Tajná spoločnosť bojujúca za jednotu Talianska.
V nasledujúcich riadkoch si predstavíme tajnú organizáciu, ktorá si dala za cieľ udupať francúzsky a neskôr rakúsky vplyv na Apeninskom polostrove a zjednotiť Taliansko pod jednotnú konštitučnú vládu.
Taliansko, až do francúzskej revolúcie rozdelené na desiatky malých štátov, sa za napoleonskej éry dostalo s výnimkou ostrovov Sicília a Sardínia pod francúzsku nadvládu, čo sa niektorým talianskym nacionalistom javilo ako dobrá zámienka na zjednotenie polostrova. Sklamanie z návratu predrevolučných pomerov po Napoleonovom páde vyústilo u novovznikajúceho hnutia karbonárov do odporu proti staronovým panovníkom a cudzím armádam, ktoré zaberali ich domovinu.
Po Viedenskom kongrese (ukončil epochu napoleónskych vojen), ktorý podľa starých receptov upravil pomery v Európe, sa karbonárstvo rýchlo rozšírilo po celom Taliansku a stalo sa takmer masovým hnutím. Karbonári sa v tejto dobe stávajú hlavným predstaviteľom rodiaceho sa talianskeho nacionalizmu a nositeľom liberálnej myšlienky národnej obrody. Politický program karbonárov sa za danej situácie zameriaval na zavedenie konštitučnej monarchie a na vyhnanie cudzích vojsk, hlavne rakúskych, ktoré ovládali väčšinu polostrova.
Pád Napoleona však obnovil aj staré predrevolučné vlády a policajné režimy, a tak sa plán na zjednotenie Talianska stal nereálnym a ťazko vykonateľným. Karbonári tak prišli s realistickejším programom. Tým bol boj proti krutovláde miestnych panovníkov a premena talianskych absolutistických monarchií na monarchie konštitučné. Liberálna ústava a volený parlament boli po roku 1815 bezprostredným cieľom karbonárskej agitácie.
Talianske hnutie sa jednoznačne inšpirovalo slobodomurármi. Veľkolepé obrady a tajomné ceremoniály uskutočnujúce sa pod rúškom tmy boli odpoveďou na aktívne policajné jednotky. Potreba skrývať sa však v konečnom dôsledku stvorila okolo talianskeho hnutia mnoho falošných legiend. Realita bola ale oveľa jednoduchšia, no i rozporuplnějšia. Karbonárské predstavy boli o utópii, moci a rozpore. Po tejto stránke je zaujímavý projekt, ktorý karbonári predložili roku 1813 britskému kabinetu. Je to návrh zjednotenej republiky Ausonia, teda Talianska, v ktorej čele mali stáť dvaja volení Caesarovia. Aby bola pre túto požiadavku získaná podpora Londýna, obsahovala listina návrh niekoľkých ústupkov britskej vláde. Dokument je po všetkých stránkach ukážkou nevyhradenosti a rozporuplnosti karbonárských plánov.
Táto tajná spoločnosť prevzala spôsob organizácie i rituály od slobodomurárov, prispôsobila si ich však svojim potrebám a dala im osobitý charakter. Na rozdiel od slobodomurárov, ktorí si vzali v 18. storočí za úlohu šírenie osvietenstva, boli karbonári vedení vlasteneckými pohnútkami a cieľom vyhnať cudzích votrelcov z domoviny. Slobodomurárstvo bolo hnutím kozmopolitným a bolo nositeľom voľnomyšlienkárstva a náboženskej tolerancie. Náboženská príslušnosť jeho členov nebola pri všeobecnej tolerancii vôbec dôležitá. Zmyslom ich činnosti bolo uvádzať do praxe osvietenské ideály a podporovať osvietenské reformy, ale inak sa nevmiešavali priamo do politiky.
Karbonári bola naproti tomu hnutím nacionálnym, kládli si zásadné politické ciele a hlásili sa k "náboženstvu apoštolskému, katolíckemu a rímskemu". Murársku a kamenársku symboliku slobodomurárov nahradila symbolika uhlia. Svoj vzor si karbonári našli u uhliarov, ktorí v horách Abruzzi pálili drevené uhlie v milieroch. Schádzali sa v symbolických chatrčiach zvaných "Baracchi", na tajných miestach, ktorým hovorili "Vendita" - odvodené podľa obchodíkov, ktorým uhliari predávali svoj produkt. Karbonári pritom neboli zďaleka jednotným hnutím, naopak, mali rôzne smery a v každom z talianskych regiónov mali inú podobu, štruktúru a často aj iný názov (federati Lombardi, Adelphi, Guelfi a iné).
Zložitý prijímací rituál, mystický charakter a sektárstvo spôsobili, že sa karbonári podstatne izolovali od širších vrstiev a odcudzovali sa okolitému svetu. Farby karbonárov boli červená, modrá a čierna a každá z nich mala svoj symbolický význam. Červená predstavuje oheň a značí lásku, modrá je farbou dymu vychádzajúceho z dreveného uhlia a symbolizuje nádej, čierna farba je samotné uhlie a znamená vieru a oddanosť. Hlavnému zhromaždeniu Vendita predsedal veľmajster s dvoma asistentmi. Nad ich hlavami visel zvyčajne obraz „dobrého bratranca“ svätého Teobalda, uhliara a pustovníka, ktorý bol patrónom karbonárov. Tí sa medzi sebou tiež oslovovali ako "buoni Cugini", dobrí bratranci.
V tejto miestnosti sa za prítomnosti celého zhromaždenia odohrávali prijímacie obrady, pri ktorých bol uchádzač so zaviazanými očami podrobený prijímacej skúške. Prijímacie obrady obsahovali tri stupne zasvätenia. Prvý - novický – zoznamoval uchádzača s náboženskými princípmi organizácie. Daný jedinec najskôr podstúpil takzvanú očistu ohňom - jeho odhalená hruď bola vystavená otvorenému plameňu, čo v ňom malo vzbudiť dojem, ako by mu ostrá dýka prepichla srdce. Potom bola novicovi odobratá páska z očí a pred jeho zrakom sa zjavila miestnosť pripomínajúca súdnu sieň. Tam bol podrobený symbolickému výsluchu. Malo v ňom byť vzbudené zdanie, že vstupuje do čisto náboženskej organizácie, ktorá sa zaoberá zachovávaním kresťanských právd a zásad.
Druhý stupeň - majstrovský - v podobnom obrade už jedinec trochu poodhalil závoj tajomstva karbonárov. Tento stupeň síce vychádza z náboženských myšlienok, ale je už zrejmé, že za heslami hlásajúcimi boj za princípy Kristovho učenia sa skrýva iný, hlbší význam. Pravú podstatu zásad karbonérov vysvetľovali až v tretom stupni zasvätenia - veľký vyvolený, kedy sa už zasvätenec dozvedel čistú pravdu - poslaním spoločnosti je boj proti tyranským vládam a cudzím despotom, ktorí utláčajú Taliansko. Konečným cieľom je sloboda a nezávislosť talianskeho národa.
