Mladá slovenská starostka: Ako modelka som chcela žiť v New Yorku, dnes na Kláštor pod Znievom nedám dopustiť (Rozhovor)

Keď bola iba tínedžerka, narazila na ňu modelingová skautka a Erika Cintulová čoskoro cestovala po svetových metropolách, kde absolvovala kastingy. Nikdy si ani len nepredstavovala, že by mohla o niekoľko rokov neskôr sedieť na stoličke starostky v dedinke Kláštor pod Znievom, ale život to tak zariadil. „Keby ste mi v osemnástke povedali, že budem žiť v Kláštore pod Znievom, tak by som sa vám vysmiala. Predstavovala som si svoj život v New Yorku,“ smeje sa dnes.

Aj keď už dnes nie je najmladšou starostkou na Slovensku, minulý rok na jeseň zvíťazila v druhých komunálnych voľbách za sebou a Kláštor pod Znievom zmenila na nepoznanie. My sme ju vyspovedali v rozsiahlom rozhovore, kde nám porozprávala o svojom prvom volebnom období, rozpočte obce, svojom plate, ale aj problémoch, s ktorými sa stretáva. A reč prišla aj na Kotlebu či to, ako vníma sexizmus v politike. 

Keď ste mali 13 rokov, oslovila vás na ulici modelingová skautka. Ako sa váš život od tej chvíle zmenil?

V 13 som bola hanblivé dievčatko, pre ktoré bola obrovským zážitkom už len cesta do Bratislavy, a pár mesiacov nato som sa musela sama orientovať v milánskej doprave s mapou a adresami kastingov. Zmena to bola riadna, rýchla a radikálna. Pochopila som, že sa musím spoľahnúť sama na seba, musím sa vedieť rozhodnúť, nikto to za mňa neurobí.

Žili ste vo svetových metropolách, ale vrátili ste sa na Slovensku a napokon až do Kláštora. Urobili by ste takéto rozhodnutie s odstupom času znovu a neľutujete?

Keby ste mi v osemnástke povedali, že budem žiť v Kláštore pod Znievom, tak by som sa vám vysmiala. Predstavovala som si svoj život v New Yorku. Ale paradoxne za to, že som teraz doma v Kláštore pod Znievom, môže práve to, že som mala možnosť cestovať a skúsiť si život v zahraničí.

Nemusím žiť s frustrujúcou predstavou, ako zle si na Slovensku žijeme. Často počúvam vetu „To sa môže stať len na Slovensku“. To nie je pravda. Žijeme  v úžasnej krajine plnej skvelých ľudí, aj keď tak ako každá jedna krajina na svete má svoje chyby.  Ľudia v iných krajinách nám môžu mnohé závidieť, a na tých chybách vieme pracovať tak, aby sme si ich opravili. Takže odpoveď je určite áno a neľutujem.

Keby ste nezakotvili na Slovensku, ktorá metropola vás oslovila najviac?

Aj keď som si myslela, že chcem žiť v New Yorku, tak s odstupom času je to asi Tajpej. Veľmi milí ľudia, veľa zelene, trhy s čerstvými morskými plodmi.

Ako dnes trávite dovolenky? Starostovanie na Slovensku vám zaberá najviac času, a tak možno radi objavujete svet.

Jasné, s rodinou, vždy, keď sa dá, veľa a radi cestujeme. Dnes už mám ten cestovateľský pohľad poznačený starostovaním, pozerám sa okolo seba aj na to, ako niečo funguje a nefunguje a snažím sa inšpirovať. Potom to dopadne tak, že pri romantickej večeri s manželom pri kanáli v Benátkach sa točí naša debata o kanalizácii v Kláštore pod Znievom, alebo skončíme na miestnom cintoríne, kde odkukujem vychytávky pre ten náš.

Čo bolo vaším prvým impulzom na vstup do komunálnej politiky?

Do Kláštora pod Znievom sme sa presťahovali preto, že som chcela dať svojim deťom také detstvo, aké som mala ja. Chlieb s maslom v ruke a stále vonku, rozbité kolená, bunkre. A aby sme nežili len vedľa seba, ako som mala pocit, že sme žili v Bratislave, ale aby sme žili spolu. V Kláštore sa však nič nedialo. Ale keďže som aktívny človek, nenechala som to tak, začala som organizovať drobné aktivity ako petangový turnaj s francúzkymi šansónmi, detský karneval, či bazárik detského oblečenia a zaujímať sa o obec.

Začala som chodiť na zastupiteľstvá, kde som videla, že sa nič nehýbe, hľadať a oslovovať ľudí, čo by podľa mňa boli dobrým starostom, ale väčšina mala svoje dobré zamestnanie, funkcia starostu ich nelákala, až začali presviedčať oni mňa. A vtedy som si povedala, že to skúsim.

Aké boli prvé reakcie miestnych, keď ste prvýkrát ohlásili svoju kandidatúru?

Pri ohlásení nevedeli, čo majú čakať, mladá s bábätkom. Musela som ich presvedčiť, aby sa toho nebáli, chodila som dom od domu a veľa sa pýtala, komunikovala, vysvetľovala, predstavovala svoj zámer. Základ bol, že som mala dobre pripravený program. Hľadala som príklady dobre praxe z iných obcí. A keď som niekde videla napríklad kamerový systém, išla som za starostom a pýtala sa, ako sa to dá, ako to funguje a rozmýšľala som nad tým, či a ako by sme to vedeli zrealizovať.

Aký vzťah ste si vytvorili s miestnymi staršími ľuďmi a seniormi?

Naši seniori sú asi najaktívnejšou skupinou v obci a veľmi rada s nimi spolupracujem. Keď vyhlásim brigádu, príde ich často viac, ako je práce. Vedia, že nič nie je zadarmo a neurobí sa samo. Sú zvyknutí pracovať, takže ak chcú mať pekne v obci a príde veterná smršť a po ceste je kopa konárov a lístia, nečakajú kým to upraceme, ani ich nestihneme predbehnúť, urobia to pred ich domom automaticky. V tomto sa my mladí máme od nich čo učiť, samozrejme česť výnimkám.

Momentálne rezonovala výborne zvládnutá kampaň Zuzany Čaputovej. Ako vyzerá kampaň na starostku Kláštora pod Znievom?

Prvá kampaň bola o dobrej príprave, komunikácií a predstavení mojej vízie. A ak som nejakú aj nejakú kampaň mala pred poslednými voľbami, tak by to mohlo byť v učebniciach ako najhoršia kampaň vôbec. Volebný rok som robila všetko naopak ako klasický starosta, zdvihla som poplatky za smeti, zaviedla plomby na smetné nádoby, nenechala som obec vydierať a dva mesiace pred voľbami som vymenila lekára. Nechala som dostavbu ihriska až na jar, pretože ak by som chcela strihať pásku pred voľbami, bolo by to kvôli počasiu drahšie. Dokonca som ani cesty neopravovala, pretože vo volebných rokoch sú asfaltéri najdrahší. A o to viac ma výsledok volieb potešil.

Ako ste sa z vašej pozície snažili podporovať mladých ľudí?

Samospráva potrebuje mladých ľudí. Telefonovalo mi veľa mladých ľudí, ktorí chceli kandidovať na starostu. Pýtali si rady a ja som im vždy rada odpovedala, a s mnohými som sa aj stretla. Veľa z nich je už teraz starostami.

Teší ma, že do samosprávy nastupuje nová generácia. Príkladom je Matúš Vallo v Bratislave, Igor Hianik v Pezinku. Asi rok pred voľbami prišiel Igor Hianik s partiou odborníkov realizovať workshop s názvom Ideálne mesto 21. storočia a ja som si vtedy povedala, že toto by bol super primátor a on teraz primátorom je. Táto mladá generácia ľudí v samospráve sa snaží prichádzať s riešeniami a kandidujú nie preto, že chcú mať nejakú funkciu, ale preto, že videli, ako to vo svete funguje a chcú, aby to v našich samosprávach fungovalo tak isto. 

S akým rozpočtom ročne vo vašej obci hospodárite?

Ročný rozpočet v obci našej veľkosti je okolo 1 800 000 €. Z toho však viac ako 1 200 000 € predstavuje rozpočet na vzdelávanie. Obec má teda k dispozícií zvyšok, čo sú peniaze na mzdy zamestnancov obecného úradu a chod úradu, rovnako zamestnanci prevádzky obce a jej chod, knižnica, kultúra, kanalizácia, údržba zimná aj letná ciest, kosenie, hasiči, futbalisti, záujmové spolky. Na samotný rozvoj obce je okolo 100 000 – 150 000 € ročne, čo je málo. Mám pocit, že my v Kláštore sa zapájame úplne do všetkého, či sú to drobné firemné dotačné programy, alebo veľké eurofondy.

Na akej úrovni sa pohybuje plat starostky nie úplne najväčšej obce na Slovensku?