Náš rozum nás stavia nad všetky ostatné živočíchy, no zároveň je naším najväčším nepriateľom.
Keďže náš posledný článok zaoberajúci sa filozofiou, konkrétne pesimizmom Arthura Schopenhauera, zaznamenal vcelku úspech, tak sme sa rozhodli opäť priniesť niečo v tomto duchu. Dnes sa spoločne pozrieme na existenciálne rozpory, ktorým sme podľa nemecko-amerického psychoanalytika, sociológa a filozofa Ericha Fromma všetci vystavení.
Pojem existenciálne rozpory zahŕňa širokú variáciu významov. Fromm v prvom rade hovorí o uvedomovaní si seba samých, o rozume a predstavivosti, vďaka ktorým sme porušili harmóniu prírody. Tá je pritom pre zvierací svet typická. Vo svojej podstate nazerá na ľudskú rasu ako na prírodnú anomáliu. Sme súčasťou prírody, riadení jej fyzikálnymi zákonmi, ktoré nemôžeme ľubovoľne meniť, avšak prevyšujeme všetko ostatné, čo sa v prírode nachádza. Na jednej strane existujeme pre seba, no zároveň sme kúskom väčšieho celku, sme bez vlasti, ale aj tak sme s vlasťou spojení a zdieľame ju s ostatnými jedincami.
Uvedomovanie si seba samého znamená byť si vedomý vlastnej bezmocnosti a hraníc svojej existencie. Nemôžeme sa zbaviť vlastného myslenia, zastaviť myšlienkový tok, vnútorný monológ, ktorý nám neustále niečo hovorí, tak isto ako sa počas života nikdy nezbavíme vlastného tela, a práve naše telo nás núti zostať pri živote.
Nikdy sa neoslobodíme z nezhôd, ktoré plynú z našej existencie. Ľudský rozum, ktorý nás stavia nad všetkých ostatných, teda naša najväčšia prednosť, je zároveň naším najväčším úskalím. Práve kvôli prítomnosti rozumu v nás vzniká nepokoj, ktorý nás neustále nabáda k aktivite a k hľadaniu nových riešení.
Neustále nás núti hľadať odpovede, aj keď na veľkú časť otázok žiadne neexistujú. Najviac nás poháňa, no zároveň nás najviac brzdí. Práve týmto sa odlišujeme od všetkých ostatných organizmov žijúcich na našej planéte. Taktiež sme jediný druh, ktorý sa môže nudiť a pre ktorý je jeho vlastná existencia niekedy problémom. Neustále blúdime, kráčame ďalej a snažíme sa hľadať odpovede, ktorými si vypĺňame medzery poznania. Náš život sa naviac nedá žiť spôsobom neustáleho opakovania podľa vzoru svojho druhu, človek musí žiť sám.
Človek je nanajvýš osamelý a cez to nemôže existovať mimo vzťahy. Uvedomujeme si vlastnú jedinečnosť, teda že na svete neexistuje nikto, kto by bol vo vzťahu k nám identický. Avšak naše pocity šťastia sú závislé na príslušnosti do určitej skupiny, na zdieľaní radostí, starostí, zážitkov s inými blízkymi ľuďmi.
Fromm označil tieto rozpory za existenciálne preto, že pramenia zo samej podstaty existencie človeka. Nedajú sa žiadnym spôsobom odstrániť, možno na ne iba reagovať. Za najzákladnejší existenciálny rozpor označil konflikt medzi životom a smrťou. Smrť je nevyhnutná, čoho je si každý z nás vedomý a tým pádom to má ďalekosiahle následky na náš život. Je absolútnym opakom a je nezlučiteľná so životom, je ťažko predstaviteľná, ak hovoríme o vlastnej smrti. Možno ju len akceptovať.
