Svet je len bludiskom ustráchaných duší, ktoré nikdy nenájdu pokoj a šťastie.
Žijeme v najlepšom možnom svete? Nie, podľa nemeckého filozofa Arthura Schopenhauera žijeme v najhoršom z možných svetov. Optimistický pohľad na svet je jasný, svet je krásny a život je „gombička“. Oproti tomuto názoru vyriekol myšlienku: "Optimista ma vyzve, aby som otvoril oči a pozrel na svet, ako je krásny v slnečnom svetle, so svojimi horami a údoliami, riečkami, rastlinami, zvieratami, atď. Je však svet nejaký priezor? Na pozorovanie sú tieto veci krásne, ale byť nimi je niečo úplne iné. "
Že sa vám zdá tento názor trochu pesimistický? O tom niet pochýb, zoznámte sa z jedným z najznámejších predstaviteľov pesimistickej filozofie - Arthurom Schopenhauerom. Tento významný predstaviteľ pesimizmu sa narodil v roku 1788 v poľskom Gdansku. Už keď mal 5 rokov, sa aj s otcom presťahoval do Hamburgu. Neskôr vyrastal aj vo Francúzku, Belgicku, Švajčiarsku a Anglicku. Na cestách s rodičmi sa teda dostatočne naučil po francúzsky a anglicky.
Počas dospievania však otec spáchal samovraždu skokom z okna, na čo sa musel aj s matkou presťahovať do nemeckého Weimaru, kde sa stretáva aj so svetoznámym spisovateľom Goethem. Po krátkom spolužití s matkou ale prichádza k záveru, že bude lepšie, keď sa odsťahuje.
So svojou matkou Johannou Schopenhauerovou sa rozchádza v zlom a do jej smrti už nie sú v žiadnom kontakte. Posuňme sa však od jeho rodinného života k profesionálnej kariére a jeho myšlienkam, ktoré ovplyvnili celý rad významných osobností, napr. Friedricha Nietzscheho, Richarda Wagnera, Alberta Einsteina alebo Sigmunda Freuda.
Jeho cestu k filozofickému poznaniu do značnej miery formoval Platón, Immanuel Kant, ale aj indické filozofické smery. V roku 1820 už vyučoval v Berlíne, no jeho prednášky, ktoré boli súbežné s prednáškami Hegela, poslucháči nenavštevovali. Schopenhauerova pesimistická filozofia sa v podstate ocitla bez väčšej odozvy celé tri desaťročia.
Hegelovi svoj neúspech nikdy neodpustil. Schopenhauer preto rezignoval a utiahol sa do úzadia. Do širšieho povedomia sa dostal až v roku 1850, keď jeho kniha Parerga a Paralipomena zaznamenala úspech. V tej dobe už žil vo Frankfurte nad Mohanom, kde ho začali vyhľadávať ľudia obdivujúci jeho filozofiu. Vo Frankfurte sa preslávil aj svojím čudáctvom a samotárskou povahou.
Schopenhauer bol prvým predstaviteľom voluntarizmu v 19. storočí. Ovplyvnenie Kantom bolo už na prvý pohľad očividné. Podobne ako Kant aj on tvrdil, že všetky veci vnímame ako javy. Podstata sveta je podľa Schopenhauera metafyzická a vymyká sa rozumovosti. Podstatu sveta jednoducho nie sme schopní chápať rozumom – je iracionálna.
Do svojho učenia ďalej vnáša princíp vôle, ktorý v podstate tvorí celý svet. Bytie je vôľa. O vôli hovorí ako o svetovom princípe. Nachádza sa mimo priestoru, času a je nanajvýš slepá, iracionálna, živelná a bezdôvodná. V našom svete sa prejavuje ako chcenie, pudenie k aktivite, životu, rozmnožovaniu. Všetko dianie v prírode, organickej i anorganickej, chápe len ako prejav svetovej vôle. Na akt samotnej vôle a telesnú akciu pritom nazerá ako na jednu a tú istú vec. Naše správanie je len objektivizovaný akt vôle. Telo každého človeka je len vôľa objektivizovaná v čase a priestore.
V neživej prírode vôľa vystupuje ako sila, ktorá pohybuje planétami, sila spôsobujúca chemickú príťažlivosť či odpudivosť. V našich životoch je najsilnejším prejavom vôle vôľa k rozmnožovaniu, rozmnožovací pud. Je nezávislá od stupňa poznania. O pohlavných orgánoch hovorí ako o protipóle k mozgu.
Láska je podľa Schopenhauera len ilúziou, pomocou ktorej sa príroda stará o zachovanie rodu. Neodolateľná sila priťahujúca dvoch jedincov rôzneho pohlavia, to je vôľa zachovania rodu. Jeho telo, rozum slúžia iba ako prostriedky, v ktorých sa vôľa objektivizuje. Každý miluje to, čo sám v sebe nenachádza. Najženskejšia žena bude hľadať najmužnejšieho muža.
Týmito výrokmi Schopenhauer narušil tvrdenia, že svet je harmonický. Svet je podľa neho alogický, pesimistický a iracionálny. Vôľa je nekonečná, no jej naplnenie je len obmedzené. To spôsobuje situáciu, že z každej uspokojenej žiadosti okamžite vyrastie nová. Akonáhle pominie jedna bolesť, prichádza druhá. Slasť a šťastie vníma len ako neprítomnosť bolesti a nešťastia. Tieto tvrdenia majú potvrdzovať aj skutočnosť, že čo máme, toho si nedokážeme vážiť. Človek riadený pudmi a túžbami nikdy nedokáže nájsť trvalé šťastie ani pokoj.
Podľa Schopenhauera je život len bludiskom pudov, živlov a ustráchaných bytostí, ktoré sa snažia prežiť za každú cenu. Práve z týchto myšlienok vychádza Schopenhauerov pesimizmus. Vo svojom živote hľadal otázku, či z tejto pochmúrnej iracionality a nezmyselnosti vedie východisko.
Avšak odpoveď hľadal len veľmi ťažko. Veľa iných filozofov videlo nádej v poznaní, no Schopenhauer tvrdil, že čím jasnejšie človek poznáva, tým viac trpí. Samovraždu taktiež neobhajuje, keďže si myslí, že vzápätí sa vytvorí nové stelesnenie (indické filozofické smery).
Východisko videl len v estetickej a etickej ceste. Estetickú cestu vysvetľoval ako prechodnú cestu vykúpenia. Toto vykúpenie videl v umení, vo vnímaní obrazov a hudby, avšak umenie nie je vykúpením z nezmyselného života, ale len útechou v ňom. Prostriedkom etickej cesty vykúpenia má byť popretie vôle. Cieľom etickej cesty je stav extázy, teda rozplynutie nášho ega v nirváne.
Dúfame, že článok nepôsobil príliš pochmúrne, je len zobrazením protipólu k dnes tak populárnemu optimizmu.
