Práca s deťmi Adama napĺňa a venuje jej takmer všetok svoj voľný čas.
Má 28 rokov a popri práci v telekomunikačnej spoločnosti stíha vychovávať nastupujúcu generáciu futbalistov v klube, ktorý nás v sezóne 2005/2006 výborne reprezentoval v Lige Majstrov, teda FC Petržalka.
Adam Klanica si svoj sen o profesionálnej kariére vinou početných zranení nikdy nesplnil, avšak na futbal nezanevrel a snaží sa rozvíjať talenty chlapcov, ktorí len nedávno začali navštevovať základnú školu. Napriek mladému veku si získava priazeň samotných detí, ale taktiež ich rodičov, a to vďaka tomu, že si vie nastoliť jasné pravidlá aj mimo ihriska.
Viac o bývalom študentovi manažmentu na bratislavskej UK či viedenskej Wirtschaftsuniversität sa už ale dozvieš v rozhovore skrz nasledujúce riadky.
Adam, hneď na úvod nám prosím povedz, ako si sa dostal k pozícii trénera kategórie U-9 v FC Petržalka?
Nazval by som to zhodou okolností. Na jednej strane som kvôli neustálym zraneniam dospel do štádia, že hrávať futbal už nie je tou správnou cestou a na druhej strane sa v rovnakom čase vyskytla príležitosť, a to miesto asistenta trénera pri mojom kamarátovi, ktorý pôsobil práve v FC Petržalka. Vždy som vedel, že jedného dňa sa chcem uberať touto cestou a po nie príliš dlhom premýšlaní bolo rozhodnutie na svete.
Trénovať a svojím spôsobom taktiež vychovávať deti je veľkou zodpovednosťou, ktorá nie je pre každého. Vedel si od prvého momentu, že to zvládneš a dokážeš skĺbiť s prácou v zahraničí?
Nie je to určite pre každého, ale je to rozhodne pre mňa, a to som vedel hneď od začiatku. Pre mňa to totiž nie je práca, ale zábava. Ide o niečo, čo ma nabíja výhradne iba pozitívnou energiou.
Čo sa týka skĺbenia práce a trénovania, to už je o niečom inom. Keď som začínal, študoval som ešte vysokú školu vo Viedni a časovo to bolo bezproblémové napriek dennodennému cestovaniu. Práca je však o niečom inom, ale v hlave som mal jasno. Na každom pracovnom pohovore som mal jednu a tú istú podmienku, nebudem kvôli práci zanedbávať trénovanie, je to pre mňa extrémne dôležité a ak mi neviete vyhovieť, nemám o danú prácu záujem. Bez ohľadu na financie či čokoľvek iné, čo mi vedeli ponúknuť. Časová flexibilita bola pre mňa tým najdôležitejším a vlastne jediným faktorom na základe ktorého som sa rozhodoval.
Veľa ľudí tvrdilo, že takto si nič nenájdem. Podarilo sa a hneď na prvom pohovore. Zároveň aj v klube mám vytvorené také podmienky, že to jednoducho skĺbiť ide a všetkému sa môžem venovať naplno.
Ide u teba aj o povedzme formu relaxu, kedy vypneš z bežných povinností a môžeš sa vrátiť k milovanému športu?
Práca ma živí a futbal ma robí šťastným. Nedávno som počul jednu krásnu reč Arnolda Schwarzeneggera o jeho životnom pribehu, kde povedal, že v USA je 74% ľudí, ktorí neznášajú svojú prácu. Jednoducho to nemajú radi, chodia tam len preto, lebo potrebujú z niečoho žiť. Následne povedal:"But then when you work, it's a chore. It's work. It's not fun."
Ide o svätú pravdu a nielen na území Spojených štátov. Preto pracujem na tom, aby jedného dňa tento „chore“ už v mojom živote neexistoval a mohol som sa živiť tým, čo ma v skutočnosti baví a napĺňa, čiže futbal. Ten nikdy nebudem nazývať svojou prácou.
Neviem si predstaviť život, kde sa celý týždeň budem tešiť na to, kedy už bude piatok, to je v mojich očiach celkom smutný život. Ja sa chcem tešiť na pondelok a na každý ďalší deň.
V rozhovore pre Dennik N si prezradil, že od prvého stretnutia s rodičmi ste si nastavili jasné pravidlá pre všetkých. Môžeš nám ich aj priblížiť?
Pri tréningu detí je dôležité, aby ten pomyselný trojuholník - tréner - dieťa - rodič fungoval, nech sú jednoducho všetci na jednej vlne. Keď sa vopred stanovia pravidlá a každý vie, čo jeden od druhého môže očakávať, je všetko jednoduchšie a bezproblémovejšie.
V prvom rade musia rodičia trénerovi dôverovať a vidieť, že to, čo robí má zmysel a funguje to. Deti sa na tréningy musia tešiť, potrebujú vidieť, že sa zlepšujú a taktiež musia vidieť, že na všetky pozerám rovnako a som spravodlivý.
Je tam veľa vecí, ktoré musí tréner riešiť a preto ak dopredu rodičia vedia, ako ich budem riešiť, neprichádza k zbytočným nepríjemným prekvapeniam a negatívnym reakciám z ich strany. Sú tam veci ako nominácie na zápasy, kde jednoducho nie vždy môžu ísť všetky deti a preto tie, čo nominované na daný turnaj/zápas nie sú, musia vedieť, prečo tomu tak je. Vysvetlím to však iba im a nie rodičom, trénujem predsa hráča a nie rodiča. Každý takýto hráč sa aj dozvie, čo by mohol urobiť pre to, aby nabudúce nominovaný bol.
V mojom záujme je, aby každý hrával čo najviac, ale je dobré, keď chlapci niekedy nejdú a dostanú motiváciu pre prácu navyše. Nejde tam však o výkony, ale skôr o plnenie si svojích povinností na tréningoch či mimo nich, kde mávajú rôzne domáce úlohy. Takisto sa berie do úvahy správanie.
Ďalšia vec je napríklad chovanie počas zápasov, kde rodičia často nedokážu zabrániť svojim emóciam a chcú svoje dieťa ovládať z tribúny a rozprávať mu, čo má robiť. To nerobím ani ja a jednoducho nemôžu to robiť ani oni. Deti sa majú učiť na vlastných chybách, majú rozmýšlať vlastným rozumom, a preto v zápase je neprípustné, aby niekto rozhodoval za nich. Ak sa to deje, tak dieťa, ktorého rodič niečo takéto robí, je stiahnuté z ihriska a musí vysvetliť svojmu rodičovi, že pokým neprestane, tak nebude hrať.
Musím však povedať, že rodičia to pochopili a nemám s týmto najmenší problém. Dôležité je, aby vedeli, prečo to tak chcem a prečo som toto pravidlo zaviedol. Vysvetlenie je ako som vyššie spomenul, že samotné dieťa sa má rozhodovať samo, chceme podporovať jeho kreativitu. Zároveň rodičia nemajú poňatia, čo ja od detí na ihrisku chcem a preto, ak dieťa vie, že tréner od neho chce niečo a rodič kričí niečo úplne iné, aj keď to môže myslieť dobre, tak dieťa následne absolútne netuší, čo má vlastne urobiť a hlavne sa nerozhoduje vlastným rozumom a ja nechcem vychovávať robotov, ktorí budú reagovať len na príkazy. Práve naopak, deti, ktoré ma prekvapia tým, čo urobia, kreatívnych hráčov plných sebavedomia. Nech ich rodičia povzbudzujú, to je najlepšie, čo môžu urobiť.
Na množstve turnajov sa stretávam s mužstvami, kde celá tribúna pokrikuje po svojich alebo aj cudzích deťoch, nebodaj po rozhodcoch, tréneroch a úprimne povedané je to veľmi smutné a pre mňa absolútne nepochopiteľné a kontraproduktívne.
Čo je úplne prvá vec, ktorú sa snažíš vštiepiť chlapcom do hláv na svojich tréningoch?
