Ak by pravé kiahne niekto premenil na prášok, stačilo by na rušnom mieste rozsypať 200 gramov a zmenil by chod ľudstva.
Sú považované za najničivejšie ochorenie v dejinách ľudstva. Azda žiadna iná choroba nezapríčinila toľko vyhasnutých životov a utrpenia. Vírus nezaujímal veľkosť vášho majetku. Umierali na ne tak chudobní, ako aj bohatí. Anglická kráľovná Mária I., jej manžel William II., kráľovná Mária II., Ľudovít I. Španielsky, francúzsky kráľ Ľudovít XV., tí všetci mali údajne zomrieť na najsmrteľnejší vírus v našich dejinách.
Nakazili sa nimi aj George Washington či Abraham Lincoln. Reč je o pravých kiahňach. Nie, nemyslíme ovčie kiahne, ktorými si v detstve úspešne prešla väčšina z nás. Nebezpečnosť pravých kiahní sa nedá s ovčími ani len porovnávať.
Ochorenie spôsobuje orthopoxvírus variola, ktorá sa radí do rodu vírusov poxviridea. Radia sa medzi najväčšie vírusy, aké poznáme, preto sú pod mikroskopom dobre pozorovateľné. Na porovnanie, genóm HIV obsahuje len 10 génov, genóm Eboly má len 7 génov, no genóm pravých kiahní tvorí až 200 génov.
Toto puzdro s dvojreťazovou DNA je mimo hostiteľskú bunku, teda človeka, úplne nečinné a neškodné. Akonáhle sa však dostane do ľudského organizmu, úplne ho ovládne a začne sa nekontrolovateľne replikovať. Infekčný potenciál vírusu je extrémne vysoký. Nakaziť sa ním dá aj pri obyčajnom styku s infikovanou osobou. Stačí, ak si kýchne, zakašle či pri rozprávaní na vás dopadne jediná kvapôčka, ktorú vdýchnete a v nasledujúcich týždňoch sa u vás môže rozvinúť vírus so smrteľnými následkami.
Pri infikovaní človek prvé dva týždne nepozoruje žiadne zmeny, no potom začne telesná teplota stúpať a na koži sa začnú tvoriť červené vyrážky. Tie sa postupne menia na bolestivé pupence a pľuzgiere. Počet vyrážok závisí od intenzity ochorenia.
Pri miernych prejavoch sa ich na tele vyskytuje len asi tucet, no v ťažkých stavoch pokryjú celé telo. V takýchto prípadoch sa ľudia vyhýbajú akémukoľvek pohybu, či už ide len o prevalenie sa na druhý bok, pohyby sú tak bolestivé, až sa stávajú nemožnými.
Pupence môžu navyše ľahko začať krvácať, nakazení v minulosti preto zväčša len nehybne ležali. Vírus však nevytvára vyrážky len na povrchu tela, podobne posiate sú aj vnútorné orgány, najmä pľúca, pažerák, žalúdok a črevá. A keďže pred desiatkami rokov neexistovala protilátka, dali sa iba zmierniť bolesti. Úmrtnosť sa pohybovala na úrovni 20 až 50 %. Pravé kiahne usmrtili viac ľudí ako všetky vojny na svete dokopy. Počet obetí sa iba v 20. storočí šplhal k 500 miliónom.
Našťastie, vďaka Svetovej zdravotníckej organizácii a jej vedcom prišlo v roku 1980 k ich úplnému vyhubeniu vo voľnej prírode. Posledný prípad nakazenia kiahní bol zaznamenaný 26. októbra v roku 1977. Ako prví prišli s nápadom vyhubenia vírusu Rusi na zdravotníckom zhromaždení v roku 1958. Akonáhle bol návrh schválený, začala sa jedna z najväčších svetových kampaní. Za riaditeľa celého programu eradikácie kiahní bol zvolený Donald Henderson, o ktorom sme vám priniesli článok už minulosti.
Kým sa začal proces vyhubenia vírusu, ročne naň zomierali až 2 milióny ľudí. Aj tí, ktorí však prežili, mali jazvy ako spomienku na toto ochorenie už po zbytok života. Niektorí dokonca oslepli. Pred samotnou eradikáciou sa pravé kiahne vyskytovali ešte v mnohých regiónoch sveta. Najmä v Indii, Indonézii, Brazílii a v prevažnej väčšine afrických krajín. Ako prvé prišli na rad africké štáty. Ciel bol jasný, zaočkovať všetko obyvateľstvo v tých krajinách, kde sa pravé kiahne stále vyskytovali. To znamenalo podať vakcínu stovkám miliónov ľudí. Ciel vyhubiť vírus sa podarilo dosiahnuť tak rýchlo, až boli zaskočení aj samotní vedci a lekári.
Poslednou problémovou lokalitou ostala v roku 1973 už len India. V tom čase mala zhruba pol miliardy obyvateľov. Zastaviť vírus znamenalo navštíviť každú jednu domácnosť, čo sa do jedného a pol roka aj podarilo. Svetová zdravotnícka organizácia spravila za približne 20 mesiacov takmer 1 miliardu domových návštev.
Ale vírus pravých kiahní sa zo sveta úplne nevytratil. Extrémne nebezpečným vírusom v dnešnej dobe disponujú laboratória, ktoré ho strážia „pod zámkom“. Kiahne sa teda môžu kedykoľvek znova objaviť, avšak len v prípade cieleného útoku. O kiahňach sa tak hovorí ako o biologickej zbrani číslo jeden. Pri infikovaní iba zopár jednotlivcov by mohla v priebehu týždňov nastať skutočná pandémia. Môže za to najmä fakt, že od ich vyhubenia sa upustilo aj od očkovania proti tomuto vírusu. Keby sa tak vo svete objavili v takom rozsahu ako v minulosti, pre celú populáciu by to malo ničivé následky.
Prvým priekopníkom v boji proti pravým kiahňam bol britský vidiecky lekár Edward Jenner, ktorý zaviedol v 18. storočí prvú vakcináciu proti chorobe. Jenner sa ochorením dlho zaoberal. V priebehu času si začal všímať, že u dojičiek, ktoré pravidelne prichádzajú do styku s kravskými vemenami, sa len málokedy alebo vôbec objavia príznaky kiahní. Už vtedy bolo pritom známe, že aj kravy môžu trpieť podobným ochorením (kravskými kiahňami). Túto skutočnosť si dal do vzťahu a vyvodil závery, že práve kravské kiahne nás môžu ochrániť pred tými pravými.
V roku 1796 vykonal svoj pokus na 8-ročnom chlapcovi, ktorého infikoval kravskými kiahňami. V dnešnej dobe z hľadiska etiky nepredstaviteľný experiment. Chlapcovi sa onedlho na tele objavilo zopár pľuzgierov a taktiež sa zvýšila aj telesná teplota. O pár dní však ochorenie ustúpilo. Následne ho vystavil pravým kiahňam. Ochorenie sa u malého chlapca ale vôbec neprejavilo. Vakcína tak bola svete a už na prelome 18. a 19. storočia sa začala šíriť celým svetom. Už v polovici 19. storočia považovali Američania a Európania kiahne za minulosť, no vo zvyšných kútoch sveta aj naďalej zabíjali. Samotné pomenovanie „vakcína“ pochádza z latinského slova „vacca“, čo znamená krava.
Po vyplienení smrteľného vírusu Svetovou zdravotníckou organizáciou bolo každoročných 10 miliónov ochorení a 2 milióny úmrtí zredukovaných na 0. Stalo sa tak v priebehu desiatich rokov. Vyhubenie pravých kiahní patrí dodnes medzi najväčšie úspechy ľudstva. Avšak moderné technológie a chemické a biologické inžinierstvo v súčasnosti ponúkajú také nmožnosti, že na vytvorenie kiahní tak povediac z ničoho stačí kompetentnému biológovi či chemikovi recept v podobe presného poradia báz nukleových kyselín. Hrozba využitia kiahní ako biologickej zbrane tak ostáva aj naďalej reálna.
