Lucia Baranová v Mexiku založila organizáciu Blue Religion, ktorej cieľom je nielen zredukovať výlov žralokov z oceánov.
„Toto sa ti môže stať aj v Londýne. Dáš si fish and chips, ale veľakrát ani nevieš, že ti naservírovali vypražené žraločie mäso. Je plné ťažkých kovov ako ortuť, čo ľudia postupom času vďaka skúmaniu zistili, takže dnes ho nikto dobrovoľne konzumovať nebude,“ hovorí Lucia Baranová, ktorá pochádza z Banskej Štiavnice, no od svojich 16 rokov žije v zahraničí a venuje sa potápaniu s najväčšími predátormi a ochrane oceánov.
V Mexiku pred pár rokmi založila vlastnú organizáciu na ochranu oceánov Blue Religion, s ktorou dnes učí miestnych rybárov, že živé žraloky môžu mať oveľa vyššiu hodnotu ako mŕtve, aj keď sa v Hongkongu za tanier polievky zo žraločích plutiev platí aj 100 dolárov.
Lucia nám v rozhovore opísala aj to, ako sa jej žije v Mexiku, či je to tam s drogovými kartelmi naozaj také hrozné, ako sa hovorí, a vysvetlila nám, ako vlastne jej organizácia funguje.
Dnes sa venuješ najmä ochrane žralokov. Mala si k oceánu a potápaniu vzťah už ako malá?
Často sme chodievali k moru, lebo som mala alergie a ekzémy, a tak jediné, čo mi pomáhalo, bola morská voda. Keďže som v nej musela byť ponorená dlhý čas, mala som masku a študovala som rybičky. Prvá certifikácia na potápanie sa dala spraviť v 12 rokoch, tak som sa do nej hneď pustila.
Vybudovala sa v tebe táto láska k morskému životu vďaka dovolenkám niekde v exotike, kde si mohla pozorovať nezvyčajné druhy zvierat?
Mňa to chytalo už v Chorvátsku, nemusela to byť exotika. Doteraz ma to tak baví. Aj keď dnes už žijem v destináciách, kde vidím žraloky a veľryby, stále ma baví pozorovať každého malého krabíka pod vodou. Som veľký nadšenec, takže som si odchytávala do vedierka malé medúzky a rybičky, aby som sa na ne mohla pozerať.
Od svojich 16 rokov žiješ v zahraničí a zo Slovenska si odišla veľmi skoro. Čo ťa ťahalo k tomu, aby si to taká mladá skúsila vo svete?
Na začiatku sa mi páčil životný štýl potápačov, takže som si spravila licenciu, aby som ľudí mohla učiť potápanie. Bol to pre mňa pôžitok. Ale keď som bola pod vodou každý deň, videla som čoraz väčšie zmeny a začala som sa venovať ochrane morí.
Vtedy som prestala učiť a začala som robiť dobrovoľníčku pre Sea Shepard. S touto organizáciou som pracovala dlhý čas, veľa sa naučila a získala kontakty. Uvedomila som si, že moja kariéra nebude o tom, aby som ľuďom ukazovala oceán, ale o tom, že musím pracovať priamo s rybármi a biológmi a riešiť ochranárske otázky.
Veľryby, ktoré rodia mláďatá, chodíme navštevovať vo Francúzskej Polynézii a v Tonge, a to je možno najväčší životný zážitok, aký som sama zažila.
Kam si sa vybrala ako 16-ročné dievča, ktoré sa chce potápať?
Odišla som na Bali do Indonézie, kde som si urobila potápačské kurzy, ale aj všetky možné záchranárske či inštruktorské kurzy. Keď chceš pracovať v oceánoch s rybami, najjednoduchší spôsob, ako si zarobiť, je učiť ľudí potápať. Inštruktorský kurz som si spravila hneď ako 18-ročná, no vtedy som ešte nevedela, čo ma čaká.
Nakoniec si v Mexiku založila vlastnú organizáciu Blue Religion.
Áno, sídlime v Mexiku a aj tu žijeme. Väčšina našich aktivít sa deje priamo v Mexiku, kde sa snažíme bojovať za ochranu oceánov, aj tu robíme expedície, ale zopár ich máme aj v zahraničí. Napríklad vo Francúzskej Polynézii chodíme plávať s veľrybami, lebo tie v Mexiku veľmi nie sú.
Bežný Slovák zrejme o ochrane morského ekosystému veľa nevie. Keby sa ťa niekto spýtal, čo je hlavná náplň tvojej práce v každodennom živote, ako by si mu to vysvetlila?
Zameriavame sa primárne na ochranu žralokov. Ako vrcholový predátor je žralok dôležitý pre oceán, no ich populácia sa znižuje tak rýchlo, že väčšine druhov žralokov hrozí vyhynutie. Rybolov nie je dostatočne regulovaný a žralok ani nie je veľmi sympatické zviera, takže sa o ne prakticky málokto stará.
My sa snažíme dopracovať k tomu, aby v Mexiku zaviedli prísnejšie regulácie na výlov žraloka, pracujeme priamo s rybármi, ktorí sa lovením žralokov živia, a ponúkame im alternatívnu prácu s nami v turizme. Chceme im ukázať hodnotu týchto zvierat, keď sú ešte živé, namiesto toho, aby ich usmrcovali pre plutvy a mäso.
Pracujeme s dobrovoľníkmi, vzdelávame ľudí po Mexiku, chodíme upratovať pláže od plastov a vysvetľujeme verejnosti dôležitosť océanu.
Turistom ponúkate morské expedície za najväčšími žralokmi či veľrybami, ktoré podľa vašej stránky stoja okolo 3-tisíc eur. Ako sa vám v Mexiku žije z finančnej stránky? Je to drahá krajina na život?
My expedícií robíme veľmi málo, lebo k tomu celému pristupujeme veľmi neziskovo. Samozrejme, žijeme z toho a platíme z nich celý chod organizácie, ale nerobíme to ako biznis.
Organizujeme okolo 5 až 6 expedícií ročne s maličkými skupinkami, vďaka čomu si takto pokryjeme náklady na organizáciu. Žijeme v dosť skromnej mexickej dedinke, kde si prenajímame malý byt, ale žije sa nám super.
Na čo konkrétne sa pri expedíciách snažíte zameriavať?
Naše expedície sa zameriavajú najmä na žraloky, ale nie všetky. Môže s nami ísť hocikto, kto vie dobre plávať a už predtým skúšal šnorchlovať, no nemusí mať žiadnu skúsenosť s väčšími zvieratami. Keď robíme plávanie s delfínmi a veľrybami, robíme to tak, aby to bolo v súlade s prírodou.
Máme malé skupinky 5 až 6 ľudí a v oceáne sme na konkrétnom mieste sami, len naša loď. Čítame reč tela živočícha a do vody ideme len vtedy, ak dáva signály, že sa s nami cíti komfortne.
Robíme aj oceánske safari, čo je mix všetkého. Veľryby, delfíny a raje, ale aj žraloky. Máme napríklad potápačské expedície, kde chodíme za veľkými žralokmi. Veľryby, ktoré rodia mláďatá, chodíme navštevovať vo Francúzskej Polynézii a v Tonge, a to je možno najväčší životný zážitok, aký som sama zažila.
Nestalo sa ti niekedy, že na teba miestni obyvatelia zareagovali nepríjemne, pretože mali pocit, že si ich prišla učiť „o ich rybách“, s ktorými sú previazaní?
Nikdy to nerobíme tak, že sa ich snažíme niečo naučiť. Chodíme k nim, pretože sa my chceme učiť od nich. Sú to ľudia, u ktorých sa generácia za generáciou živí lovením žralokov, takže my za nimi ideme kvôli ich skúsenostiam. Vedia, ako sa správať, keď sú päť dní na vode, ako pracovať s prúdmi a ako vystopovať zvieratá.
Takýchto rybárov máme na našich lodiach, lebo sú to najlepší kapitáni, ktorí vedia žraloky nájsť lepšie ako ktokoľvek iný.
Ale mala som aj zlé skúsenosti. Keď som chodila po Indonézii, Japonsku či Hongkongu a dokumentovala trh so žraločím mäsom, tak ma často vyhodili alebo odháňali, lebo nechceli, aby som nič odfotila a zaznamenala. No tu v Mexiku sú ľudia prekvapivo milí a otvorení spolupráci s nami.
Keďže som sa potápala od mladého veku, tak som sa nebála ani žralokov. Ani tých najväčších.
Mexiko má z médií povesť krajiny plnej drogových kartelov. Ako je to v skutočnosti?
Naozaj to tu je. Človek nebude klamať, že to tu nie je. Ale iba na niektorých miestach. Keď tu chceš žiť, tak tu musíš žiť s tým, že si si toho vedomý, a musíš robiť inteligentné rozhodnutia, kam ideš a kam nejdeš, v ktorej hodine áno a v ktorej nie.
My žijeme na mieste, kde je bezpečne. Je to turistická oblasť, je tu všade veľa policajtov, ktorí v človeku navodzujú pocit, že je v bezpečí. I keď sú to policajti so zbraňami, čo ja stále nemám rada, ale reálne to tak je, že tu sú kvôli nám a že sa vďaka tomu cítime bezpečne.
Ty sa pravidelne potápaš s tými najväčšími morskými predátormi na svete. Čo človek potrebuje na to, aby sa mohol dostať do blízkosti žraloka bieleho?
Je to všetko o skúsenostiach. Keďže som sa potápala od mladého veku, tak som sa nebála ani žralokov. Ani tých najväčších. V začiatkoch som pracovala s veľkými bielymi žralokmi, ako ľudia vravia, tými najhrozivejšími zo žralokov, a tak všetky ostatné po nich už boli menej náročné na zvládnutie.
Žraloky sú veľmi inteligentné, takže ja väčšinou viem dva kroky dopredu, čo sa chystajú spraviť. Ich reč tela sa dá ľahko čítať. Ale potápanie s veľkými bielymi žralokmi bez klietky by som neodporúčala ľuďom bez skúseností. Svoje správanie môže tento žralok zmeniť veľmi rýchlo, je veľký, takže sa nedá odtlačiť, a ak chce zistiť, či si potrava, urobí to ústami.
S inými žralokmi nepotrebuješ žiadne skúsenosti, ale iba skúseného sprievodcu. Ten musí na žralokoch vidieť, či sú komfortné alebo sa treba vzdialiť.
V minulosti som sa rozprával s expertom na žraloky, ktorý mi vysvetľoval, že sám má na tele tri uhryznutia, no všetky si spôsobil vlastnou hlúposťou.Tak to býva vždy. Ak žralok začne byť agresívny, tak sa mu nepáči to, čo robíš vo vode. Najčastejšie býva agresívny vtedy, ak niekto z ľudí spravil chybu. Nikdy to nie je len tak, že by sa sám od seba rozhodol zaútočiť. Ak dôjde k zraneniu, tak väčšinou ide o nehodu.
My sme mali cvičenia, pri ktorých sme sa snažili žraloky vyprovokovať k agresivite a následne ich odstrčiť a upokojiť. Nie je to vždy jednoduché. Už sa mi stalo, že ku mne začali plávať s otvorenými čeľusťami, ale žralok je predvídateľný a dá sa to zvládnuť.
Keď minulý rok v Egypte došlo k útoku žraloka, experti vysvetľovali, že ak toto zviera stretneš vo vode, mal by si v prvom rade zachovať pokoj. Je to naozaj základná rada, ktorá ti môže pomôcť prežiť?
Je to určite rada, ktorá najviac pomôže. Len čo sa človek začne metať na hladine a robiť rýchle pohyby, žralok ho vidí ako umierajúcu rybu. To je vyslovene to, čím sa živia. Ak voda nie je čistá, žralok ide okolo človeka a potrebuje vedieť, či je to potrava alebo nie. Ak sa to metá, je to jasný indikátor toho, že to potravou naozaj je.
Keby mal človek nasadenú masku, tak väčšinou postačí očný kontakt. Ak sa žralokovi uprene pozeráš do očí, tak to nemá rád a väčšinou k tebe ani nedopláva.
Mexiko je jedna z top 10 krajín, kde sa zabíjajú žraloky. Je to 40-tisíc ton žraločieho mäsa ročne, a keď to približne prepočítame, ide minimálne o 500-tisíc mŕtvych žralokov ročne.
O žralokoch sa hovorí, že nemajú rady ľudské mäso. Ak žralok zaútočí na človeka, je to zvyčajne len zo zvedavosti?
Väčšina žralokov by človeka nezjedla. Ak sa stali útoky, tak ten človek nezomrel preto, že by ho žralok zjedol, ale uhryzol ho a stratil veľa krvi. Veľký biely žralok hryzne a zistí, že to nie je uškatec, tak hneď zvykne odplávať preč.
Ale napríklad žralok tigrí by ľudské mäso zjedol, lebo ten zje absolútne čokoľvek. Avšak človeka bežne nemá na menučku, lebo sme preň príliš veľkí.
Hlavným z cieľov organizácie Blue Religion je zabrániť tomu, aby miestni rybári zabíjali žraloky a predávali ich plutvy. Je to naozaj taký veľký biznis?
Zabrániť sa tomu nedá, ale chceme tento rybolov zredukovať a zlepšiť regulácie. Mexiko je jedna z top 10 krajín, kde sa zabíjajú žraloky. Je to 40-tisíc ton žraločieho mäsa ročne, a keď to približne prepočítame, ide minimálne o 500-tisíc mŕtvych žralokov ročne. V oceánoch je ich čoraz menej.
Problém sa však začína už pri tom, že rybári z lovu žraloka nezarobia skoro nič. Za kilo žraločích plutiev dostanú 5 až 10 dolárov, za žraločie mäso 2 až 3 doláre. V Ázii, kde je najväčší trh s plutvami, sa potom plutvy predávajú pokojne až za 700 dolárov za kilo.
Ten rybár, ktorý žraloky zabíja, na tom dokopy nič nezarobí, ale nabalia sa na tom priekupníci. Treba povedať, že v Mexiku sú to najčastejšie kartely. Našou úlohou je preto vysvetliť rybárom, že celý život robia prakticky zbytočnú robotu, lebo my im na lodi môžeme bez zabíjania a lovenia ponúknuť dvojnásobný či trojnásobný plat.
Žraločie plutvy sa používajú napríklad na rituály?
Väčšina žralokov na svete sa zabíja pre plutvy. V Hongkongu je ich cena taká vysoká, lebo v Ázii sa polievka zo žraločej plutvy považuje za symbol bohatstva. Podáva sa na svadbách a biznisstretnutiach, keď chceš ľuďom ukázať, že máš veľa peňazí.
Za jeden tanier takejto polievky zaplatíš povedzme 100 dolárov. Zvyšok žraloka nemá skoro žiadnu hodnotu, lebo to mäso nikto veľmi jesť nechce. Keďže je lacné, potajomky sa používa napríklad do fish tacos. Ale Mexičania sami nevedia, že keď si dajú fish tacos, tak jedia žraločie mäso.
Toto sa ti môže stať aj v Londýne. Dáš si fish and chips, ale veľakrát ani nevieš, že ti naservírovali vypražené žraločie mäso. Je plné ťažkých kovov ako ortuť, čo ľudia postupom času vďaka skúmaniu zistili, takže dnes ho nikto dobrovoľne konzumovať nebude.
