O tom, ako sa diskusia o rozhodnutí žien, čo a kedy chcú robiť so svojím telom, dostala opäť do parlamentu.
Samotné odvolávanie Borisa Kollára z postu predsedu NR SR nebola jediná dráma, ktorá sa deje na júlovej schôdzi parlamentu. Na skutočné absurdnosti príde ešte len teraz, keď poslanci začali debatovať o štyroch návrhoch, ktoré chcú sprísniť prístup žien k interrupciám.
Dva návrhy pochádzajú z dielne Kotlebovych extrémistov, jeden od ich spojenca, „bigoťáka“ Šteffana Kuffu. Posledný návrh predložilo ultra-konzervatívne krídlo vládneho hnutia OĽaNO. Už takáto kombinácia zaručuje rozpravu plnú zavádzania, útokov a ponižovania žien.
Okrem toho by bolo ale na mieste sa pozastaviť nad tým, prečo sa vôbec v roku 2020 opäť rozprávame o tom, ako obmedziť práva určitej skupine ľudí. A že tá skupina vôbec nie je v menšine.
Za Slovákov, za dôchodky
Ani v jednom návrhu nie je úplný zákaz interrupcií (zatiaľ...). Veľa ľudí sa preto pýta „čo ti na tom prekáža, keď sa nič nedeje“. No práve to mi prekáža, že sa vôbec niečo deje smerom k obmedzovaniu mojich práv, hoci len minimálnemu. Aj postupnými krokmi sa dajú nakoniec dosiahnuť zásadné zmeny.
V návrhoch od kotlebovcov sa ako dôvod zmeny zákona uvádza starnúca populácia - teda v preklade, treba rodiť deti, aby Slovač nevyhynula. Píšem schválne „Slovač“, lebo deti, ktoré majú byť potrebné pre našu krajinu, špecifikujú výrazmi ako „socializované deti“ a „pracovití zamestnanci“, čo je jasná antirómska a proticudzinecká rétorika.
Ďalšie argumenty sa nesú v zmysle, že „nebude mať kto platiť dôchodky“. V reálnom svete si to úprimne neviem ani prestaviť. Možno skôr ako scenár k dystopickému seriálu, kde ženy musia rodiť deti na príkaz pre ekonomické blaho všetkých. Tento návrh vám už ale páni poslanci a pani poslankyne vyfúklo HBO.
Odlúčená či neodlúčená cirkev?
Argument, ktorý sa nenápadne objavuje pri návrhoch Štefana Kuffu či Anny Záborskej, je, že interrupcie nie sú v súlade s učením kresťanskej cirkvi.
Prvá rovina - samotná cirkev nemala s potratmi zásadný problém až do polovice 19. storočia.
Pôvodne bol potrat trestaný až vtedy, keď žena začínala cítiť pohyby plodu. Aristoteles to ešte značne sexisticky špecifikoval tým, že mužský zárodok sa stáva človekom po štyridstiatich dňoch a ženský až po deväťdesiatich dňoch od oplodnenia. Až v roku 1869 pápež definitívne zakázal interrupcie vyhlásením, že plod získava dušu už pri počatí.
Druhá rovina - už nežijeme v časoch, kedy má cirkev na Slovensku právo zasahovať do exekutívnej moci v štáte. Prečo teda, keď sa niekto vie stotožniť s tým, že veriaci dodržiavajú svoje pravidlá, chodia v nedeľu do kostola a majú deti, keď sa „patrí“, táto skupina ľudí má problém s rozhodnutiami podľa seba, nie podľa vyššej sily.
V jednoduchosti teda nerozumiem prečo, keď ja rešpektujem pravidlá a rozhodnutia iných, oni nerešpektujú tie moje.
„Napriek tomu, že tieto návrhy a kroky robia pod zámienkou pomoci a odôvodňujú ich ochranou života, v skutočnosti sú len ďalšou snahou o upevnenie dozoru nad životmi a telami žien,“ kričali aktivistky na pochode za reprodukčné práva žien 7. júla na bratislavskom námestí SNP. A ja sa s nimi stotožňujem.
Moje telo, moje rozhodnutie
Nie každý musí byť liberál, ani nie každý musí súhlasiť so spôsobom života, aký vedú jeho priatelia, susedia, deti či kolegovia. Prečo ho ale potrebujú komentovať a zasahovať doň, keď ich reálne neovplyvňuje? Prečo napríklad niekoho trápi, čo ja ako žena, robím so svojím telom?
Ľudia sa zaoberajú pravidelne tým, čo si obliekam, či mám tetovania, tmavé alebo blond vlasy, piercingy. Nevedia, čo ma k tomu viedlo, ale majú tendenciu komentovať, prečo robím také a onaké veci so svojím telom. Trápi ich, prečo v takmer tridsiatke ešte nemám deti, a čo je vôbec môj zmysel života.
Rozhodnutie mať dieťa je intímna a osobná vec. Je nepodstatné, či ide o ženu, ktorá má dvadsať a rozhodla sa pre interrupciu, lebo nie je ešte pripravená byť matkou. Alebo či ide o ženu tridsiatničku, ktorá sa rozhodla nemať deti vôbec. Dôvody môžu byť rôzne a pýtať sa pri každej rodinnej oslave, kedy už tie deti konečne budše mať, nie je vhodný „small-talk.“
Úplne iný level je, keď má žena vyslovene morálny problém si dieťa nechať. Nie každé počatie je predsa dobrovoľné. Ženy ani nemusia chodiť po nociach po meste, aby sa s niečím takým stretli. Podľa štatistík policajného zboru bolo v roku 2019 nahlásených takmer sto znásilnení. Policajti však priznávajú, že je veľké množstvo žien, ktoré sa domáce násilie boja nahlásiť. Číslo môže byť preto oveľa väčšie, počas koronavírusovej izolácie ani nehovorím.
Ako by sa teda v prípade zákona, ktorý by povoľoval interrupcie po násilných trestných činoch, nazeralo na takéto tiché obete? Ako by im dokázali, že to dieťa nebolo chcené, hoci sú napríklad v manželskom zväzku? Na toto poslanci pri vymýšľaní nových obmedzení asi nemysleli.
Mala by som na záver také želanie. Aby sme sa všetci radšej starali o to, čo sa deje s naším vlastným telom, nie susedovým, kamoškiným či nejakej známej osobnosti. Aby sme sa venovali radšej prevencii vlastného zdravia a nie násilným „dopĺňaním demografie.“
Aby sme sa prestali zaoberať rozhodnutiami iných, ktoré sa nás absolútne...ale, že naozaj absolútne netýkajú.
