Najkrvavejší konflikt v dejinách USA, ktorý si za štyri roky vyžiadal smrť 1 000 000 Američanov.
V lete roku 1863 zastavila bitka pri Gettysburgu inváziu konfederačných vojsk do srdca Únie. V očiach vtedajších Američanov išlo o obrat vo vojne, ktorý mal bratovražedné šialenstvo zastaviť. Toto zbožné prianie sa však premenilo na skutočnosť až o daľšie dva roky dlhých a krutých bojov.
Skutočnosť, že sa vojna ešte povlečie, naznačili už prvé mesiace nasledujúce po Gettysburgu. V dňoch 19. až 20. septembra 1863 utrpeli Severania v bitke pri Chickamauga svoju vôbec najstrašnejšiu porážku na západnom bojisku. Došlo k nej vlastne omylom. Unionistický generál Rosecrans dostal druhého dňa bitky chybné správy o tom, že jeho línia má medzeru, a tak odvelil časť oddielov zaplniť ju. Až týmto rozhodnutím vznikla skutočná slabina, do ktorej zhodou okolností mierili hlavné južanské sily. Bitku už nezvrátil ani hrdinský odpor veliteľa George H. Thomasa, ktorý si onoho dňa vyslúžil prezývku "Skala Chickamauga". Prezident Lincoln sa rozhodol otraseného Rosecransa urýchlene vymeniť. Tentokrát už však nemusel pri výbere vhodného veliteľa tápať ako v predchádzajúcich rokoch. V zálohe mal eso, ktoré na seba upozornilo ťažením na Vicksburg - Ulyssesa S. Granta.
Ostrieľaný profesionálny vojak a vyliečený alkoholik Grant bol mužom, ktorý podľa mnohých historikov majstrovsky pochopil princípy vojny, pričom vždy išiel za svojím cieľom s desivou rozhodnosťou a neústupnosťou. Keď ho ktosi u Lincolna očierňoval z prílišného pitia, pohotový prezident mu odpovedal: "Zistite, čo Grant pije a pošlite súdok každému z mojich generálov!" Vojnové úspechy priniesli Grantovi veľkú priazeň verejnosti. Keď sa roznieslo, že fajčí cigary, začali mu ich obdivovatelia posielať v obrovskom množstve. Z Granta sa tak stal neobyčajne silný fajčiar. Počas tvrdých bitiek si nezriedka zapaľoval doslova jednu cigaru za druhou, čo sa mu nakoniec stalo osudným vo forme rakoviny hrtana.
Vráťme sa však do časov, kedy si Grant svoje cigary ešte spokojne vychutnával. Lincolna po svojom prevelení na Rosecransovo miesto rozhodne nesklamal a v bojoch u Chattanoogy dosiahol na západnom bojisku mnohých úspechov. Odmenou mu bolo jednak povýšenie do hodnosti generálporučíka (až tretieho v dejinách USA) a jednak ustanovenia vrchným veliteľom nad všetkými armádami Únie. Hlavnými Grantovými oporami boli William T. Sherman, jeden z najlepších, ale zároveň najkontroverznejších generálov celej vojny, kavalierista Philip Sheridan, prezývaný Malý Phil a u Chickamauga preslávený Thomas.
Na jar 1864 si mal Grant prvýkrát zmerať sily na bojisku s najslávnejším vojvodcom Konfederácie - Robertom E. Leem. Bitka, ku ktorej došlo na začiatku mája v oblasti zvanej Wilderness (Divočina), bola poznamenaná chaosom a zbytočným krviprelievaním. Wilderness bola husto zalesnená oblasť, v ktorej sa oddiely ľahko dostávali mimo zorné pole svojich veliteľov a rýchlo sa vymykali kontrole. Suché počasie v kombinácii s čiernym strelným prachom viedlo k nespočetným lesným požiarom, ktoré si vyžiadali mnoho životov a ranených. Grant sa po tejto špinavej a ťažkej bitke zachoval v rozpore s vojnovými doktrínami a rozhodol sa pre riskantný krok. Vedel, že vo svojom nápore na Leeho nesmie prestať a dať mu tým príležitosť k protiútoku, ale naopak ho musí drviť neustálym tlakom - boj tak pokračoval ďalej, pričom bol vyplácaný krvavou daňou.
V bitke pri Cold Harbor, ktorá prebehla iba 14 kilometrov od Richmondu, boli Severania útočiaci na konfederačné poľné opevnenia doslova masakrovaní. "Cítili sme, že to nie je vojna, ale vraždenie," vyhlásil jeden z vojakov. Grant prišiel počas jedného mesiaca o 60 000 mužov, ranených či zajatých bolo pritom ešte mnohonásobne viac. Napriek kritickým hlasom ho však Lincoln neodvolal. Stál za ním, pričom si dobre uvedomoval, že na opačnej strane barikády boli straty generála Leeho omnoho väčšie.
Grantova neúprosnosť nakoniec priniesla svoje ovocie. Doteraz vždy iniciatívny a nevyspytateľný Lee zostal pribitý k zemi a donútený svoju armádu zakopať v obrovských pásoch opevnenia v okolí Petersburgu. Unionisti sa zachovali obdobne, čím začali niekoľkomesačné pozičné boje, nie príliš presne označované ako "obliehania Petersburgu". V zákopoch a opevneniach, v hmle aj v daždi, v horúčave i v zime, pod paľbou diel aj v hľadáčiku ostreľovačov tu mali ich armády zostať až do marca nasledujúceho roku.
Na jeseň 1864 sa mali v USA konať nové prezidentské voľby. Vojna sa v tej chvíľu nevyvíjala úplne povzbudivo. Lee síce nepredstavoval žiadne akútne nebezpečenstvo, ale straty na životoch a náklady na vojnu rástli do závratnej výšky. Medzi verejnosťou panovala nespokojnosť prameniaca z odvodov, nových daní a zdražovania. Sám Lincoln pochyboval, že sa mu podarí znova zastávať prezidentskú funkciu.
Členmi svojho kabinetu nechal podpísať zapečatenú obálku, do ktorej vložil list s textom: "Tohto rána, rovnako ako v predchádzajúcich dňoch, sa zdá nanajvýš pravdepodobné, že táto administratíva nebude znovuzvolená. V takomto prípade bude mojou povinnosťou spolupracovať so zvoleným prezidentom na záchrane Únie v období medzi voľbami a inauguráciou...". Hlavným Lincolnovým protivníkom boli odporcovia nekompromisného vedenia vojny, pochádzajúci predovšetkým z radov demokratickej strany. Tá lákala všetkých, ktorí chceli dlhý konflikt ukončiť alebo ho aspoň preniesť do diplomatickej podoby. Ich kandidátom sa stal prekvapivo jeden z bývalých vrchných veliteľov armády Únie - George B. McClellan.
