Romain Gavras ponúka vizuálne úchvatnú grécku tragédiu na predmestí súčasného Paríža. Je to jazda.
Protesty nespokojných obyvateľov francúzskych predmestí občasne prenikajú aj do našich médií. Romaina Gavrasa časté konflikty inšpirovali k vytvoreniu unikátneho hybridu antickej tragédie, akčnej „mlátičky“ a sociálnej kritiky. Novinka Athena od Netflixu sa pýta: ako by mohla vyzerať občianska vojna na predmestiach Paríža?
Romain Gavras bol ako syn gréckeho víťaza Oscara, legendy európskej kinematografie a politicky angažovaného ľavičiara Costasa Gavrasa od malička nútený pozerať ťaživé artové filmy. Vo veku, keď väčšina detí hltala Toma a Jerryho, sledoval diela Tarkovského, Kubricka či Bergmana. V malom Romainovi skrsla láska k režisérskemu remeslu, no zároveň sa zakorenil odpor voči metafyzickej ťaživosti. Počas dospievania na predmestí Paríža si vybral inú cestu.
Motivovaný tínedžer chcel tvoriť vizuálne pôsobivé filmy a ako svedok každodenného strádania deklasovaných vrstiev sa stal členom amatérskej a pôvodne dokumentárnej filmovej školy Kourtrajmé. V nej začal inklinovať k špinavej predmestskej vizualite i slovníku a nekompromisnej až animálnej drsnosti.
Na Athene sa producentsky a scenáristicky podieľal aj iný predstaviteľ Kourtrajmé a režisér uhrančivých Les Misérables z roku 2019 Ladj Ly. Dodajme, že azda najslávnejším filmom školy je kultová La Haine od Mathieua Kassovitza z roku 1995.
Athena je Gavrasov tretí celovečerný film. Po absurdne násilnom a nihilistickom Notre jour viendra (2012) s charizmatickým Vincentom Casselom a komediálnou gangsterkou Le monde est à toi (2018) s plejádou bizarných postavičiek, sa režisér vracia na sídlisko a smiať sa mu tentoraz vôbec nechce. Navyše po prvýkrát koketuje aj s otvorene politickým naratívom.
Tragédia, ktorá sa mohla udiať kdekoľvek
Athena je názov fiktívneho sídliska, ktorému prepožičalo kulisy predmestie Évry v regióne Essonne, neďaleko Paríža. Po smrti alžírskeho chlapca, údajne rukami polície, sa jeho traja bratia so stratou vyrovnávajú rôzne. Najmladší Karim (Sami Slimane) má v anarchistickom duchu v pláne fyzicky sa vzoprieť autoritám a rozpútať bitku na život a na smrť s policajtmi a v duchu „oko za oko, zub za zub“ pomstiť brata.
Umiernený Abdul (Dali Benssalah) sa ako vojak francúzskej armády snaží smútok zahnať disciplínou a v konzultácii s návštevníkmi mešity pomáha s evakuáciou sídliska v očakávaní násilných stretov. Najstarší Moktar (Oassani Embarek) sa ako miestny excentrický díler najviac obáva o svoje živobytie a s pištoľou v ruke kibicuje svojich poskokov k ukrytiu kilogramov drog.
Spurnosť najmladšej generácie obyvateľov predmestí, často chudobných potomkov imigrantov z Alžírska či Maroka, je vyobrazená nielen v ostrom konflikte s policajnými zložkami a v zreteľnom kontraste s mierumilovnosťou ich rodičov, ale práve a predovšetkým v generačnom konflikte trojice bratov.
Romain Gavras hovorí, že dej Atheny síce zasadil na francúzske predmestie, avšak mohol sa odohrávať kdekoľvek. Protesty nahnevaných mladíkov v džogingových súpravách proti polícii slúžia iba ako zásobáreň symbolických prvkov. Rovnakú stratégiu zasadiť klasicky grécky príbeh, v tomto prípade mytologický príbeh o Ifigénii, do moderných kulís použil nedávno aj Yórgos Lánthimos v mrazivo ťaživom filme Zabitie posvätného jeleňa.
Neuveriteľné jednozáberovky a megalomanské ambície
Romain Gavras natáčal na začiatku kariéry úchvatné i drsné videoklipy pre Justice, M.I.A. či Jamieho XX. Hypnotizujúce zábery násilných stretov polície a protestujúcich použil už pred 10 rokmi pri klipe No Church In The Wild od Kanyeho Westa a Jay-Z, natočeného v Prahe.
Gavras sa priznáva, že obdivuje kameru vo filme Christophera Nolana Dunkerque či obrazotvorné inovátorstvo Gaspara Noého (Climax, Enter The Void). Neprekvapí nás teda, že hneď prvých 12 minút filmu nám doslova nedá vydýchnuť. V úchvatnom neprerušovanom zábere cestuje kamera lokáciami naprieč kilometrami ulíc a neprestajne jazdí pomedzi dynamických protagonistov.
Prvý a zďaleka nie poslednýkrát vo filme oceňujeme choreografiu hercov, z toho až 250 amatérov. Len o čosi viac ako 90-minútový film obsahuje podobne obdivuhodných jednozáberoviek hneď niekoľko. Technickej strane filmu nemáme čo vytknúť. Gavras natáčal na kameru Imax a každá akčná sekvencia je frenetická a zároveň pedantne presná. Odporúčame jednoznačne veľkú obrazovku a dobrý stereosystém.
Revolution will be televized
Príbeh jedného dňa sa nesie v stabilnom, i keď zďaleka nie pokojnom tempe a smeruje k nevyhnutne tragickému a krutému koncu. Rozdelenej spoločnosti, v ktorej násilie plodí násilie a štátne zložky nemajú dôveru obyvateľov, skrátka niet pomoci. Väčšina deja sa odohráva na sídlisku, ktoré získava pod paľbou svetlíc, gumených projektilov a slzotvorných granátov atribúty pasce aj bludiska.
Athene sa darí vyhýbať melanchólii a celkové vyznenie je beznádejne surové. Tragický aspekt podčiarkuje aj veľkolepá a často bojovná hudba od GENERA8ION, s uhrančivými tónmi gréckeho chóru.
Romain Gavras Athenu označil za veľmi pesimistické až beznádejné dielo, v ktorom hrá zámerne prím vizuálna stránka. Dialógy, ktoré sú často vo forme extatických pokrikov a floskúl potvrdzujúcich ideové zakotvenie protagonistov, zosekali scenáristi na minimum. Tragický koniec je práve v dôsledku nemožnosti rozhovoru a pochopenia nevyhnutný.
Napriek občasnej strate tempa a relatívnej plochosti postáv Athena aj vďaka zopár brilantným dejovým zvratom jednoznačne stojí za pozretie. Pri záverečných titulkoch zažívame skutočnú katarziu, ktorú ešte Aristoteles definoval ako „očistenie pod vplyvom otrasnej prudkosti dramatického zážitku, ktorého efekt podnecuje k premýšľaniu a dodatočnému duševnému spracovaniu“.
Romain Gavras naznačuje, že zanedbanie spoločenskej inklúzie a komunikácie môže viesť k trpkému precitnutiu, v ktorom si príliš neskoro uvedomíme, že stojíme na rozdielnych stranách barikády, ktorá môže veľmi ľahko začať horieť. A vtedy už nezáleží na tom, kto škrtne zápalkou.
