Mocný muž cárskeho Ruska, ktorému ženy nikdy nepovedali „nie“.
Pre niektorých stelesnenie démona, pre iných skutočný svätec. Dodnes presne nevieme, čím tento nevzdelaný, ale zároveň geniálny mních cársku rodinu uriekol, no pravdepodobne za to môžu jeho oči, ktoré boli podľa ľudí uhrančivé až paralyzujúce, nejeden človek mal pocit, ako by sa pozeral „do očí pekelného monštra.“
Grigorij Jefimovič Rasputin sa narodil 10. Januára 1869 v najizolovanejšom kúte cárskeho Ruska, na Sibíri, v malej roľníckej dedinke Pokrovskoje. Život na tomto mieste je mimoriadne nehostinný a krutý, ťažkú prácu a choroby striedajú len hladomor a mráz. Vďaka neprístupným močiarom v okolí dediny je skoro nemožné navštevovať školy, a tak to so vzdelaním mladého Rasputina nie je žiadna sláva, hovorí sa dokonca, že nevedel ani poriadne písať a čítať. Je však isté, že viac než školské povinnosti a práca, zaujíma dospievajúceho vidieckeho chlapca opačné pohlavie a alkohol. Orgie s prostitútkami alebo miestnymi dievčatami sú na dennom poriadku. No Rasputin nebol len nadmerne sexuálne žiadostivý, mal rovnako povesť darebáka, záletníka a zločinca.
Približne po dovŕšení osemnásteho roku života strávil kvôli svojim prehreškom trojmesačné pokánie vo Verchoturjetskom kláštore. Tu po prvýkrát narazil na miestnu náboženskú sektu chlystov. Fanatická organizácia hlásiaca návrat Ježiša Krista a jeho prevtelenie do najspravodlivejšej a najčistejšej osoby na zemi. Pri nočnom kúpeli má Rasputin jasno, samotná Panna Mária k nemu vraj prehovorí a označí ho za vyvoleného. „Všetko čo poviem, musí byť správne, pretože mojimi ústami hovorí sám Boh!“ V tom čase sa rovnako ožení s Praskovia Fjordovna Dubrovina, dievčinou z vedľajšej dediny, s ktorou má tri deti. Doma sa však moc času nezdržuje, vďaka schopnostiam liečiť a uzdravovať, vydáva sa na dlhú a nebezpečnú púť po Matičke Rus. Organizuje svadby, krstiny, ale i pohreby. Všetky slávnostné kázne končí hromadnými sexuálnymi oslavami. „Odpustenie môžeme dosiahnuť len smilstvom a hriechom,“ hlása prostým ľudom. Cestu po sibírskych a ruských kláštoroch završuje cestou do Grécka a Jeruzalemu.
V roku 1903 sa už ako známy liečiteľ, prorok a svätec dostaví do Petrohradu kvôli veľkému zhromaždeniu cirkevných hodnostárov. Po uliciach veľkomesta sa pohybuje ťažko až ťarbavo, hrá sa so svojou tmavou bradou, z ktorej si každú chvíľku vyťahuje nečistoty a omrvinky. Prakticky nedodržuje žiadne hygienické návyky, páchne, vulgárne nadáva a hrubo sa správa. Aj cez to všetko má však stále viac obdivovateľov. Bohaté šľachtičné a urodzené dámy hovoria len o ňom. „Smrdel ako nejaké zviera. Bála som sa, že ma roztrhá. Tri dni som sa spamätávala!„ Istá Olga Nikojevna zas píše svojej priateľke v liste „Ako keby ma obskočil veľký býk.“ Mnohé ženy však nenavštívili Rasputina len kvôli obohateniu svojich sexuálnych zážitkov, ale aj z dôvodu, aby sa čo najviac priblížili samotnému Bohu. „Bolo to, ako by do mňa vstúpil sám Boh. Nikdy som nič podobné nezažila, dva dni som sa nekúpala, aby som cítila na svojom tele ten jeho pach.“ Práve vďaka popularite, pokore a úprimnosti sa stáva mních z Pokrovskoje za krátky čas významným cirkevným hodnostárom Petrohradu. Prostredníctvom svojich kontaktov a liečiteľských zázrakov sa Rasputinovo meno dostáva do uší veľkokniežaťa Nikolaja Nikolajeviča, ktorý známeho mystika privedie až pred cársky pár.
1. novembra 1905 cár Mikuláš ll. pokorne privíta svätého muža na svojom dvore. „Vítam ťa, buď našim hosťom a okús nášho pohostinstva.“ Nekončiaci rešpekt a obdiv si Rasputin u monarchov a predovšetkým cárovnej Alexandry Fjodorovny získal uzdravením ich syna, mladého cároviča Alexeja, trpiaceho dedičnou chorobu hemofíliou, teda poruchou zrážanlivosti krvi. V tomto prípade stačí menšie poranenie, ktoré následne spôsobí dlhodobé krvácanie. Rasputin jedného dňa zobral malého Alexeja z rúk doktorov a zatvoril sa s ním do miestnosti. Po pár hodinách vyšiel z izby a ukázal cárovnej výsledok zázraku. Krvácanie ustalo, rany sa zahojili a chlapec bol do dvoch dní úplne zdravý. O tom, ako to „zhýralý mních“ dosiahol nie sú žiadne záznamy, faktom však zostáva že pri svojich mnohých liečiteľských pokusoch využíval sugesciu a hypnózu, ktorá ako je preukázané, zmierňuje príznaky, odbúrava stres, upokojuje a spomaľuje krv. Od uzdravenia mladého cároviča začal mať Rasputin veľký vplyv na cárskom dvore a dokonca aj na ruských monarchov. S vysoko postavenými generálmi a úradníkmi sa rozprával ako rovný s rovným. Bez najmenšieho ostychu či poníženosti. Vďaka popularite sa stáva u znudených dám témou číslo jedna. Najväčšou milovníčkou Rasputina sa stala grófka Olga Lochtinova, tá sa o svojho svätca až materinsky stará a trávi s ním väčšinu voľného času. Jej vášeň postupne prerastie do šialenstva a posadnutosti. „Vezmi si ma, Grigoriji, môžeš si so mnou robiť, čo chceš“. Rasputin neváha, zneužije grófku a potom sa jej zbaví, pred jej rodinou ju zosmiešňuje a ponižuje. I cez to všetko však jeho sláva stále rastie.
Keď kráča ulicami mesta, ľudia sa mu hádžu okolo krku, klaňajú sa, bozkávajú mu ruky a s úžasom sa dotýkajú jeho plášťa. S popularitou a zástupmi nasledovníkov rastú aj rady Rasputinových nepriateľov. Pozornosť zbystrili aj cirkevné kruhy, príslušnosť k sekte, zázraky, prehlasovanie sa za boha a v neposlednom rade sexuálne orgie a alkohol poburovali okrem šľachty aj ctihodných kňazov z Petrohradu. Tajné spisy o Rasputinovi sa okrem zázrakov množili aj informáciami z jeho súkromia. V liste adresovanom prokurátorovi sa napríklad píše: „Behom jedného popoludnia obšťastnil 11 žien a ešte nemal dosť" či "Jednu zo žien priviedol 12-krát k orgazmu.“ Bolo tak dosť tých, ktorí začali varovať cársku rodinu pred kontaktom s týmto podivínom. Súdnosť a sebakontrolu postupom času stráca aj sama cárovná Alexandra Fjodorovna. Dôkazom toho sú osobné listy zhýralému mníchovi. “Môj drahý priateľ, toľko túžim po tvojej prítomnosti. Chcem bozkávať tvoje ruky a položiť hlavu na tvoje sväté rameno.“ Narastajúci tlak a nepríjemnú atmosféru okolo „zlodeja koní“ pocíti aj Mikuláš ll. a niekoľkokrát odporučí Rasputinovi útek z Petrohradu. Svätý muž poslúchne a prečká búrku nevôle vo Svätej zemi.
Po návrate do mesta čaká na mnícha z Pokrovskoje nečakané prekvapenie. Najatá prostitútka Chionija Guseová vrazí Rasputinovi nôž hlboko do brucha, vyzerá to na smrteľnú ranu. Guseová údajne po čine šialene kričí “Zabila som antikrista.“ Boh však nad ním drží ochrannú ruku a svätého mnícha ušetrí. Na lôžku ho ešte zastihne správa o zapletení Ruska do vojny, cár sa vydáva na bojisko a za jeho neprítomnosti vládne cárovná Alexandra. Rasputin jej po zotavení radí a má ju absolútne vo svojej moci. Jeho vôľa a vplyv sú v podstate neobmedzené. V tom istom čase sa po Petrohrade rozšíri správa, že cárovná je milenkou tohto „diabla v ľudskom tele.“ A tak je v hlavách najvyššej šľachty rozhodnuté, Rasputin musí zomrieť. Na čelo popravčieho komanda sa postaví gróf Felix Felixovič Juspov.
Mních príjme 30. decembra 1916 pozvanie do domu sprisahancov. Po dlhej konverzácii je mu ponúknuté otravné jedlo v podobe vína a koláčov. Rasputin víno s chuťou vypije a zákusky zje, no kyanid na neho vôbec nepôsobí. Juspov stratí nervy, vytiahne pištoľ a z tesnej blízkosti strelí nenávideného Rasputina do hrude. Ten sa na grófa vrhne s cieľom ho zaškrtiť, no je umlčaný ďalšou sériou guliek a údermi palice. Mních pomaly padá k zemi, jeden zo sprisahancov k nemu prikľakne a po chvíli zakričí “To nie je možné, on ešte žije!“ Samotný Jupsov sa okamžite na ležiace telo vrhne a pištoľou ho bije po hlave a tvári. Ako neskôr tvrdil, zdalo sa mu, že je Rasputin stále živý, pohybujú sa mu oči a chrapčí. Nehybné telo svätého muža následne zviažu a hodia do rieky Nevy. Pri pitve sa mala v jeho pľúcach údajne nájsť voda, čo vedie k záveru, že zomrel až na následky utopenia.
Je tiež zaujímavé podotknúť, že Rasputin pred svojou smrťou vraj predpovedal, že ak ho o život pripravia členovia kráľovskej rodiny, bude to koniec dynastie Romanovcov. O necelé dva roky sa tak aj stalo, 17. júla 1918 odviedli vojaci Mikuláša ll. spolu s jeho rodinou do suterénu ich domu, kde ich všetkých vrátane služobníctva popravili.
