Ako dopadol druhý návrat do sveta Harry Pottera?
Harry Potter bol (a stále je) obrovským fenoménom. Po skončení ôsmeho dielu boli smutní nielen diváci, ale aj producenti. Prvá skupina prišla o svojich obľúbených hrdinov a štúdio o dojnú kravu. To je v Hollywoode neprípustná situácia.
Nápad oživiť čarodejnícky svet skrz adaptáciu encyklopédie zvierat znel pôvodne ako šialený nápad. Fantastické zvieratá a ich výskyt však boli nakoniec veľmi príjemným prekvapením a zásahom do čierneho (aj keď v tomto bode so mnou väčšina redakcie nebude súhlasiť).
Išlo o príjemne samostatný film, ktorý legendárnu sériu k svojej existencii vlastne ani nepotreboval. Mal funkčný dramatický oblúk, sympatické postavy a príbehovo stál na vlastných nohách. Vôbec nepôsobil ako projekt, ktorý má mať ďalšie štyri pokračovania. Podaril sa podobný husársky kúsok aj pri sequeli?
Gellert Grindelwald (Johnny Depp) utečie z väzenia a začne zhromažďovať svoju armádu. Na popud Dumbledora (Jude Law) sa ho rozhodne nájsť Newt (Eddie Redmayne). Kľúčovú úlohu v zlosynovom pláne má zdanlivo mŕtvy Credence (Ezra Miler).
Práve o jeho dušu sa bude v tomto novom veľkofilme hrať. Do deja sa svojím spôsobom zapoja všetky populárne postavy z prvého dielu a aj množstvo nových. A to zďaleka nie je všetko. Dočkáš sa aj nejakých zvratov, budovania univerza a pripravovania prepojenia na populárnu sériu.
Fantastické zvery: Grindelwaldove zločiny sa zaradí medzi tituly, ktoré budú obecenstvo rozdeľovať. Militantní fanúšikovia Pottera ho budú brániť zubami nechtami a diváci s triezvym uvažovaním budú v rozpakoch. Tým nechcem povedať, že nový počin Davida Yatesa je nejaký prúser. Iba nie je tak dobrý, ako by chcel byť.
V prvom rade obrovsky trpí neduhom väčšiny súčasnej blockbusterovej produkcie. A tým je, že nestojí na vlastných nohách. Je iba intermezzom medzi úvodom a veľkými vecami, ktorých sa dočkáme v ďalších dieloch. Seriálový efekt je tu ešte nepríjemnejší, ako napríklad pri Star Wars alebo marvelovkách.
Postavy, ktoré dobre nepoznáme, si iba pripravujú pôdu pre ďalšie dobrodružstvá a tvorcovia ich rozkladajú po šachovnici bez toho, aby sme sa dočkali matu. Množstvo scén je pre konkrétny film úplne zbytočných a vyskytujú sa tu jedine z dôvodu, aby sa stali základnými stavebnými kameňmi do budúcna.
Vďaka tomu ukrutne trpí tempo a emočný dopad jednotlivých situácií. Seriálovej vaty je tu proste príliš. Potreba nechávať si to najlepšie do budúcna otupovala už aj posledné diely pôvodnej oktalógie. Tá však mala výhodu toho, že sme jej osadenstvo milovali a úplne stačilo, že sa na chvíľku zjavilo na scéne.
Aj z toho dôvodu v Grindelwaldovych zločinoch najlepšie fungujú scény, keď sa vrátime na Rokfort. Tieto momenty prekypujú nostalgiou a konečne si spomenieme, prečo tento svet tak milujeme. Nie je to však tým, že by tieto pasáže boli o toľko lepšie než zvyšok filmu. Proste sa vraciame na staré známe miesta a uvidíme pár známych tvárí, rekvizít a situácií.
Čím sa dostávame ku kladom. David Yates má natrénované a každá jedna scéna filmu je profesionálne urobené remeslo. Jeho typické záberovanie a postupy už k adaptáciám Rowlingowej patria vyše dekádu. Síce z nich cítiť tvorivú únavu (ďalší diel by mohol už vážne režírovať niekto iný), no ako samostatné segmenty fungujú.
Ich jediným problémom je, že sú zasadené do príbehu bez potrebnej gradácie a tempa. Výprava, kamera, kostýmy, hudba aj triky však vyzerajú a znejú presne, ako od podobne vysokorozpočtového kúsku očakávame. Je sa teda na čo pozerať a čo počúvať.
Z hercov sa síce nikto za účasť na tomto počine nepozrie na oscarové pódium, no je potrebné skonštatovať, že odviedli veľmi slušnú prácu. Jude Law je ako mladý Dumbledore dostatočne charizmatický, Depp je solídny záporák a postavy z prvého dielu sú podobne v pohode ako naposledy (kolegovia budú musieť opäť prepáčiť). Prekvapením je veľký priestor pre Zoë Kravitz.
Chémia medzi predstaviteľmi je funkčná a vzťah medzi Grindelwaldom a Dumbledorom pripomenie súperenie a vzájomný rešpekt medzi Magnetom a Profesorom X. Obrovsky tu však chýba detská optika. Dobrodružstvá Harryho, Rona a Hermiony sme v tomto vesmíre vnímali z pohľadu nevinných účastníkov temných udalostí.
Bolo jednoduchšie sa o nich báť, prežívať s nimi ich prvé lásky aj priateľstvá. Tu sme za ručičku vedení dospelákmi, ktorí majú už čo-to odžité, na nebezpečenstvo sú zvyknutí a smrť berú ako prirodzenú obetu pre vyššie dobro.
Alebo si vážne myslíte, že by napríklad smrť Siriusa, prípadne Dumbledora, mala taký emočný dopad, keby sme ich nevnímali ako otcovské postavy v Harryho živote? Nemyslím.
Finále však má aj napriek tomu silu a ukazuje, že sa máme na čo tešiť. Akurát je škoda, že sme to nemohli dostať hneď a musíme si na vyvrcholenie pár rokov počkať.
Grindelwaldove zločiny sú fajn filmom, no nadšení z neho budú jedine verní fanúšikovia sveta, kde sa odohráva. Silné filmárske remeslo je totiž ubíjané prílišnou seriálovosťou, slabým ťahom na bránu a podivne podanými zvratmi (trojnásobná flashbacková vysvetľovačka pôvodu jednej kľúčovej postavy je úplné dramaturgické zúfalstvo). Filmu ako takému teda nemôžem udeliť viac než šesť a pol boda z desiatich.
Aj tak ho však treba vidieť, pretože sľubuje veľké veci do budúcna. Možno odídete sklamaní, no ja (možno trochu naivne) verím tomu, že tvorcovia pre nás majú prichystaný úžasný príbeh a bude chybou jeho druhú kapitolu vynechať.
