Vypadnutie s majstrom Čiernej Hory bola pre Slovan historická blamáž, na okolnosti a inkasované góly z nadstaveného času sa nikto pýtať nebude, hovorí športový komentátor Marcel Merčiak.
Hlas Marcela Merčiaka počul už azda každý Slovák. Okrem komentovania športu ho vídavame aj v televíznej vedomostnej relácii Čo je viem, kde ukázal, že je aj výborný moderátor. Svoj prvý športový prenos komentoval už v roku 1995. „Viem, na ktorej kazete je ten prenos nahratý, ale od konca mája 1995 som ho nevidel. Nenašiel som vnútornú silu si to ísť znovu pozrieť (smiech). Teraz je to už hlboký archív, z minulého storočia,“ spomína s úsmevom.
- Ako si spomína na svoje začiatky
- Koľko športových prenosov už odkomentoval
- Ako zvládla RTVS MS v hokeji na Slovensku
- Kto je budúcnosť slovenskej futbalovej reprezentácie
- Či je pre športovca vek naozaj len číslo
- Čo by mal začínajúci športový novinár vedieť, ovládať
- Ktorý športový zážitok v rámci žurnalistickej praxe je pre neho najcennejší
Detí sa dospelí pýtajú, čím chcú byť, keď budú veľké. Čím ste chceli byť?
Ak si dobre spomínam, tak požiarnikom.
Prečo?
Tetin manžel, inak bývalý vynikajúci brankár, pracoval na požiarnom útvare v Rožňave. Počas prázdnin som tam ako malý chlapec párkrát bol a páčili sa mi požiarne tatrovky.
Nakoniec ste športový komentátor. Prečo ste sa rozhodli zasvätiť svoj život športu a nie ste požiarník?
Nikdy som si túto otázku nekládol, pretože je absolútne nepodstatná. Športovali sme všetci, trávili sme veľa času na sídliskových a školských dvoroch, hrali sme vo voľnom čase celý rok futbal, aj na snehu, venovali sme sa všetkému, čo neminulo deti vtedajšej generácie.
V minulosti ste sa vyjadrili, že by ste svoju robotu nikdy nevymenili, v médiách ste už 25 rokov. Dokáže byť aj dnešná generácia mladých žurnalistov tak verná svojmu remeslu?
To neviem presne posúdiť, ale keďže mám mladších kolegov, ktorí sú v športovej redakcii RTVS už druhé desaťročie, vidím na nich, že ich naša práca baví, že ich tým najsprávnejším spôsobom pohlcuje a necítim, že by ju chceli meniť, tak odpoveď môže byť kladná.
Príprava je základ, bez ktorého si neviem predstaviť adekvátny výkon.
Prvýkrát ste komentovali v roku 1995, bol to futbalový prenos. Mali ste strach?
Trému možno trošku áno, ale strach určite nie. Nie je to let do vesmíru, ani sfáranie hlboko dole do nejakej bane (smiech).
Ako hodnotili vaše prvé komentovanie nadriadení?
Spomínam si už len matne. Dodnes som povďačný za vtedajšiu spätnú väzbu od Mira Michalecha či od režiséra Fera Trutza. Zhrnul by som to asi tak, že je potrebné hovoriť oveľa, oveľa menej. Mne pripadala každá hluchá sekunda ako večnosť.
Adela: Mysleli si asi, že bez kokaínu nedokážem zvládať toľko roboty (Rozhovor)
29. mája 2019 o 9:37
A ako ste svoje komentovanie videli vy?
Viem, na ktorej kazete je ten prenos nahratý, ale od konca mája 1995 som ho nevidel. Nenašiel som vnútornú silu si to ísť znovu pozrieť (smiech). Teraz je to už hlboký archív z minulého storočia.
Mali ste vtedy len 19 rokov. Čo bolo pre vás ako začínajúceho mladíka najťažšie?
Nájsť vyváženie medzi hovoreným slovom a dejom na obrazovke. Ale to je zápasenie, ktorým si musí prejsť každý komentátor, kým sa „nájde“.
Na svoj prvý priamy prenos z bratislavského štúdia ste sa chystali 3 týždne a prípravu ste mali na 27 papieroch. Ako sa pripravujú komentátori dnes?
Dnes mám prípravu pri futbalovom zápase na štyroch stranách. Dbám na to, aby to tak bolo vždy. Príprava je základ, bez ktorého si neviem predstaviť adekvátny výkon. Preto si trúfam povedať, že pri počúvaní športového komentátora viem odhadnúť, odkiaľ načerpal informácie a koľko času im venoval. Ako sa však kolegovia, resp. ostatní komentátori pripravujú, po tom nepátram.
Od roku 1995 ste odkomentovali stovky prenosov. Viete odhadom spresniť, koľko ich už mohlo byť?
Určite cez tisíc.
Čaro športu sa nedá zo srdca a z duše len tak odhodiť.
To je obrovské číslo. Nie ste „z toho unavený“? Predsa len, 25 rokov nie je málo.
Neviem, prečo by som mal byť unavený. Práca je mojím koníčkom a vice versa, čiže viac si azda ani nemôžem želať.
Čoho ste odkomentovali najviac?
Futbalu a biatlonu.
Mali ste už chuť so svojím povolaním seknúť?
Nikdy.
Nepremýšľali ste nad tým, že sa začnete venovať niečomu inému?
Nie, naozaj.
Máte ešte ciele, čo by ste chceli v športovej žurnalistike dokázať?
Chcel som ísť na olympiádu. Išiel som, keď som mal dvadsať. Dnes ich mám za sebou tucet, ale nepoznám športového novinára, ktorý by sa pod päť kruhov nechcel vrátiť, nepoznám nikoho, kto by nechcel znovu zažiť fantastickú atmosféru a jedinečnosť tohto podujatia. Úplne rovnaké je to s futbalovými šampionátmi, s medzištátnymi zápasmi. Čaro športu sa nedá zo srdca a z duše len tak odhodiť.
V čom sú najväčšie rozdiely medzi komentovaním a moderovaním športového podujatia?
Pri priamom prenose ako moderátor uvádzate diváka do problematiky, s hosťom (hosťami) rozoberáte prognózy, možnosti, ponúkate porovnania, v prestávkach a po zápase sa snažíte pridať niečo, čo ešte nebolo povedané, hľadáte hlavné myšlienky toho, čo sa práve odohralo, snažíte sa to rýchlo vsunúť do súvislostí, upozorňujete na rozdiely, hľadáte príčiny, jednoducho, mali by ste robiť to, na čo nemá čas komentátor. Je, samozrejme, obrovský rozdiel v komentovaní športového prenosu, či je to zápas, alebo sú to preteky, a pri moderovaní nejakej akcie. Sú to dve celkom odlišné kategórie.
Prišla relácia Čo ja viem, kde ste naplno ukázali, že viete moderovať aj mimo športu. Baví vás to?
Keďže je to vedomostná súťaž, baví ma to veľmi. Rád sledujem aj Duel s Gregorom Marešom alebo vedomostnú súťaž s Ivetou Malachovskou. Vždy sa dozviem veľmi veľa nového.
Mal som šťastie, že som komentoval všetky tri zlaté olympijské medaily Anastasie Kuzminovej. Boli to krásne chvíle, úchvatné momenty.
Prečo ste sa dali na vedomostnú súťaž?
Dostal som ponuku. Prišla nečakane, vo chvíli, keď bolo potrebné nájsť rýchlo moderátora pre nový formát, ale zároveň v období, keď sa blížil svetový šampionát v Brazílii. Upieklo sa to rýchlo, v apríli a máji 2014 sme nahrali dvanásť relácií a dnes máme za sebou šesť sérií, v športovej žurnalistike by sme povedali šesť ročníkov.
Voláte si zaujímavých hostí, no niektorí sa nepredvedú v najlepšom svetle. Kto bol doposiaľ najlepší?
Rekord v počte bodov dosiahol v tomto roku bývalý televízny hlásateľ Miloš Bubán. Mal 45 správnych odpovedí z 50, teda dosiahol magických 90 bodov. Vo finále drží finančný rekord športový komentátor Ján Žgravčák, ako jediný nahral päťcifernú sumu – 10 000 eur, čo znamenalo 30 správnych odpovedí v priebehu štyroch minút. Bolo to pre dvoma rokmi. O jednu správnu odpoveď menej a teda 9 600 eur mala Wanda Hrycová.
Skúšali ste si otázky Čo ja viem spraviť ešte pred vysielaním? Koľko ste mali bodov?Samozrejme, že som si to skúšal. Niečo cez 60, ale pri viacerých odpovediach som tipoval. Je tam na môj vkus málo dejepisu, zemepisu a veľmi málo športu (smiech).
Máte ciele, ktoré by ste chceli v moderovaní dosiahnuť?
Nikdy som nad tým neuvažoval. Ako každý športový moderátor či komentátor chcem byť pri veľkých športových momentoch, teda pri tých chvíľach, ktoré fanúšikovi či divákovi utkvejú v pamäti.
Športom žijete v podstate celý život. Ktorý športový zážitok v rámci žurnalistickej praxe je pre vás najcennejší?
Mal som šťastie, že som komentoval všetky tri zlaté olympijské medaily Anastasie Kuzminovej. Boli to krásne chvíle, úchvatné momenty, podobne pri víťazstvách národného tímu futbalistov, pri postupe na svetový a európsky šampionát. Určite nikdy nezabudnem na deň, keď sme vyhrali v Južnej Afrike 2010 nad Talianskom, tak ako nezabudnem na množstvo ďalších nádherných okamihov, ktorými sa písala športová história.
Máte aj taký, ktorý by ste najradšej nezažili?
Ani nie. Šport prináša víťazstvá i prehry, vzostupy a pády, v tom je jeho zákonitosť i krása zároveň.
Na internete sa nájdu rôzne úsmevné príhody z vášho komentovania. Napríklad, aby tam v Bratislave držali hubu. O čo šlo?
Technicky niečo nesedelo. V priebehu prvého polčasu zápasu Slovensko – Írsko (bolo to v októbri 2010) som viackrát vyzýval technikov, nech nám dajú do poriadku odposluch, pretože som počas komentovania počul komunikáciu ľudí v štúdiu v Mlynskej doline, teda niečo, čo do slúchadiel nepatrí a čo komentátora ruší. No a keď som to hovoril do štúdia už asi šiestkyrát, zhruba päť minút pred koncom prvého polčasu, tak som to povedal prudšie. Hovoril som na „komando“, teda cez tlačidlo, ktorým si vypínate mikrofón tak, aby vás nebolo počuť v prenose, lenže všetko zachytil mikrofón spolukomentátora Mariána Zemana, ktorý som zabudol vypnúť.
Je komentátor za podobné incidenty pokutovaný?
Ak by odzneli vulgárne slová, tak áno.
Aká vysoká je pokuta?
Netuším. Nikdy som žiadnu nedostal.
Sledujete, čo sa o vás píše na internete?
Radšej nie.
Komentujúci za počítačom zväčša nechvália, skôr kritizujú. Beriete si niektoré „rady“ aj k srdcu?
Ako vravím, radšej nie (smiech).
Jedna z najčastejších výčitiek je, že miesto komentovania futbalu rozprávate priveľa encyklopedických vedomostí. Čo si o podobných rečiach myslíte?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Čo by mal začínajúci športový novinár vedieť, ovládať
- Aký je rozdiel medzi komentovaním zo štúdia a keď je komentátor priamo na mieste
- Aký veľký je tím, ktorý sa o prenos stará
- Čo si myslí o Borisovi Valábikovi
- Kto je budúcnosť slovenskej futbalovej reprezentácie
- Či je pre športovca vek naozaj len číslo
