Dušan Merčák pred rokmi odišiel z Tatier do Bratislavy, ale ani tam sa dlho nezdržal. Zakotvil na Islande, kde dnes žije, kúpil si dom a plánuje budúcnosť.
„Raz prišla partia chalanov, ktorí si vypýtali 5-litrovú fľašu najdrahšieho šampanského za 800 eur a povedali mi, že ju mám otvoriť nožom. Ale ak ju rozbijem, tak to musím zaplatiť,“ spomína Slovák Dušan Merčák na svoje začiatky v reštaurácii na Islande. Odsťahoval sa tam po rokoch strávených v Tatrách a Bratislave.
Dušan pred rokmi našetril z výplaty na cestu do Reykjavíku, po príchode sa mu podarilo okamžite nájsť prácu, ale tri roky v hlavnom meste Islandu ho nepresvedčili natoľko, aby tam zostal bývať. Vďaka známemu filmu sa zamiloval do malého mesta na východe krajiny, ktoré je od Reykjavíku vzdialené 7 hodín jazdy. Dnes tam už má vlastný dom.
„Moji kamaráti nevedeli pochopiť, prečo by som chcel odísť z Reykjavíku. Pracoval som v jedinej michelinskej reštaurácii, zarábal pekné peniaze, no aj tak som podal výpoveď a odišiel,“ hovorí a ani na sekundu svoje rozhodnutie neľutuje. O svoje zážitky sa s ľuďmi delí na svojom Instagrame.
Pochádzaš zo Spiša. Kde si začínal ako mladý čašník hneď po škole?
Začal som študovať v Starom Smokovci, kde sú celkom dobré hotely. Zistil som, že práca čašníka ma baví, ale chcel som sa neustále posúvať na lepšie miesta, tak som cez grandhotely prešiel až na Lomnický štít, kde som viac ako 4 roky pracoval ako čašník v kaviarni Dedo.
V tejto kaviarni začali všetky moje cestovateľské plány, lebo som mal prístup k ľuďom z každej krajiny. Tatry ma postupom času omrzeli, tak som ako 22-ročný odišiel do Bratislavy, kde som pracoval vo viacerých podnikoch. Kdekoľvek som prišiel a ukázal životopis so skúsenosťami s Tatrami a Lomnickým štítom, tam ma hneď prijali.
Ani v Bratislave si však nevydržal dlho. Kedy prišiel zlom?Aj keď v Bratislave nebolo zle, tak po 2 rokoch ma omrzelo aj Slovensko a povedal som si, že je najvyšší čas skúsiť niečo nové. Populárne bolo Nórsko, no tam chcel ísť v tom čase každý a ja som sa s niekým nechcel biť o pár eur na hodinu. Vtedy ma zaujal Island.
Mali sme v reštaurácii súkromnú miestnosť red room, ktorá sa nachádzala v podzemí. V tejto miestnosti neboli žiadne kamery, takže sa tam diali veci, ktoré som nikdy predtým inde nevidel.
Kedy si na Island ako potenciálnu destináciu narazil prvýkrát?Celý môj príbeh je pritom naviazaný na to, že som videl film Tajný život Waltera Mittyho. To bol môj prvý kontakt s Islandom, lebo ho natáčali práve tam. Tá krajina ma začala fascinovať, odrazu som si hľadal facebookové skupiny Slovákov a Čechov na Islande a písal som im, ako sa tam dostať.
Zistil som, že to nie je vôbec zložité. Niekoľko mesiacov som odkladal peniaze, potom som predal všetko, čo som mal, teda osobné veci aj auto, odišiel som z bytu a s bývalou priateľkou sme si kúpili jednosmerné letenky na Island. Cez Facebook sme spoznali Slováka Peťa, ktorý mal byt v Reykjavíku a poskytol nám ho na 5 týždňov, aby sme mali čas nájsť si prácu a vlastné ubytovanie. Inak by sme sa museli vrátiť domov.
Mali ste iba 5 týždňov na to, aby ste si s frajerkou našli prácu a vlastné ubytovanie. Je to na Islande komplikované?
Nebolo to také ťažké, ako som čakal, pretože moja bývalá priateľka mala kontakt na Slovenku, ktorá jej pomáhala získať prácu ako housekeeperka. Ja som s ňou šiel do hotela, aby som ju podporil na pohovore, no keď sme prišli, tak ma rovno poslali do reštaurácie, nech sa spýtam manažéra, či nehľadá čašníka.
Mal som lepšiu angličtinu ako vtedajšia priateľka, ale vedel som čisto čašnícke frázy štýlu, čo vám prinesiem, ako sa máte a tringelt nie je v cene. Našiel som prevádzkara Stefana, ktorý mi hovorí, nech si donesiem čierne nohavice a tričko, lebo o 2 hodiny mám prísť na skúšku. Šiel som 40 minút pešo domov po veci a potom naspäť, dali mi zásteru a začal som pracovať. Po dvoch dňoch mi povedal, že je spokojný, a dal mi zmluvu.
V Reykjavíku si na začiatku pracoval v reštaurácii, kam sa chodila najesť vyššia vrstva spoločnosti. Ako sa chodia zabávať bohatí Islanďania?
Chodila k nám hlavne stredná a vyššia vrstva ľudí, a tak si mohli dovoliť míňať peniaze. Hocikedy k nám prišlo 10 báb, popíjali šampanské a kokteily a na konci večera prišiel nejaký pán, zaplatil všetko kreditkou a vybavené.
Mali sme v reštaurácii súkromnú miestnosť „red room“, ktorá sa nachádzala v podzemí. V tejto miestnosti neboli žiadne kamery, takže sa tam diali veci, ktoré som nikdy predtým inde nevidel. Raz takto prišla partia chalanov, ktorí si vypýtali 5-litrovú fľašu najdrahšieho šampanského za 800 eur a povedali mi, že ju mám otvoriť nožom. Ale ak ju rozbijem, tak to musím zaplatiť. Hovorím im, že okej, tak dobre.
Okolo mňa 10 chalanov, všetci na mňa pozerali, keď som si zobral šabľu a krásne som to otvoril. Všetci boli nadšení, ale o chvíľu sa to zvrtlo, lebo chalani mi vravia, že dnes som ich súkromný čašník a nič, čo tam uvidím, sa v skutočnosti nedialo. Prikývol som, tak zrazu vytiahli kokaín a začali všetci fúkať zo stola.
Aké je to na Islande s randením a so ženami z pohľadu mladého Slováka? Roky sa povráva, že Islanďanov je málo, a tak pred rande musia kontrolovať, či nie sú príbuzní.
Niekedy na Islande máš pocit, že kráčaš po ulici a ženy ťa vidia iba ako kus bieleho mäsa. (smiech) Často sa deje, že si sadneš v bare a hneď k tebe prídu Islanďanky, že odkiaľ si a či máš o niečo záujem.
Tým, že je Island krajina, v ktorej žije 380-tisíc obyvateľov, tak čím exotickejšie vyzeráš, tým viac po tebe baby idú. Ja vôbec nevyzerám exoticky, lebo som iba obyčajný biely chalan zo Spišských Tomášoviec, ale keď prišli chalani zo Španielska či z Brazílie, to bol hotový boj.
Naozaj tu majú aplikáciu, v ktorej si vedia zistiť, či sú príbuzní. Pred väčšinou Tinder rande si miestni kontrolujú, ako prepojený majú rodokmeň. Ak sú bratranci, tak od 6. či 7. kolena je to v poriadku.
Zostal si nakoniec žiť v Reykjavíku, alebo ťa to ťahalo do iných oblastí na Islande?
Možno 3 roky som žil v Reykjavíku, postupne mi na Island prišli ďalší kamaráti, ale ja som sa čím ďalej, tým viac chcel zažiť niečo nové. Na Island som sa dostal vďaka filmu Tajný život Waltera Mittyho, tak som si ho znovu pozrel a zistil som, že existuje okruh, ktorý ťa vezme po ostrove cez miesta, kde sa ten film natáčal.
S kamošmi sme sa vybrali na tento okruh a mne učarovala posledná destinácia, teda mesto Seyðisfjörður so 700 ľuďmi. Mesto sa nachádza za horou, na ktorej je lyžiarske stredisko, a z tejto hory ide do mesta esíčková cesta, ktorú Walter Mitty celú prešiel na longboarde. Vo filme zastavil až pred hotelom Aldan... a to je miesto, kde teraz pracujem už päť rokov.
Čo na toto rozhodnutie hovorilo okolie?Moji kamaráti nevedeli pochopiť, prečo by som chcel odísť z Reykjavíku. Pracoval som v jedinej michelinskej reštaurácii, zarábal pekné peniaze, no aj tak som podal výpoveď a odišiel. Písal som do skupín s cudzincami v Seyðisfjörðure a nakoniec sa mi podarilo vybaviť ubytovanie na pár mesiacov.
Po príchode do mesta som sa vybalil a hneď urobil to, čo spraví každý Slovák v novej krajine. Šiel som na pivo. Na pivo som bol v hoteli Aldan, kde už deň predtým videli môj životopis, ktorý som posielal, tak mi rovno ponúkli prácu. Na druhý deň som už robil. Teraz je to 5 rokov, odkedy som sa presťahoval, už som si kúpil aj vlastný dom a vyzerá to tak, že moja budúcnosť je tu.
Keď som chcel kúpiť auto, manažér reštaurácie Stefan mi povedal, nech chalan príde pred hotel, vzali sme si 10-minútovú pauzu a pozreli, či je auto v poriadku.
Je naozaj pravda, že Islanďania sú veľmi ochotní a pohostinní ľudia, ktorí ti radi pomôžu?
Toto je 100-percentná pravda. Islanďania sú zvedavý a priateľský národ. Teraz už žijem v meste Seyðisfjörður, ale bolo to tak aj predtým v Reykjavíku. Ak miestnym ukážeš, že vieš pracovať, si úprimný a nie si totálne hovado, tak si ťa budú vážiť, hocikedy ťa dokonca pozvú na návštevu k sebe domov.
Keď som chcel kúpiť auto, manažér reštaurácie Stefan mi povedal, nech chalan príde pred hotel, vzali sme si 10-minútovú pauzu a pozreli, či je auto v poriadku. Skontrolovali sme ho, Stefan mi povedal, že je to dobrá kúpa, tak nech skúsim cenu skresať aspoň o dve stovky, a určite ho mám zobrať.
Z toho sa vyvinulo dobré priateľstvo a so Stefanom sme dodnes po šiestich rokoch v kontakte. Je to brutálny manažér aj someliér a ja som teraz prevádzkar v hoteli, takže keď potrebujem poradiť, vieme si zavolať a navzájom pomôcť.
Hovoríš, že v mestečku žije 700 ľudí. Platí teda, že v ňom každý pozná každého?
Toto nie je úplne pravda. Ja poznám ľudí, ktorí chodia na pivo, ale vôbec nie každého z mesta. Ale Seyðisfjörður je najlepšie miesto, aké som v živote poznal. Pred dvomi rokmi sme tu mali brutálny zosuv pôdy, ktorý stiahol 10 domov do oceánu, tak si hneď všetci pomáhali, poskytovali ubytovanie a čokoľvek, čo ľudia potrebovali, keď ich museli evakuovať. A takto to tu funguje prakticky stále.
Zarábaš v takom malom mestečku výrazne menej ako v Reykjavíku?Práveže nie, pretože na Islande fungujú odbory, ktoré garantujú rovnaké práva. Je jedno, či si v Reykjavíku alebo Seyðisfjörðure, výplata je takmer rovnaká. Napríklad v prvej zmluve som nemal poriadne zaplatené soboty a nedele, ale keďže teraz viem o odboroch, tak si uvedomujem, na čo všetko mám nárok.
Odbory mi dokonca preplatili 50 percent z ceny nových okuliarov, preplatili mi 30 percent ceny permanentky do fitka a vedeli by mi preplatiť napríklad niektoré zdravotné ošetrenia.
V akej výške sa pohybuje tvoja výplata v pomere k nákladom na život?Ja by som to prirovnal k životu v Bratislave. Minimálka na Islande bola pred pár rokmi okolo 1 700 až 2 300 eur podľa oblasti, v ktorej človek pracuje. Chyžná v obyčajnom hoteli mala možno 1 800 eur, no treba si z toho zaplatiť izbu za 550 či 600 a viac eur, poistku, telefón a zrazu zistíš, že si približne na nule. Ale to bol Reykjavík a tam je ubytko brutálne drahé.
Keď som sa presťahoval, mal som rovnakú výplatu, ale nájom nižší možno o dve tretiny. V Reykjavíku som na konci za byt platil okolo 1 200 eur mesačne, čo nebolo najhoršie, lebo sme boli dvaja. Ak idete na Island ako pár, tak vyžijete ako králi, zarobíte a ušetríte. Ale ak ideš sólo, môže to byť nadoraz ako doma.
Svoj dom som kupoval za okolo 200-tisíc eur, ale bola to cena v zľave.
Máš prehľad o tom, ako sú na tom ceny na Islande v porovnaní s Bratislavou?
Veľmi sa nevyznám v bratislavských cenách, no viem, že v Reykjavíku to vie byť veľmi rozdielne. Záleží, či bývaš v centre alebo ďalej od centra, niekde v okrajovej časti. Za byt alebo malý domček tam môžeš zaplatiť od 200- do 600-tisíc eur.
Keď som prišiel do svojho mestečka Seyðisfjörður, tak sa tie ceny pohybovali okolo 150- až 400-tisíc eur. Ale máme tu trajekt, ktorý premáva z Dánska, takže každý týždeň tu prídu stovky turistov a je to populárna destinácia.
Svoj dom som kupoval za okolo 200-tisíc eur, ale bola to cena v zľave, lebo môj dom sa nachádza v červenej zóne, ktorú vytvorili po tom zosuve pôdy spred dvoch rokov. V budúcnosti sa môže stať, že sa podobný zosuv zopakuje, no ja sa považujem za človeka, ktorý má v živote šťastie, takže sa nebojím.
Keby sa ťa teraz po toľkých rokoch mladý človek zo Slovenska spýtal, či by mal ísť skúsiť šťastie a pracovať na Island, rovno by si ho tam poslal alebo by si trochu váhal?
Rovno by som povedal, nech ide a vyskúša, lebo je to jednoduché. Ale ja pracujem v gastre a neviem, ako to funguje v iných sférach. Ťažko povedať, ako si na Islande nájdeš robotu v banke alebo niekde v kancelárii. Väčšina mojich kamošov pracuje v gastre, takže sme taká veľká rodina.
Napríklad dostať prácu v turizme je veľmi jednoduché. Najmä ak máš nejaké certifikáty a môžeš učiť lyžovanie alebo robiť turistického sprievodcu. Aj ja sa vo voľnom čase venujem sprevádzaniu a je to smer, ktorému sa chcem do budúcna naplno venovať.
Najväčším problémom je ubytovanie. Práce je dosť, ale ubytovanie je drahé a je ho málo. Ak máš trošku nasporené a vieš prežiť pár týždňov bez príjmu, kým si nájdeš prácu, tak by som to šťastie predsa len skúsil.
