Slováci lovili duchov v nacistickej pôrodnici aj na Čachtickom hrade. Ich hlasy majú nahraté na videu (Rozhovor)

Možno si o tom doteraz nevedel, ale na Slovensku máme vlastnú verziu lovcov duchov. Títo ľudia sa vo svojom voľnom čase venujú nahrávaniu paranormálnych aktivít na Slovensku a v blízkom okolí. Napriek tomu, že každý z nich má rozličné povolanie, všetkých ich spája túžba po dobrodružstve. 

Počas svojej štvorročnej existencie si dokonca stihli vybudovať slušnú základňu verných  fanúšikov. Zhotovujú pre nich záznamy zo svojich výjazdov, ktoré zdieľajú v skupine na Facebooku a kanáli na Youtube. Skupina sa momentálne skladá zo štyroch členov, z čoho jeden z nich sa stará prevažne o technické veci a ostáva v úzadí kvôli ochrane súkromia. 

Nám sa však podarilo stretnúť s kompletnou partiou a zisťovali sme, čo všetko sa im podarilo zachytiť, do akých situácií sa dostali a tiež to, ako sa vyrovnávajú so skeptikmi, ktorí neveria ich svedectvám. V článku sa teraz aj ty môžeš dozvedieť viac o ich nezvyčajnom, paranormálnom koníčku. 

Asi by na úvod každého zaujímalo, ako vznikli Slovak Ghost Hunters.

Matej: Ja som pôvodne chcel pozorovať tornáda, ale na Slovensku žiadne nie sú (smiech). Kedysi som chodieval po záhadných miestach s kamarátom, ale to nikam neviedlo, a tak som rozmýšľal, že by mohlo na Slovensku existovať niečo ako Ghost Hunters. V Amerike aj v Anglicku to funguje bežne.

Ľudia majú radi strach a o to viac, ak je reálny. Mal som známu, ktorá vlastnila jeden časopis a uverejnila inzerát, v ktorom som hľadal ďalších členov do skupiny. V podstate som spravil také malé výberové konanie. To bolo štyri roky dozadu a fungujeme dodnes.

Baška: Ja som mala doma spomínaný časopis a videla som tam Mateja. Vtedy som bývala v dome, ktorý bol postavený na bývalom cintoríne pri Dunajskej Strede a diali sa tam zvláštne veci. Napríklad sa mi zapol vysávač, ktorý nebol v elektrine, začali padať obrazy a často som mala pocit, že na mňa niekto kričí z poschodia. Tiež som počula kroky, ale nikto v dome nebol. Preto som aj Mateja oslovila a stala som sa členkou Slovak Ghost Hunters. 

Matúš: Ja pracujem v jednej nemenovanej bratislavskej nemocnici a tam človek tiež zažije rôzne veci. Napríklad je tam známy duch ženy, ktorý behá po chodbách. Na Slovak Ghost Hunters som narazil rok po tom, čo fungovali. Napísal som im na Facebooku a oni mi ponúkli, či sa nechcem pridať. 

Hanka: Ja som sa k nim pripojila asi pred rokom. S duchmi som mala zážitky od detstva, nakoľko mi zomrel otec aj brat, takže aj nám sa diali doma strašidelné veci. Čítala som si články a videá s podobnou tematikou a natrafila som na SGH (Slovak Ghost Hunters). Skupinu som sledovala od začiatku, potom som náhodne stretla Mateja v reštaurácii, oslovila som ho a vzal ma do skupiny.

Snažíme sa dokázať existenciu duchov na základe techniky.

Matej, spomínal si výberové konanie. Čo musí mať človek, aby ste ho vzali medzi seba? Stačia skúsenosti s duchmi?

Matej: Človek musí mať aj základné technické zdatnosti, musí vedieť používať počítač, kameru, pracovať so sociálnymi sieťami a musí aj nejako vyzerať. Čas hrá veľkú rolu a to je aj vec, prečo to nemôže robiť každý. Stojí nás to aj nejaké peniaze a jednoducho na to človek musí mať. To najlepšie zistíme, keď ho vezmeme na akciu.

SGH je stále iba vaše hobby. Aké máte skutočné povolania?

Matúš: Ja pracujem v nemocnici.

Hanka: Ja som skladníčka.

Baška: Momentálne som na materskej, ale pracovala som ako recepčná.

Matej: Pre nás to nie je len hobby, je to veda. Snažíme sa niečo dokázať. Ja som manažér. Nie sme žiadni psychopati (smiech).

Čo presne sa snažíte dokázať?

Matej: Existenciu duchov na základe techniky. Potom ich evidujeme.

Čachtickému hradu sa po našom videu zvýšila návštevnosť o 300 %.

Máte v tomto odbore aj nejaké vzdelanie? Študujete napríklad odbornú literatúru s podobnou tematikou?

Matej: Pár kníh som o tom prečítal, ale každá literatúra píše niečo iné. Základ je ten, že duchovia existujú, ale vyslovene manuál na túto prácu nikde nenájdete. Máme isté podklady, ktorých sa držíme, ale viac-menej ideme skôr podľa vlastných inštinktov.

Podľa čoho si vyberáte miesta, kam pôjdete?

Baška: Máme tipy od ľudí, kam by sme mohli ísť. Ak ide o opustenú budovu alebo hrad, vždy musíme mať oficiálne povolenie od majiteľa, starostu alebo samotného mesta, aby náhodou nevznikli nepríjemnosti.

Niekedy sme v podzemí a frekvencie rádia nemáme šancu na spirit boxy zachytiť. No duchov počujeme.

Dávajú vám povolenia bez problémov?

Matej: Na 90 % áno. Niekedy im zavolám a zložia mi telefón. Vždy sa im pokúšam seriózne vysvetliť, o čo nám ide a väčšinou na to pristúpia. Tie miesta z toho majú vlastne aj reklamu. Niečím, čím sa môžeme na Slovensku pochváliť, sú práve Čachtice. Pokiaľ sme tam my neboli, mali určitú návštevnosť. Po našej akcii sa im zvýšila o 300 %.

Matúš: Ten správca nám tam normálne ďakoval. Preto sme sa s ním dohodli, že tam zorganizujeme aj stretávky pre fanúšikov. Dokonca nám volali aj z Japonska, že chcú použiť naše zábery z Čachtického hradu do ich relácie. Tiež si to prišli odtiaľ osobne preveriť a dokonca aj z Austrálie prišli, len na základe toho, že sme tam boli my.

Ako prebieha príprava na samotnú akciu?

Matej: Najprv sa snažíme zistiť o danom mieste históriu a vyrátať si čas, koľko bude akcia trvať. Jedna epizóda, ktorú natočíme, má asi 40 minút, ale niekedy je to 9 a viac hodín práce. Prídeme tam cez deň, obehneme si terén, natočíme úvod s niekým, kto tam niečo zažil a o 10 večer sa začína vyšetrovanie cca do 3 ráno. Je to najlepší čas aj pre duchov a aj pre nás, lebo v noci je pokoj, nepočuť autá, ani zvuky z okolia.

Keď vám niekto dá tip na miesto, vždy nájdete ducha?

Matej: Nie vždy. Niekedy nám na stránku prichádzajú rôzne tipy od ľudí, ktorí vraj duchov videli, ale niekedy ide iba o fyzikálne zákony, alebo zazreli len odraz svetla a myslia si, že je to duch. Vždy sa na to snažíme pozerať z toho najracionálnejšieho hľadiska.

Keď sme boli v Rakúsku, duchovia hovorili iba po nemecky. Na slovenčinu nám nikto neodpovedal.

Volajú vás ľudia aj domov?

Matej: Áno, ale nie vždy ideme. Ak už prídeme k niekomu domov, tiež sa snažíme najprv dom obzrieť a ak ide o nejaké zvuky, zisťujeme, či nejde len o planý poplach. Predsa len nemusí ísť o duchov a môže to byť tým, že je dom starý. Ak si už ale niečo logicky vysvetliť nevieme, ideme ich skúsiť nahrávať.

Ako presne ich hľadáte?

Matej: S prístrojmi. Snažíme sa zistiť ich meno, pôvod a prečo sú tam. Potom skúmame históriu domu, či daný duch patrí k tomu miestu a prečo tam vôbec je.

Videla som siluetu bez tváre s čiernymi vlasmi. Vtedy sme mali so sebou fanúšičku, ktorá sa vydesila tiež, lebo videla to isté.

Čo sú to za prístroje?

Matúš: Diktafóny, nočné kamery, spirit boxy. Spirit boxy zaznamenávajú AM a FM vlny. Spirit box sníma rôzne frekvencie vo vysokých rýchlostiach. Občas započuješ hlas z rádia, ktorý prístroj zachytí, ale počuť len časť. Ak zaznie hlas ducha, vieš to podľa toho, že prejde cez viac frekvencií a to slovo počuješ celé. Niekedy hlas ducha počuť aj na diktafóne. Kladieme im otázky, ako sa volajú, prečo sú tam, či nám chcú niečo odkázať. Po otázke sa vždy odmlčíme, aby sme im nechali priestor na odpoveď a následne si to prehrávame.

Baška: Niekedy sme v podzemí a frekvencie rádia nemáme šancu zachytiť. Ale duchov počujeme.

Dá sa im vždy rozumieť? Akým jazykom sa k vám prihovárajú? Po slovensky?