Azerbajdžanec sekerou 16 ranami zavraždil kolegu z Arménska. Dnes je na slobode a stal sa z neho národný hrdina

V noci si nabrúsil sekeru, vtrhol mu do internátnej izby a dobodal ho tak veľakrát, že mu takmer amputoval hlavu. Takto neznie opis scény z hororu, ale vyvrcholenie skutočného príbehu, ktorý sa odohral v roku 2004 u našich južných susedov v Maďarsku.

Vraždiacu sekeru vtedy držal v roku Azerbajdžanec Ramil Safarov a na opačnej strane čepele zostal arménsky vojak Gurgen Margaryan. A to mali byť obaja kolegami, ktorí sa v rámci mierovej misie prišli vzdelávať a učiť angličtinu.

Odporúčané

V domoch majú poskrývané samopaly a na genocídu nezabúdajú. V Náhornom Karabachu sa znovu rozpútal krvavý konflikt 30. septembra 2020 o 17:00

Všetko sa začalo na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia, keď medzi Azerbajdžanom a Arménskom vypukla vojna o územie Náhorného Karabachu.

Vojnu vtedy v roku 1994 vyhrali Arméni, nechali z regiónu vysťahovať drvivú väčšinu obyvateľov azerbajdžanského pôvodu a začali veľké presídľovanie svojich vlastných občanov. Niekde v tejto kope sena by si vtedy našiel aj ihlu s menom Ramil Safarov, ktorý bol o desať rokov neskôr schopný vraždiť.

Sporná krvavá minulosť

Nevraživosť medzi Arménskom a Azerbajdžanom možno objasniť krátkym návratom hlbšie do histórie. Arméni obývali oblasť Náhorného Karabachu tisíce rokov, veď v týchto regiónoch nájdeš jedny z najstarších kostolov na svete. Výrazné zmeny sa odohrali až po vzniku Sovietskeho zväzu.

Keď prišlo na rad vytváranie socialistických republík v rámci Sovietskeho zväzu, Stalin umelo pridelil oblasť Karabachu do rúk Azerbajdžanskej sovietskej socialistickej republike, čím ju prakticky odrezal od svojej arménskej vetvy, uvádza Britannica.

Dlhé desaťročia sa tak na území Karabachu usídľovali Azerbajdžanci, a teda obyvatelia turkického pôvodu, ktorí sa od dominujúcich Arménov líšili jazykom aj náboženstvom.

Nedochádzalo tam k mierovému premiešavaniu národov, neustále sa objavovali nové konflikty. Keď sa rozpadol Sovietsky zväz, obyvatelia Karabachu mali možnosť pripojiť sa k tvrdej diktatúre v Azerbajdžane, prejsť na demokratické zriadenie alebo pripojiť sa k Arménsku. Občania sa rozhodli jasne, zvolili nezávislosť so silnou podporou a garanciou od Arménska, informuje CFR.

Azerbajdžanu sa samozrejme odtrhnutie obrovského územia nepáčilo, ale Arméni aj napriek výrazne slabšej vojenskej situácii v karabašskej vojne zvíťazili a Náhorný Karabach sa osamostatnil, aj keď ho dodnes neuznáva žiadna krajina sveta. Aktuálne tam žije okolo 150-tisíc obyvateľov, drvivú väčšinu už opäť tvoria Arméni.

„Keby som mohol, zavraždím každého Arména“

Vráťme sa však späť k vraždiacemu vojakovi. Ramil Safarov so svojou rodinou žil v meste Jabrayil, ktoré počas vojny okupovala arménska armáda, a tak odtiaľ museli utiecť. Usadili sa v hlavnom meste Azerbajdžanu - Baku, kde sa Safarov vybral na univerzitu a stal sa profesionálnym vojakom.

Vo vojne ho však mala arménska armáda v bojoch pripraviť o niekoľko rodinných príslušníkov a známych, čo v ňom už v mladosti rozbúšilo nenávisť proti susednému národu. Vyvrcholila až brutálnou vraždou, uvádza IWPR.

Safarov sa v roku 2004 so svojím kolegom vybrali do Budapešti, kde NATO organizovalo spoločný viacmesačný kurz angličtiny pre vojakov z viacerých partnerských krajín. Kurz sa odohrával v januári roku 2004 a Safarov do Maďarska pricestoval ako 26-ročný dôstojník.

Až na mieste sa popri zoznamovaní dozvedel, že sa kurzu zúčastňujú aj dvaja vojaci z Arménska. Už vtedy vraj vedel, ako neskôr vypovedal na súde, že oboch bude chcieť zavraždiť.