Prečo je druhá časť remaku legendárneho Final Fantasy VII oveľa horšia, ako to tvrdí väčšina herných žurnalistov?
Ako sa dá zremakovať taká legendárna klasika, akou je Final Fantasy VII? Spoločnosť Square Enix sa rozhodla, že to spraví s tvorcami pôvodnej hry, ktorých obklopili nesmierne talentovaným tímom vývojárov. Aj preto zamrzí, že druhá časť z plánovanej trilógie je takým sklamaním. Nepochopiteľne má však hra na stránke Metacritic po spriemerovaní vyše 130 recenzií hodnotenie 92/100. Zaslúži si to?
Rebirth je kvalitné JRPG a zábava na množstvo hodín. Sklamaním je však v prvom rade príbeh. Originálnu hru z roku 1997 môžu hráči aj dnes prejsť za cca 38 hodín. Len prvé dve časti remaku im však zaberú vyše 80 hodín a v prípade, že chcú dokončiť všetky side questy a minihry, potrvá to okolo 200 hodín.
Zbytočne nafúknutá a dlhá hra
Po druhej časti je jasné, že autori sa pokúsia natiahnuť 38-hodinovú hru na viac ako 100 hodín (a to berieme do úvahy len príbeh). Logicky to vyústi do problémov, ktoré trápili už prvú časť remaku a ktoré sú oveľa viac citeľné v pokračovaní Rebirth. Hra je až príliš obsiahla, príliš nafúknutá a zbytočne veľká.
Trpí tým aj gradácia deja, ktorá je počas väčšiny príbehu viac-menej neprítomná. Kritiku si zaslúži aj tempo hry, ktoré neustále kúskujú zbytočné dialógové vsuvky a miniaktivity, pri ktorých hráč zaspáva. V epickej akčnej hre, v ktorej má hráč zachrániť celú planétu, jednoducho nikto nechce zbierať kvety pre smutné dievčatko.
Krásny otvorený svet naplnený repetitívnymi aktivitami a side questmi
Rebirth ponúka štruktúru otvoreného sveta. Ten autori rozdelili na šesť veľkých oblastí, z ktorých každá ponúka úplne iné prostredie (vyschnuté pláne, kaňon, džungľu, lúky a lesy...). Hranie v prvej oblasti je ešte zábavné, keďže tam je množstvo vedľajších úloh a aktivít, ktoré mapu vypĺňajú. Hráč však čoskoro zistí, že každá oblasť ponúka s výnimkou niekoľkých úloh identické aktivity.
Tie občas predstavia nové postavy a nepriateľov, ale vo všeobecnosti ide o stereotypné, takzvané fetch questy (choď tam, získaj to, poraz nepriateľa, dones mi to sem). Ide o nesmierne nudný, otravný a neoriginálny typ úloh, z ktorých srší nedostatočná nápaditosť. Rebirth tieto fetch questy ešte zhoršuje, keď ich spája so spomalenými hernými mechanizmami. Tie sa, nanešťastie, dostali aj do hlavného príbehu.
Reč je o vynútenej pomalej chôdzi postáv, pomalom prechode cez úzke štrbiny, hádzaní debničiek s nemotorným robotom, vysávaní obrím vysávačom (to nie je žart, skutočne v hre toto je) a množstve ďalších nezmyselných drobností, ktoré spomaľujú tempo a kúskujú zábavný súbojový systém.
Stále zábavný súbojový systém
Súbojový systém je takmer rovnaký ako v predošlej časti. Predstaví niekoľko noviniek, ale ide skôr o rozšírenia funkčných a zábavných mechaník, ktoré budú hráčom prvej časti veľmi povedomé a intuitívne.
Kľúčové je stále využívať kombinácie útokov medzi viacerými ovládateľnými členmi skupiny, ich zručnosti, špeciálne útoky a zameriavať sa na slabiny nepriateľov. Skúsenejší hráči si užijú poriadne adrenalínovú a miestami chaotickú akciu, ktorá na obrazovke vytvára úžasné bojové choreografie a vizuálne lahôdky vďaka špeciálnym efektom.
Nedajú sa však upgradovať takzvané sloty na ATB. Každá postava disponuje len dvomi, a keď sa naplnia (prirodzene, počas súbojov) slúžia na používanie predmetov či vykonávanie špeciálnych útokov. Tých je pritom málo, pričom tie zaujímavejšie sa odomknú až na samotnom konci.
Hráč môže postupom času ovládať viac ako šesť postáv, z ktorých každá má unikátne bojové schopnosti a vlastnosti. Najlepšie útoky, synchronizáciu a najzábavnejšiu hrateľnosť mali Cloud a Yuffie, zatiaľ čo hranie za Aerith bolo absolútne príšerné, nudné a pomalé.
Veľkou časťou tejto hry je skúmanie rozsiahlych oblastí, na čo slúžia chocobos (v tomto svete plnia účel koní). Ich získanie je však niekedy neúnosne nudné, keďže tomu prechádzajú vynútené a spomalené stealth pasáže. Horšie je, že chocoba takto musí hráč získať v každej oblasti (toho v poslednom regióne sme už od znechutenia vynechali).
V hre sú však aj ďalšie prostriedky dopravy a pochváliť treba aj mimoriadne rýchle cestovanie prostredníctvom fast travel po celom nádhernom svete.
Všetky regióny ponúkajú unikátne prírodné krásy a skvelý dizajn prostredia, v ktorom sa sem-tam objaví nejaké to prekvapenie, ale najmä komplexná flóra a nepriateľská fauna.
Nádherné prostredia dopĺňa ešte krajšia hudba. V Rebirth sú jedny z najkrajších kompozícií v rámci celej série, pri ktorých má hráč občas chuť prestať hrať a len sa započúvať do melódií. Spojenie týchto dvoch prvkov úspešne vytvára pocit veľkého dobrodružstva a nadšenia z cestovania naprieč uveriteľným fantasy svetom.
Slabá „grafika“, ale aspoň bez bugov
Bohužiaľ, krása tohto sveta je viditeľná len v prípade, ak sa hráč nepozerá dôkladne. Rebirth ponúka dva grafické módy (Quality a Performance). Ani jeden však nie je ideálny. Quality mód ponúka viac-menej stabilných 30 snímok za sekundu a 4K kvalitu obrazu, ktorý však vôbec nevyzerá natívne a módu navyše chýba motion blur. Performance mód ponúka 60 fps, ale kvalita obrazu je otrasná a rozpixelovaná.
V oboch módoch sú najmä v prvej kapitole až neuveriteľne nekvalitné textúry a modely ako z čias PS3. Hra na viacerých miestach pôsobí ako spred dvoch generácií, najmä čo sa týka modelov postáv v pozadí.
Stačí, že sú 2-3 metre vzdialené od hráča a strácajú väčšinu detailov. Platí to však len pre hrateľnostné segmenty. Filmové cutscény sú nádherné s množstvom detailov a kvalitných modelov. Poteší aj perfektný stav hry bez bugov.
Experti z Digital Foundry porovnávali Rebirth s predošlou časťou a ukázalo sa, že hoci je pokračovanie v niečom lepšie (hustota zalesnenia a celková detailnosť prostredia a prírody), v niektorých je to krok späť (nekvalitné a občas neexistujúce odtiene). Najhoršie je na tom nasvietenie, či už priame, alebo nepriame, ktoré niekedy nevrhá tiene a inokedy vôbec nevytvára autentické prostredie a lom svetla.
Hráč si však najviac všimne nereálne a veľmi nepríjemné náhle zmeny nasvietenia, či už v interiéroch, alebo exteriéroch. Občas nie je možné vidieť ani to, kde sú dvere, inokedy sa zase svetlo láme na tom istom mieste na sto spôsobov. Naše video nižšie to trefne zobrazuje. V hre sme však zažili niekoľkonásobne horšie situácie.
Autori mali priam gigantické ambície
Autori Rebirth mali obrovské ambície, ktoré zväčša aj naplnili. Vytvorenie takýchto veľkých hier v súčasnosti trvá aj päť-šesť rokov, im sa to podarilo za štyri. Je to neuveriteľný výkon, ktorý ešte viac zvýrazňuje veľké množstvo minihier a nepovinných aktivít. Ohúri aj viacero herných mechanizmov a systémov, ktoré slúžia len na niekoľko minút zábavy a v hre sú umiestnené len na jednom mieste.
V súčasnosti je to netradičné, pretože tvorba takýchto systémov trvá dlho a najmä v hrách s otvoreným svetom je potrebné využívať ich opakovane, aby sa ich náročná tvorba oplatila. Tvorcovia tejto hry však urobili všetko, aby bola čo najlepšia, aj keď to bolo ekonomicky neefektívne, čo je dnes už rarita.
Vo Final Fantasy VII Rebirth je však originálneho a unikátneho obsahu až tak veľa, že to pôsobí zbytočne. Oveľa radšej by sme prijali kratšiu, menej nafúknutú, no sústredenejšiu hru so zábavnejšími vedľajšími úlohami a aktivitami v menej rozsiahlom svete, ktoré nespadajú do repetitívnej formulky titulov z tohto žánru.
Rovnako tak by sme prijali, aj keď nám je jasné, že budeme v menšine, autentickejšie postavy. Práve nevinnosť, detinskosť, naivita a správanie hrdinov v štýle anime postavičiek je dôvodom, prečo sa hráči zamilovali do Clouda, Aerith, Tify a spol., ale v roku 2024 to už pôsobí miestami neznesiteľne.
Detinský príbeh s ešte detinskejšími nelogickými postavami
Postavy sa často správajú nereálne, nelogicky, až idiotsky a samy si protirečia. Za spomenutie stojí postava, ktorá zradí celý tím, a keď sa na ňu ostatní nahnevajú (na nič iné sa tvorcovia hry ani nezmohli, keďže rozprávajú detinský príbeh), zradca sa ešte urazí a hrá sa na obeť. Ešte lepším príkladom sú scény, kde nechávajú hrdinovia žiť svojich nepriateľov.
Ide o monštrá, ktoré im opakovane spôsobujú bolesť a ich existencia spôsobuje koniec celej planéty a úmrtie ich blízkych. Napriek tomu, že ich môžu zastaviť či aspoň uväzniť, jednoducho ich nechajú odkráčať. Celú hru rozprávajú o tom, ako sa pomstia, a keď konečne dostanú túto možnosť, otočia sa na päte a nechajú zločincov páchať ďalšie zlo a experimenty na ľuďoch.
Aj preto je vtipná ďalšia scéna, v ktorej Aerith hovorí, ako si predstavuje, čo všetko by danému záporákovi urobila a ako by sa mu pomstila. Haló, však si ho nechala odísť len 10 minút predtým! V týchto momentoch hráč neveriacky pozerá na televízor a pýta sa samého seba, či to scenáristi myslia vážne.
Final Fantasy XVI malo stokrát lepšie súboje s bossmi
Všetko v príbehu slúži len na to, aby sa dostal do ďalšieho bodu a ďalšej veľkej akčnej scény s novým súbojom s bossom. Mimochodom, aj tí sú dosť veľkým sklamaním. V rámci hlavného deja ide väčšinou iba o odvety z predošlej časti a nových bossov je veľmi málo.
Obzvlášť tí z jednotky sú nudní. Správajú sa identicky, identicky sa rozprávajú a ešte aj súboje pôsobia rovnako a zbytočne. Nemožná je aj snaha oddeliť ich z hľadiska hrateľnosti či vizuálu.
Oproti Final Fantasy XVI je to veľký rozdiel, keďže na súboje z tej hry spomíname dodnes a každý jeden bol vizuálne aj hrateľnostne unikátny. V Rebirth sa akosi všetko zliepa dohromady bez charakteristických čŕt.
Hre chýba klasický záporák
V pôvodnej hre sa Sephiroth veľmi neobjavoval, ale remake to mohol zmeniť. Okrem Cloudových preludov sa však hlavný záporák hry a celého príbehu objaví až v poslednej kapitole, asi po 50 – 60 hodinách hrania. Dovtedy rolu záporákov plnia len nevýrazní a pre dej irelevantní agenti.
Počas dlhých hodín sa navyše nijako osobnostne nevyvíjajú. Po dvoch hrách sa nakoniec aj tak správajú viac-menej identicky ako v prvých hodinách príbehu. Je to únavné, nudné a nezaujímavé.
Spoločne s hrami starnú aj ich hráči a fanúšikovia od veľkých titulov, v ktorých ide o osud celého sveta, očakávajú aj trochu serióznosti a príbeh, ktorý dáva zmysel.
Finále príbehu je jeden veľký nezrozumiteľný bordel
Veľkým problémom je aj posledná kapitola. V nej sa tvorcovia naplno pustili do spracovania multivesmíru. Cloud bojuje po boku Zacka, ktorý je v pôvodnej hre mŕtvy, a udeje sa aj legendárna scéna, v ktorej zomrie obľúbená postava. Tvorcovia však zničili jej vplyv, keďže ani po dohraní hry vlastne nie je jasné, či je skutočne mŕtva alebo nie.
Najprv ju Cloud zachráni, potom sa zmení polarita multivesmíru a umiera, následne ožíva ako... duch...? V závere je zase niečo ako takzvaný Force Ghost zo Star Wars. Koniec Rebirth pripomínal príbehový bordel z Kingdom Hearts, čo asi nie je prekvapenie, keďže tieto hry robili rovnakí tvorcovia.
Na konci predošlej hry tvorcovia jasne dali najavo, že tento remake nebude identický a oproti originálu chcú urobiť nejaké podstatné príbehové zmeny. V druhej časti od toho akoby boli upustili, a tak všetky multivesmírne zvraty a dejové línie vyznievajú úplne zbytočne. Do hry totiž nepridávajú nič okrem chaotického rozprávania príbehu, nejasného smerovania deja a úplného znehodnotenia ikonickej scény a smrti postavy.
Po dokončení hry tak v ústach ostáva len pachuť sklamania z nenaplneného potenciálu. Aj preto udeľujeme Final Fantasy VII Rebirth sedem bodov z desiatich. Nebyť geniálnej kartovej minihry (ide o najlepšiu minihru od čias Qwentu z tretieho Zaklínača) a čarovného fantasy sveta, šlo by hodnotenie ešte nižšie.
Našťastie súboje sú zábavné aj po 50 hodinách vďaka premysleným systémom a funkčnej súhre kombo útokov. Potešia aj niektoré aktivity a prekvapivo komplexné minihry, z ktorých niektoré sú priam úžasné (najmä Queen’s Blood a Fort Condor).
Veľkým plusom je aj otvorený svet plný krásnych scenérií a unikátnych lokácií v kvantite a kvalite, akú v JRPG hrách nevidno. Škoda stereotypného vedľajšieho obsahu, ten však nesmie odradiť od skúmania tohto sveta.
P. S. Tvorcovia by mali zapracovať aj na „ekonomike hry“. Na jej konci sme mali stovky elixírov a takmer 150 tisíc gilov (mena v hre), ktoré jednoducho hráč nemá na čo využiť.
