Koncentračný tábor prežila aj jej mama Agi, ktorá okrem Evy a jej sestry zachránila aj ďalšiu šesťročnú sirotu.
Eva Umlauf. Detská lekárka, psychoterapeutka, jedna z najmladších, ktorí prežili Osvienčim s číslom na predlaktí. S rodinou, ktorá je pôvodom z Trenčína, za komunizmu emigrovala do Mníchova. V Nemecku dlhodobo žije so svojimi tromi synmi, Slovensko však navštevuje často.
„Osvienčim zanechal stopy na nás všetkých,“ hovorí Eva v rozhovore, ktorý spolu vedieme v deň piateho výročia vydania jej knihy Číslo na tvojom predlaktí je modré ako tvoje oči.
Po sedemdesiatich rokoch života začala Eva skúmať kroniky a spisovať výnimočný príbeh svojej rodiny do knihy, ktorá vyšla v Nemecku aj na Slovensku. Chcela, aby ho svet poznal.
- Ako sa dvojročnej Eve Umlaufovej podarilo prežiť koncentračný tábor v Osvienčime.
- Prečo sa rozhodla skúmať svoju minulosť z obdobia holokaustu a napísať knihu o svojej rodine.
- Aké stopy na nich zanechal Osvienčim.
- Aké bolo Evino detstvo v „tieni smrti“ – v zbernom tábore pre židov v Novákoch.
Eva sa narodila v „tieni smrti“ – v zbernom tábore pre židov v Novákoch, odkiaľ smerovali transporty do Osvienčimu. Do jedného z nich musela nastúpiť aj malá Eva spolu so svojou tehotnou mamou Agi a otcom Imrom.
Osvienčim na tebe zanechal viditeľné stopy, hoci naň nemáš žiadne vedomé spomienky. Existujú však neviditeľné stopy v tvojom podvedomí?
Osvienčim na mňa pôsobí celý život. Skoro všetko, čo robím, je ovplyvnené tým, aké boli moje prvé roky života. Tým, čo sme prežili a ako som hladovala. To všetko akoby bolo vo mne vypálené – v mojom srdci aj v podvedomí.
Ovplyvňuje ma aj to, že nosím číslo a vidím ho na sebe. Je to časť mňa, ktorá sa nedá odstrániť. Patrí ku mne ako moje vrásky alebo materské znamienko.
U nás v rodine som mala číslo ja a moja mama. Moja sestra nie, lebo sa narodila už po oslobodení. No Osvienčim zanechal stopy na nás všetkých.
Existujú štúdie, ktoré dokazujú, že holokaust ovplyvňuje ešte aj ďalšie generácie rodín tých, ktorí ho prežili. Podľa výskumu na svoje deti geneticky preniesli traumu z koncentračných táborov. Pozorovala si tento jav aj na svojej rodine?
Niekto zdedí prsteň či koberec, tu ide o negatívne citové dedičstvo. Záleží na tom, čo pôsobí na človeka počas detstva a dospelosti. Keď vie, že sú témy, o ktorých sa v rodine nerozpráva, no napriek tomu naňho pôsobia. Cíti to.
Tak ako som cítila ja, že niečo nie je v poriadku a o niečom nemám rozprávať. Napríklad pýtať sa na to, prečo nemáme babičku a otca. Nikto o tom nerozprával, no predsa sa to vedelo. Dedičstvo prechádzalo bez slov ďalej.
Keď som bola dieťa, myslela som si, že číslo na predlaktí má vytetované každý.
Kým som tomu všetkému porozumela a pochopila dynamiku prechodu tejto témy na ďalšiu generáciu, trvalo mi to. Lepšie som si to vedela vysvetliť, keď som študovala psychoterapiu.
Na niektorých fotografiách v knihe Číslo na tvojom predlaktí je modré ako tvoje oči tvoje detstvo pôsobí takmer idylicky, až kým si človek neuvedomí, že sú zo zberného tábora, odkiaľ ľudí posielali rovno do Osvienčimu. Aký bol skutočný život väzňov v tábore v Novákoch?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
Ako sa dvojročnej Eve Umlaufovej podarilo prežiť koncentračný tábor v Osvienčime.
Prečo sa rozhodla skúmať svoju minulosť z obdobia holokaustu a napísať knihu o svojej rodine.
Aké stopy na nich zanechal Osvienčim.
