Ako lesba sa na Slovensku sama v noci bojím. Za jazvy zo sebapoškodzovania sa nehanbím, tvrdí youtuberka Aless

Svet sa progresívne pomaly posúva vpred, no v niektorých oblastiach stále zaostávame, aj keď je pokrok vidieť. Psychické poruchy sú tabu a Slováci sú schopní skritizovať aj farbu vlasov, myslí si 21-ročná youtuberka Alexandra Csizmadiová, ktorú poznáš pod pseudonymom Alessandra de Noir.

Voči všetkým týmto veciam sa snaží bojovať a na internete otvorene hovorí o svojej gay orientácii, ale aj to, že trpí hraničnou poruchou osobnosti a netají ani jazvy zo sebapoškodzovania.

Slováci sa mi vyhrážajú. Vraj vyzerám ako Winnetouho kôň a treba ma zbiť. A potom sa neboj chodiť v noci sama.

Teraz sedíme v plnej električke. Čo myslíš, čo si o tebe ľudia myslia?

Najdôležitejšie je, že som šťastná. Cítim sa sama sebou. Ja som vo vlastnom svete a nevnímam ľudí okolo sveta. Ale zrejme si hovoria také typické: „Bože, tá vyzerá,“ alebo „To čo má byť?“ A samozrejme, odsudzujúce pohľady.

Ľudia hovoria nahlas to, čo by si mohli nechať pre seba. Ale nemyslím si, že sa na mňa ľudia v Bratislave pozerajú až tak negatívne. Už je to celé progresívnejšie a vnímajú ma ako pomerne bežný zjav. Určite sa ale pozrú. Možno ani nie na vlasy a tetovania, ale skôr na líčenie. 

Je to však pre mňa už normálne. Keď som bola iná, viac som dávala pozor, čo ľudia hovoria. Nebola som sebavedomá a chcela som byť akceptovaná, ale teraz som staršia a naučila som sa, že je jedno, čo si ľudia myslia.

Odporúčané

Viac ako 1099 lajkov za necelú hodinu. Vyskúšali sme Tinder cez ženský profil, Slováci v reakciách na našu Simonu nesklamali 6. mája 2019 o 20:06

Aké je to byť lesbou na Slovensku?Človek sa bojí. Bojí sa pohľadov a bojí sa toho, ako budú ľudia reagovať. Som osoba, ktorá takéto niečo zvyčajne nerieši, ale aj napriek tomu si stále uvedomujem, že na Slovensku to nie je brané ako normálne a ľudia s tým majú problém.

Ženám to je často aj jedno, ale chlapi majú také typické poznámky. Chodia mi aj správy typu: „Ja ťa preorientujem“ alebo „Skúsime to.“ Nerešpektujú moju orientáciu.

Ja som si to nevybrala, nezobudila som sa tak. Mala som problém sa prijať. Bála som sa, ako to budú ľudia navôkol brať. Dnešná mladá generácia ľudí je viac v pohode. V Bratislave je to ešte v poriadku, ale v Nových Zámkoch, odkiaľ som, vykrikujú. Dnes v Trnave po mne kričali na vlakovej stanici. Ja tiež nekričím po „normálnych“ pároch.

Ako ľudia na stanici vedia, že si homosexuálka?S priateľkou sme sa držali za ruky. Najlepšie je, keď ľudia povedia, že im to nevadí, ale nechcú to vidieť. To fakt milujem.

Dnes spoločnosť akceptuje, keď sa chalan a baba oblizujú na verejnosti, ale keby to robia dve baby alebo dvaja chalani, tak sa to netoleruje. Zašomrú si a povedia, že fuj.

Máš so Slovákmi aj nejaké pozitívne zážitky?Jasné, že áno. Nie všetko je predsa len čierno-biele. Občas sa mi stane, že sa ku mne prihovorí aj staršia generácia, ktorá pochváli moje vlasy či tetovania.

Myslíš si, že gay ženy to majú ľahšie než gay muži?
Áno. Myslím, že veľmi veľa hetero chlapov pozerá lesbické porno a príde im to vzrušujúce. Takisto, nejaký stereotyp je, že homosexuál je zženštilý a homosexuálka zasa silnejšia žena s krátkymi vlasmi. A keď vidia normálne dievča, tak je to pre nich príjemnejšie.

Na druhú stranu však ženy zažívajú úchylné reči, a to nie je príjemné. Veci ako: „Poď s nami do trojky,“ sú úplne bežné.

Čo ťa dokáže od Slovákov v súvislosti s tvojou orientáciou najväčšmi uraziť?Hlúpe výroky ako: „Už som si na lesby zvykla.“ Na to si nezvykáš. Oni to berú, akože z toho vyrastiem, ale ja mám 22 rokov. Berú to ako fázu alebo, že to je trend, tak som sa ňou stala aj ja.

A samozrejme, stará klasika, keď niekto na orientáciu naráža ako na chorobu alebo postihnutie.

Stále sú tu takí ľudia?Áno, najmä staršia generácia. Ja chápem, že tí ľudia tak boli vychovaní a vyrastali tak, ale nejaká tolerancia by nezaškodila.

Aktuálne študuješ v UK, ako sa tam majú gay ľudia v porovnaní so Slovenskom?

Je to tam úplne iné. Im je to jedno. Aj keby si sa prechádzal v plavkách po námestí, je im to jedno. Tam sa toho neboja. Keď spolu gay ľudia idú po námestí, neboja sa dať si pusu. Ja som sa dlhé obdobie bála s priateľkou bozkávať na verejnosti, bála som sa, že si ma potom niekto odchytí. V UK na mňa nikto nemal poznámky, že som chorá, vyrastiem z toho a mám sa dať liečiť.

Odporúčané

Som Róm a chcem pracovať. Dorobil som si strednú školu, aby som mohol žiť dôstojný život a uživiť rodinu (Rozhovor) 27. mája 2019 o 16:16

Ľudia sa ti teda vyhrážajú?Áno, že ma zbijú a tak podobne. A teraz sa neboj ísť domov večer sama. Preto chodím stále taxíkmi.

Na internete sa o tebe zjavilo video, podľa ktorého propaguješ LGBT a demoralizuješ spoločnosť. Čo si o ňom myslíš?

Mne to video poslala kamarátka. Je to vtipné. Oni naschvál vyberajú a vytrhávajú z kontextu, to im najviac prekáža. Aj ja by som to mohla urobiť, ale nemám potrebu niekoho ponižovať. Ich názor rešpektujem.

Ty rešpektuješ ich názor, že si nástroj západnej propagandy?

Neurážam ich a akceptujem, že si to myslia. Mohla by som ich nosiť po internete, ale nejdem to riešiť. Pre nich je normálne mať taký názor, ale nemusia to zasa hovoriť tak, aby to niekomu ublížilo.

Mne to síce neublížilo, som voči takýmto prejavom už odolná, ale iným to ublížiť môže. A silné sú aj tie komentáre pod videom. Vraj ma treba zbiť a vyzerám ako Winnetouho kôň.

Aj keby som mohla, svoje jazvy by som nevymazala.

Na svojom tele máš jazvy zo sebapoškodzovania. Myslíš si, že je v poriadku takéto veci dávať na Instagram?

Áno, mám, kvôli hraničnej poruche osobnosti. Asi 80 % ľudí s touto poruchou sa reže.

Ja som mala problém nosiť dlhé rukávy alebo krátke nohavice. Cítila som sa s jazvami sama, nikto o tom verejne nehovoril a pre Slovákov je to tabu téma. Povedala som si ale, že mne by pomohlo, keby som to videla a chodí mi toľko pozitívnych reakcií, že je to neuveriteľné. Ľudia sa vďaka tomu neboja.

Nemôžeme sa na internete ukazovať len v dobrom svetle ako väčšina influencerov, čo sa tvári, že má dokonalý život. A ja nechcem klamať. Nechcem byť na nete niekto, kto nie som v realite. Som stále sama sebou a jazvy sú mojou súčasťou. Aj keby som mohla, nevymazala by som ich. Naučila som sa vďaka nim veci a pripomína mi to problémy, ktorými som si prešla.

Sebapoškodzuje sa približne 15 % až 30 % ľudí. Čo by mali títo ľudia robiť? Najdôležitejšie je vyhľadať pomoc.

Čo to znamená?

Treba, aby o tom vedel niekto, kto vie, čo robiť. Sebapoškodzujú sa napríklad mladí ľudia, ktorých rodičia neberú vážne, aj keď skutočne potrebujú psychológa alebo psychiatra. Dnes si veľa ľudí myslí, že to nič nie je.

Musíš mať okolo seba ľudí, ktorým dôveruješ. Ak ti počas sebapoškodzovania niekto zadre, že sa máš dať liečiť, tak sa to len zhorší. Vtedy je človek vo veľmi nestabilnom psychickom stave a nesprávne slovo môže všetko len zhoršiť. Ja napríklad nenávidím reči ako „Prosím, neubližuj si. Kvôli mne.“ Ale ja to nerobím kvôli nim. Ja to robím, lebo mi ide vybuchnúť hlava.

A čo je to, čo chce človek vtedy počuť?To je ten problém. Veľa z nás nevie, čo chceme počuť, keď nám je zle. Ľudia ale chcú mať istotu, že ich niekto podrží. Najviac ti porozumejú ľudia, ktorí si už sebapoškodzovaním prešli a takých treba kontaktovať.

Píšu mi ľudia, ktorí sa boja, že majú hraničnú poruchu osobnosti, úzkosti alebo schizofréniu. Chcú pomoc.

Dnes je mnoho slovenských psychológov a psychiatrov neprofesionálnych. Stalo sa mi, že psychologička nepoznala moju chorobu, a to nemám až tak zriedkavú diagnózu. Ľudia dnes študujú psychológiu, lebo nevedia, čo chcú v živote robiť.