Zaujímavé je, že ľudia veria vo výskyt udalostí, ktoré si nepamätajú, napríklad, že sa narodili na určitom mieste.
Na to, či môže predstavovanie si falošných udalostí zmeniť naše spomienky, sa pozrela štúdia vypracovaná Giullianov Mazzoni a Aminov Memon.
Experimentu sa zúčastnilo 82 britských študentov (29 mužov 53 žien), no všetkými fázami experimentu prešlo len 72 dobrovoľníkov, pričom ich priemerný vek bol 21 rokov.
Jedna skupina účastníkov si predstavovala pomerne bežnú udalosť, pričom dostala informácie o udalosti, ktorá sa nikdy nestala. Druhá skupina dobrovoľníkov si predstavovala udalosť, ktorá sa nestala, pričom dostali informácie o udalosti, ktorá je bežná.
Jeden týždeň pred a jeden týždeň po týchto pokynoch účastníci hodnotili pravdepodobnosť, že zažili každú z dvoch kritických a série nekritických udalostí pomocou tzv. Life Events Inventory (LEI - Inventára životných udalostí). Počas poslednej fázy experimentu boli dobrovoľníci vyzvaní, aby opísali akékoľvek spomienky na dané udalosti.
Pri obidvoch udalostiach predstavivosť zvýšila počet spomienok, ako aj presvedčenie o tom, že udalosť bola zažitá. Tieto výsledky naznačujú, že predstavivosť môže vyvolať falošné autobiografické spomienky.
Aké budú výsledky?
Zmeny v hodnote LEI sa často interpretujú ako zmeny v pamäti. Avšak LEI ľudí vyzýva, aby ohodnotili svoju vieru o výskyte každej udalosti, a nie o spomienke na ňu. Autobiografické presvedčenie je len čiastočne závislé od pamäti (Mazzoni & Kirsch).
Ak si ľudia pamätajú, že sa niečo udialo, pravdepodobne uveria, že sa to naozaj stalo. Ľudia však tiež veria vo výskyt udalostí, ktoré si nepamätajú (napríklad sa narodili na určitom mieste).
Zvyšovanie presvedčení o tom, že sa udalosť stala, však nevyhnutne neznamená, že bola vytvorená spomienka na túto udalosť. Prvým cieľom tejto štúdie bolo zistiť, či predstavivosť mení autobiografické spomienky, ako aj presvedčenia.
Predchádzajúce štúdie (napr. Hyman, Husband, & Billings, 1995; Hyman & Pentland, 1996) ukázali, že predstavivosť v kombinácii s inými sugestívnymi postupmi môže vyvolať nové autobiografické spomienky, avšak žiadne štúdie neprešetrovali efekt predstavivosti samotnej.
V súčasnej štúdii sme namiesto výberu účastníkov, ktorí zaznamenali nízke počiatočné skóre LEI, použili udalosť, ktorá sa nikdy nevyskytuje v krajine, v ktorej účastníci žili. Nevyskytujúca sa udalosť bola: „Keď mi zdravotná sestra odstránila vzorku kože z môjho prsta.“
Rozsiahle vyšetrovanie záznamov na Department of Community Child Health vo Veľkej Británii naznačilo, že k dispozícii nie sú žiadne lekárske záznamy o takomto zákroku. Spomienky na túto udalosť, ktoré sa nikdy nevyskytli, boli porovnané s tými, ktoré sa týkali pomerne častých udalostí: "Než som mal 6 rokov, zubár mi vytrhol mliečny zub."
Keď si ľudia predstavujú udalosť, nevyhnutne sú vystavení jej obsahu. Je možné, že iba reexpozícia ľudí na udalosť zvyšuje ich presvedčenie, že k nej došlo. Preto bol v súčasnej štúdii každý účastník požiadaný, aby si predstavil jednu z týchto udalostí a prečítal krátky úryvok k nej, pričom následne odpovedal na niekoľko otázok tykajúcich sa druhej udalosti.
Účinok predstavovania namiesto jednoduchého vyvolania podnetu v pamäti by naznačoval, že fantázia, teda predstavovanie, a nie obyčajná expozícia (vyvolanie podnetu v pamäti), zvyšuje presvedčenie a pomáha vytvárať spomienky na udalosť.
Navrhované postupy spôsobujú u niektorých ľudí falošné spomienky, ale u iných nie. Preto by bolo užitočné identifikovať tých jedincov, ktorí sú náchylní na manipuláciu s pamäťou.
Na záver sme zhodnotili, či by jednoduché predstavenie si udalosti (bez akéhokoľvek ďalšieho sugestívneho postupu) mohlo priniesť spomienky na túto udalosť, ako aj zvýšiť presvedčenie, že sa stala. Takisto sme posúdili, či by predstavivosť mohla vyvolať spomienky na udalosti, ktoré sa našim účastníkom nemohli stať, a porovnať tieto výsledky s účinkom predstavivosti na udalosti, ktoré sa mohli stať.
2 kritické a 3 kontrolné udalosti
Boli pripravené tri verzie LEI (Life Events Inventory). V každej boli účastníci požiadaní, aby vyhodnotili pravdepodobnosť, že zažili každú z 20 udalostí pred dosiahnutím 6. roku života.
Každá verzia obsahovala iný súbor udalostí, ale dve kritické (dôležité) udalosti a tri kontrolné udalosti boli zahrnuté vo všetkých troch verziách. Jedna z kritických udalostí bola pomerne častá a bežná ("trhanie mliečneho zubu"); druhá udalosť bola tá, ktorá sa v Spojenom kráľovstve nikdy nevyskytla ("odstránenie vzorky kože z prsta"). Tri kontrolné udalosti: „Na parkovisku som našiel 10 libier, Bol som chorý a neskoro v noci som musel prísť na pohotovosť, Pocítil som zemetrasenie."
Pre každú udalosť boli účastníci vyzvaní, aby uviedli číslo od 1 do 8, pričom 1 – určite sa to nestalo, 8 – určite sa to stalo (pred 6. rokom života).
Postup v troch fázach
Experiment sa uskutočnil v troch fázach, ktoré boli oddelené týždennými pauzami, pričom v druhej a tretej fáze boli účastníci testovaní individuálne. V prvej fáze počas hromadného testovania účastníci vyplnili prvú verziu LEI (pretest) a tiež iné dotazníky.
V druhej fáze boli účastníci náhodne priradení do dvoch skupín. Jedna skupina si predstavila častú (zubovú) udalosť a prečítala krátku pasáž a následne odpovedala na štyri otázky o udalosti, ktorá sa nevyskytla (pokožka). Druhá skupina si predstavila kožnú udalosť a prečítala pasáž, pričom odpovedala na otázky týkajúce sa udalosti zubov. Účastníci boli potom požiadaní, aby vyplnili druhú verziu dotazníka LEI.
Vo fáze 3 boli účastníci vyzvaní, aby vyplnili tretiu verziu LEI (Posttest 2) a nahlásili akékoľvek spomienky, ktoré mali o dvoch kritických udalostiach a troch nekritických kontrolných udalostiach.
Závery experimentu
Výsledky tejto štúdie ukazujú, že ľudia môžu rozvinúť vieru a spomienku na udalosť, ktorá sa im určite nestala jednoduchým predstavením, že sa im stala. Samotná predstavivosť bez akéhokoľvek ďalšieho sugestívneho postupu zvýšila presvedčenie účastníkov o tom, že udalosť nastala v ich detstve, a takisto vyvolala falošné spomienky na túto udalosť.
Navyše údaje naznačujú, že výroba falošných spomienok nebola spôsobená zvyšovaním oboznámenia sa s udalosťou, ako to niektorí vedci navrhli (napr. Wade, Garry, Read), ale rozhodujúce boli procesy, ktoré sa vyskytujú špecificky počas predstavovania.
Táto štúdia tak podporuje tvrdenie, že účinok predstavivosti na pamäť je skutočne reálny a nie iba vymyslený mýtus (Garry et al., 2001).
Štúdia: Imagination Can Create False Autobiographical Memories
