarskej tvorbe. Môžete nám bližšie priblížiť, čo to vlastne znamená?
Bábkarská tvorba je súhrnné označenie pre vytváranie divadla, ktoré komunikuje s divákom prostredníctvom bábky. Väčšina ľudí pozná bábky klasické – marionety, javajky, maňušky,manekýni; bábkoherci ich vodia a bábky preberajú funkciu dramatickej postavy namiesto živého herca. Tzv. klasická alebo tradičná bábkarina, ktorá bola v Európe súčasťou pouličných vystúpení kočovných hercov už stovky rokov sa na Slovensku sprofesionalizovala v 50. rokoch 20. storočia, kedy začali vznikať štátne bábkové divadlá. Ale koncom 20. storočia až dodnes prichádza aj k nám vplyvom európskych vzorov progres, bábkou môže byť aj hocijaký predmet, objekt alebo materiál. Moderné bábkové divadlo je silne výtvarné a jeho možnosti sú jedinečné, je to mocný a sugestívny divadelný prostriedok.
Ako ste sa k bábkarskej tvorbe dostali?
Zušky, dramaťáky, výtvarné krúžky, hodiny klavíra, kurzy batikovania, Hviezdoslavov Kubín, kreslenie, slohové práce, poviedky do šuflíka, pílenie dreva... ani neviete kedy a ako a ste v tom. Ak nemáte problém úprimne uveriť, že vaše topánky sa po tom, čo si zavriete dvere do izby, začnú rozprávať, alebo že ceruzky si v noci konečne môžu kresliť, čo ony chcú, máte potenciál. A ten problém nemá myslím žiadne dieťa.
Je bábkarská scéna na Slovensku v súčasnosti aktívna, alebo skôr upadá?
V súčasnej bábkarskej scéne sú tvorcovia, ktorí sa snažia obrodiť bábku a rozšíriť jej možnosti, sú tu aj takí, ktorí tie možnosti zužujú.
Aké sú zásadné rozdiely pri tvorbe činohernej a bábkarskej inscenácie?
Líšia sa v tom, ako tlmočia posolstvo divákovi. Aké prostriedky využívajú. Ale to sa dá povedať aj všeobecne o inscenáciách ako sa líšia jedna od druhej. Taký najpolopatistickejší rozdiel je využitie bábky a rozdiel herectva, ktoré je pri činohre často „prirodzené“ (psychologické) a pri bábkarine naopak štylizované. A v tom, že výtvarný a režijne- dramaturgický koncept sú oveľa užšie prepojené. Nejeden študent bábkarskej scénografie by súhlasil s tým, že keď sú na bábkarskej scéne napríklad stoličky, sú tam lebo niečo znamenajú, alebo ožívajú. Hýbe sa s nimi, prevracajú sa, rozbíjajú, skladajú...V činohernom divadle je pokrok, keď sa tá istá stolička otočí o 90 stupňov... To, čo činohra využíva ako rekvizitu, bábkarina oživuje. Každá bábka, časť scény (niekedy aj kostým) je svojbytnou existenciou. Nebolo by však správne to takto uzavrieť. Je to skôr také oddelenie spôsobu prístupu k inscenovaniu, ako sme naň zvyknutí, a ako je vo väčšine prezentovaný na oficiálnych javiskách a k prístupu, ktorý experimentuje a hľadá nové cesty, aby využil všetky možné prostriedky k vyjadreniu posolstva. Nie je celkom pravda, že činohra je taká a bábkarina onaká. Existuje mnoho tvorcov miešajúcich prístupy. A tak sa činohra obohacuje napríklad o prostriedky výtvarné a bábkarina o herectvo ozajstného prežívania.
Čo je pri práci bábkara najťažšie?
Prenášať scénu a bábky. To niekedy býva dosť ťažké.
Vedeli by ste porovnať situáciu v oblasti bábkarskej tvorby na Slovensku a v zahraničí?
Sú krajiny (napríklad Poľsko, Česko, Francúzsko...), kde Slovensko má čo dobiehať. Tieto krajiny majú dlhšiu tradíciu a oveľa pevnejší základ vo všeobecnom povedomí. To ale zase vychádza aj z histórie. Teda, že naša krajina sa ešte len učí chodiť, nemôžeme od nej chcieť aby skákala. Môžeme jej však pomôcť, pretože ľudia, ktorí by vedeli doskočiť veľmi vysoko, sa tu nájdu. Potom sú ale aj krajiny, kde nie je tradícia žiadna, alebo ostalo predvádzanie čistej tradičnej formy.
Existuje pre slovenských tvorcov v tejto oblasti umenia možnosť presadiť sa aj v zahraničí?
Je množstvo bábkových festivalov v zahraničí, kde sa bábkari navzájom ovplyvňujú, inšpirujú a konfrontujú so svojimi novinkami. Možnosť presadiť sa v čomkoľvek kdekoľvek je inak vždy, keď človek má presvedčenie a vôľu. Ale to už sme asi moc hlboko.
Venujú sa bábkovému umeniu mladí ľudia, alebo to skôr ťahá staršia generácia?
Staršia generácia má remeselnú zručnosť a skúsenosť, no často nemajú veľa sily a chuti inovovať. Mladí zas naopak. Progres zvyčajne funguje vtedy, keď sa stretne všetko.
Ako je to s finančným ohodnotením? Povedali by ste, že je pre mladého človeka atraktívne?
Nie. Atraktívne na tomto povolaní sú celkom iné veci. Samé nové svety. :)
Čo by sa malo na Slovensku urobiť, aby sa bábkové divadlo stalo populárnejším?
Napríklad robiť tento rozhovor. Aj keď sme ešte len študenti a máme pred týmito otázkami rešpekt. Aspoň takto, aspoň trochu, ako zatiaľ vieme, môžeme toto umenie odprezentovať. Takže vám ďakujeme.
Je nejaké predstavenie, ktoré by ste odporučili ľuďom? Máte vy nejaké obľúbené inscenácie?
My sme veľkými fanúšikmi zoskupenia Med a Prach či tvorby Teatra Tatra a Nitrianskeho Starého Divadla. Toho starého. V zmysle, že práve v nich najviac vnímame cit a remeselnú zručnosť, ktoré toto umenie potrebuje. Ich tvorba je pre nás, ako sa vraví, inšpiratívna. Keď človek uvidí ich predstavenie, dodá mu to odvahu a silu pokračovať vo svojej práci (v čomkoľvek) aj keby už to vzdával. Diela sú tak poctivo prepracované formálne aj vnútorne a tieto roviny sa ešte prepájajú. Vznikajú tak skutočne krásne veci. Zaujímavé je aj Dezorzovo lútkové divadlo, ktoré sa venuje dospelému divákovi a pracuje s tradičnými prostriedkami veľmi netradične. A hoci ich inscenácie sú plné humoru a výsmechu a môžu sa zdať ako len také srandy, podávajú názor, kladú otázky a majú svoju výpoveď. Samozrejme, to sú, ako sa pýtate, naše subjektívne obľúbené produkcie.
V zahraničí je toho tiež mnoho. My môžeme hovoriť len o tom s čím máme skúsenosť, väčšinou z divadelných festivalov, ktoré veľmi odporúčam ľuďom ktorí chcú vidieť takéto formy, či už od našich alebo zahraničných tvorcov. /napríklad V4 v Nitre, Bábková Žilina, Bábkarská Bystrica.../
Má „bábkarina“ potenciál ostať v povedomí ľudí aj v digitálnej dobe?
Bábkarina to vždy mala, má, aj bude mať ťažké. Nemôže konkurovať, musí ponúknuť svoju jedinečnosť. Deti o túto jedinečnosť ešte stále prejavujú veľký záujem. A s „veľkými“ to hádam tiež nebude také zlé.
Kde môžeme vidieť vás? A kde nájdeme info o vašich predstaveniach?
Školské projekty sú často súčasťou už spomínaných festivalov. Cirkus je naším prvým projektom, ktorý sa vybral „mimo školu.“ Plánujeme reprízy a ak to pôjde, radi by sme s ním čo to pokočovali. Rozbehy sú neni len tak a my si to uvedomujeme. Ešte sa máme čo učiť, tak sa nemôžeme moc vystrkovať. Ale to asi budeme mať vždy, tak ešte neviem kedy sa začneme viac vystrkovať. Zatiaľ, o tom ako nám to ide budete môcť sledovať na FB stránke Divadla Veteš. Z hercov niektorých od budúcej sezóny môžete vidieť v bábkových divadlách v Košice, Žiline či Bratislave. Iných v ich autorských projektoch. Tiež o tom, kde a kedy vystupujú, budeme spamovať na FB stránke.
Mimochodom, slečny sa aj so svojím cirkusom objavia už túto stredu na akcii Spots, čo by si si určite nemal nechať ujsť.
