Ako sa žije študentke v 14-miliónovej japonskej metropole, prečo je bežné mať stalkera a z akého dôvodu nemôžeš vypnúť zvuk na iPhone? Odpovie ti naša fotografka Dora, ktorá v Tokiu študuje na Erasme.
V sérii rozhovorov sme ti v posledných mesiacoch prinášali zážitky Slovákov na prestížnych univerzitách, ako sú Oxford či Harvard. Kým štúdium v Amerike či vo Veľkej Británii podlieha neutíchajúcemu trendu, naša fotografka Dorota Jedináková (na Instagrame jedinadora) sa rozhodla vystúpiť z davu a siahnuť po oveľa netradičnejšej destinácii – Tokiu.
Na prestížnu univerzitu Tokyo University of the Arts sa dostala vďaka známemu programu Erasmus. Dora je pritom full-time študentkou fotografie na bratislavskej VŠVU.
„Na Tokiu sa mi vždy páčila jeho dynamickosť a kultúra, ale milujem aj japonské filmy či umelcov. Nejakú rolu tam zohralo aj to, že som chcela ísť čo najďalej a skúsiť si niečo úplne iné. Som tu už od konca septembra a zostanem do konca januára,“ hovorí pre Refresher.
„Hoci je škola jednou z najprestížnejších univerzít Japonska, nie je to zo študijnej stránky úplne niečo, čo mi vyhovuje. Osobne potrebujem mať oveľa viac nabitý program a interakciu zo strany učiteľov, skrátka, iný štýl. Niekomu to však môže vyhovovať práve takto. Som si istá, že ostatní, ktorí tu študujú bežne a nie na Erasme, to majú oveľa náročnejšie. Tokio však určite odporúčam. Je skvelá vec zažiť si, aké je to byť tak ďaleko od domova, a spoznať novú kultúru. Mesto samo osebe je proste neskutočné,“ dodáva.
Dora nám v rozhovore prezradila, ako prebieha štúdium a či sa dá v Tokiu vďaka finančnej podpore z Erasmu vyžiť. Spýtali sme sa aj na to, či sa v 14-miliónovej metropole cíti bezpečne.
Je veľmi bežné mať stalkera. Mne sa to stalo už dvakrát, kamarátky majú podobnú skúsenosť.
V Refresheri pre teba radi zbierame príbehy Slovákov v zahraničí. Len nedávno sme ti priniesli rozhovor so študentmi prestížnej Cambridgeskej univerzity. Tvorbu ďalších kvalitných výstupov môžeš podporiť, ak sa staneš členom klubu REFRESHER+.
Takto vyzerá Erasmus v Tokiu, kde študovala aj Yoko Ono
Tokyo University of the Arts, založená v roku 1877, je považovaná za jednu z najprestížnejších (ak nie najprestížnejšiu) umeleckých škôl v Japonsku. Študovali na nej napríklad svetoznáma avantgardná umelkyňa Yoko Ono, herečka Meiko Kaji či Ryuichi Sakamoto, hudobný skladateľ a držiteľ Oscara za hudbu k filmu The Last Emperor.
„Byť tu je naozaj obrovská prestíž. Keďže som však študentkou Erasmu a nedostala som sa sem cez klasické skúšky, je to pre mňa veľmi uvoľnené a príliš easy, ale ako som už spomínala, niekomu to môže vyhovovať,“ opisuje nám Dora Jedináková.
Prístup učiteľov je trochu obmedzený jazykovou bariérou a ich väčšinou chabou znalosťou angličtiny. Ťažko sa tu však dohovoríš aj v reštauráciách či s kuriérmi, a tak vďakabohu za Google prekladač. Angličtina tu nie je samozrejmosťou.
Hoci Dora na škole študuje aj japončinu, s týmto jazykom sa vraj nekamarátia. „Vôbec to nedávam. (smiech) V mojom odbore inter-media máme však aj veľmi zaujímavé predmety, ako napríklad japonská kultúra a umenie, učíme sa tam o japonských filmoch. Baví ma aj visual exercise, čo je niečo ako ateliérová tvorba.“
Univerzita ťa zaujme aj prekrásnou modernou architektúrou a obrovským kampusom rozmiestneným v niekoľkých častiach Tokia vrátane Ueno Park či Toride.
Takto si poradíš s prijímacím procesom aj financiami
„Tým, ktorým je Erasmus známy, asi netreba vysvetľovať, že tvoja škola ti každý rok posiela zoznam s miestami, kam sa dá vycestovať. Tokio bolo pre nás fotografov na zozname prvýkrát. Väčšinou tam chodili ľudia z grafiky. Chcela som túto možnosť využiť,“ vysvetľuje nám Dorota.
Základom prijímacieho procesu je, samozrejme, podanie prihlášky, silné portfólio a motivačný list. „Dôležitým bodom sú víza. Bez nich sa tam nedostaneš a trvá to nejakých päť dní. Najskôr však potrebuješ Certificate of Eligibility (COE), ktorý potvrdzuje oprávnenosť cudzinca na získanie víz na vstup do krajiny a pobyt v nej. Ja som ho dostala len tri dni pred odletom, takže to bolo pekne tesné. Najväčšie vybavovačky ťa však čakajú, keď prídeš do Tokia,“ rozpráva Slovenka.
Keďže išla do japonskej metropoly na štyri mesiace, musela sa v meste zaregistrovať ako klasický občan Japonska. Nevyhnutnosťou bolo aj zdravotné poistenie a penzia pre dôchodcov. Ako študent si za dané služby neplatíš. Zohnať si financie na živobytie však môže byť problém.
„Erasmus funguje tak, že ti škola prispieva každý mesiac nejakých pár stoviek eur, čo je na Tokio mega málo. Ja som jednorazovo dostala celú sumu s tým, že 90 percent mi zaplatili vopred a 10 percent neskôr. Z tejto sumy som si zaplatila len letenku a dva mesačné nájmy za ubytovanie. Človek tu musí mať svoje úspory alebo iný zdroj.“
Okrem peňazí, ktoré si Dora zarobila na foteniach, a pomoci od rodičov siahla aj po študentskej pôžičke zo slovenského Fondu na podporu vzdelávania. Ten ti môže požičať až niekoľko tisíc eur. Splácať začneš až po skončení štúdia.
V izbe ťa možno prekvapia... šváby
Jednou z najväčších challenge vie byť aj hľadanie ubytovania. Hoci zaň zaplatíš majland, (väčšinou) sa ti ujde iba pár štvorcových metrov. Japonské byty majú vo všeobecnosti tendenciu byť menšie v porovnaní s bytmi v niektorých iných krajinách. Okrem toho, že japonský životný štýl uprednostňuje minimalizmus, je výstavba malých bytov ovplyvnená aj urbanizáciou v krajine.
Klasický japonský byt si tu podľa Dory ako cudzinec neprenajmeš. „Neviem, ako fungujú intráky, pretože moja škola ich mala úplne vybookované. Na začiatku som si našla bývanie cez spoločnosť, ktorá pre zahraničných ľudí ponúka samostatnú izbu v zdieľaných domoch. Keďže som, pochopiteľne, nemohla ísť na obhliadku a bolo to na diaľku, nedopadlo to dobre.
V dome ma totiž privítali štyria divní muži, pýtali sa ma divné veci a asi po desiatich minútach povedali, že v dome sú šváby, takže si mám na dvere striekať strašne veľa jedu, aby mi nevošli do izby.
V momente som sa otočila a išla do hotela,“ spomína Dora.
Neskôr našla oveľa lepšie ubytovanie, no so smiechom priznala, že jej izba má asi dva krát tri štvorcové metre. Platí za ňu však 500 eur. „Je to úplne crazy. Dá sa nájsť aj lacnejšia možnosť, ale môžu tam byť šváby. Mám aj spolužiakov, ktorí majú super veľké a čisté ubytko, ale je vzdialené od Tokia a musia sem dlho dochádzať,“ dodáva.
Raj pre módnych maniakov
„Ľudia a ich štýl sú na Tokiu moja najobľúbenejšia vec. Všetci sú tu dobre oblečení a neskutočne si dávajú záležať na výzore. Neprehliadnuteľné sú napríklad tradičné japonské dievčatá v minisukniach so strašne vysokými platformami, s množstvom mejkapu a umelými vlasmi,“ hovorí Dora.
Iní sa dokonca obliekajú ako anime postavy.
„Potom je tu skupinka, ktorá nosí len archívne kúsky zo sekáčov, ale aj bežní ľudia s basic lookmi, je to taký super mix. Nikto tu nikoho nesúdi a to je na tom fajn,“ dodáva.
Spomínané sekáče sú rajom pre nejedného módneho maniaka. Okrem random kúskov v nich často natrafíš aj na archívne vintage modely svetových značiek, ktoré inde nezoženieš. Nakúpiť si však dokážeš už do 200 eur. Dora ti odporúča navštíviť najmä secondhand 10tow či Archive Store s vintage kúskami.
„Strašne big deal sú tu aj vlasy. Veľmi veľa mojich kamošov si idú farby, zvláštne strihy a parochne,“ hovorí na záver Dora.
Záchody s vyhrievaním aj štedrovečerná večera v KFC
Okrem gejší a samurajov, prekrásnych vyšívaných kimon či svetoznámych záhrad v sebe japonská kultúra ukrýva množstvo neobvyklých a stále neznámych kuriozít.
„Bola som tu aj na Vianoce a celkom ma prekvapilo, ako ich miestni berú. Vianoce sú tu ako taký Valentín. Je to sviatok pre dvojice, ktoré si spolu zájdu na neobvyklé štedrovečerné jedlo – KFC. Na Štedrý deň sú tak pred KFC dlhé rady. Ja som sa im však vyhla, bola som s kamošmi v izakaji, čo je niečo ako pub. Ľudia tam často chodia piť a jesť, je to veľmi tradičné miesto,“ opisuje Dora. Ďalším unikátom, ktorý je však vo svete bežne známy, sú japonské záchody.
„V Tokiu som ešte normálnu európsku klasiku nevidela. Všade tu majú tie crazy záchody s tryskami či vyhrievanými misami. Už som však zažila aj taký, že keď vstúpiš do miestnosti, sám sa otvorí a potom spláchne,“ hovorí so smiechom Dora.
Záchody s vyhrievanou misou vraj nájdeš na verejných priestranstvách, v obchodoch a aj baroch. Všade sú vraj brutálne udržiavané. To isté platí aj o obdivuhodnej čistote na uliciach. Hoci tam nenájdeš žiadne koše, rovnako nenájdeš ani odpadky. Ľudia si ich totiž berú so sebou domov a poctivo ich separujú.
Čo sa týka samotných Japoncov, zo začiatku na mňa pôsobili chladne. Hádzali na mňa divné pohľady a párkrát sa stalo, že si ku mne niekto nechcel prisadnúť v metre.
„Počula som, že je to časté. Ale keď ťa ľudia spoznajú, väčšinou začnú byť strašne priateľskí. Včera som bola na večeri s kamoškou a kuchár, ktorý pred nami robil jedlo, sa celý čas pýtal, odkiaľ som, čo tu robím, bolo to veľmi milé,“ hovorí Dora.
Super na spoznávanie ľudí sú však aj spomínané párty. Dora sa dnes na ne chodí baviť aj pracovať. V Tokiu totiž dostáva zákazky ako fotografka.
Nočný život je tu lacný, no týmto ťa prekvapí
„Ja osobne rada chodím do klubu Circus v Šibuji, veľa mojich kamošov tam robieva skvelé parties.“ Výhodou nočného života v japonskej metropole sú však najmä dostupné ceny. Vstup do klubov ťa väčšinou vyjde len na 2-tisíc jenov, čo je v prepočte asi 15 eur, za drinky zase zaplatíš len 6 až 7 eur.
„Panuje tu však zvláštna alkoholová kultúra. Väčšinou ľudia nepijú v baroch alebo kluboch. Pred párty zájdu do takzvaných convenience stores (malé obchody s výhodnými cenami – pozn. red.), tam si kúpia alkohol a potom ho pijú pred barom. Tieto obchody sú otvorené 24 hodín denne,“ opisuje Slovenka.
Najlepšia matcha, vyhliadky aj útulné alternatívne galérie
Dora si pre teba nachystala aj skvelé tipy na spoty, ktoré musíš navštíviť.
„Väčšinu času jedávam v škole, pretože tam máme kantínu, kde sa najem od dvoch do tridsiatich eur a na výber máme z tridsiatich možností. Pokiaľ ide o jedlo v meste, nemám obľúbené spoty, ale rada by som podotkla, že je vlastne jedno, kde ješ, pretože vždy je to čerstvé, veľmi chutné a skvelo pripravené. Či už zatúžiš po gyóze, alebo ramene, budeš spokojná,“ hovorí Dora.
„Veľmi rada však chodím do Šindžuku Gjoen, čo je obrovská japonská záhrada v centre mesta. Nájdeš tam park a strašne dobrý spot na matchu Sasaya iori, ktorý je tam už 200 či 300 rokov. Funguje ako kaviareň a shop, kde si môže dať rôzne špeciality vrátane matcha latte, zmrzliny či čaju. Keď je piatok a sobota, sú tam strašné rady,“ vystríha.
Ak si väčší art guru ako food guru, odporúčame ti navštíviť malé útulné galérie s alternatívnym umením v časti Roppongi, kde sa nachádza aj Roppongi Hills Mori Art Museum. „Je spojené s vyhliadkou na Tokio. Veľa ľudí, ktorí sem prídu, ide automaticky do Shibuya Sky, ale toto je oveľa lacnejšie a nie je tam až tak veľa ľudí,“ radí Dora.
V Tokiu je bežné mať stalkera
„Podľa mňa je Tokio safe, a to chodím von aj v noci. Oveľa viac som sa bála v Bratislave. Je tu však jeden obrovský problém s mužmi. Nechcem ich, samozrejme, dávať do jednej škatuľky, ale väčšina mužov, ktorých na ulici stretneš, je strašne zvláštnych. Ako som už spomínala, je tu celkom bežné mať stalkera,“ priznáva Slovenka a radí, ako na podobné situácie reagovať.
Ak v Tokiu natrafíš na stalkera, ktorý ťa sleduje na ulici, odporúča nabrať odvahu a ísť priamo za ním. Takýto muž sa vraj v momente zľakne a ujde, dokonca sa ti ani len nepozrie do očí.
Oveľa horšie je však sexuálne obťažovanie, ktoré je v metre na dennom poriadku. „Majú tu však na to opatrenia, a keď je dopravná špička, na konci vlaku je jeden špecifický vagón len pre ženy.“
Okrem toho vyvinuli aj taktiku, že ak sa ťa niekto dotkne, zdvihneš mu ruku a nahlas zakričíš slovo ,chikan‘, ktoré upozorňuje na sexuálne zneužívanie. Ľudia toho človeka potom vytlačia z vlaku.
Podľa Dory sú však zaujímavým opatrením aj miestne iPhony. „Na iPhone, ktorý si zakúpiš v Tokiu alebo všeobecne Japonsku, nevieš vypnúť zvuk. Muži v metre si radi fotia ženy, a keď stlačia spúšť, je to počuť. Predstav si, že ak na toto reaguje spoločnosť, akou je Apple, zrejme ide o naozaj obrovský problém. Mne sa však podarilo odosobniť a zžiť sa s filozofiou, že to tak skrátka v Tokiu je. Ak by som si to pripúšťala, zvyšok pobytu by som zrejme sedela len v izbe,“ dodáva na záver Dora Jedináková.
