Topmodelka Waris Dirie, známa ako Púštny kvet, nám rozpovie o Somálsku, modelingu a o boji proti obriezke.
Waris Dirie je somálska topmodelka, ktorú svet pozná vďaka jej knihe a filmu Púštny kvet. Ľudskoprávna aktivistka exkluzívne pre Refresher porozprávala o jej modelingových začiatkoch, bývaní s Naomi Campbell, kampani pre Chanel, OSN, boji proti mrzačeniu ženských pohlavných orgánov, Somálsku a priblížila nám aj svoj súkromný život.
Waris, mnoho ľudí ťa pozná ako svetovú modelku, spisovateľku, bojovníčku za ľudské práva a veľvyslankyňu OSN. Ako by si sa sama opísala?
Som matka, ľudskoprávna aktivistka, topmodelka, dievča z bondovky a navždy nomádka.
Začínala si ako modelka a s tým sa viaže aj príbeh, že ťa fotograf Terence Donovan objavil v miestnom fast foode, kde si pracovala. Je to pravda? Váhala si pri jeho ponuke?
Samozrejme, najskôr som bola skeptická. V tom čase som bojovala, aby som mala vôbec nejaké peniaze na jedlo. Keď vošiel Terence Donovan, ktorý bol oficiálnym fotografom kráľovnej a princeznej Diany a spýtal sa ma, či by som nemala záujem o fotenie, nevedela som čo mám povedať. Neskôr mi povedal, že ide o Pirelli Kalendár, kde by som bola prvou nahou černoškou. Vedela som, že ak na to pristúpim, nikdy sa nebudem môcť vrátiť do môjho rodného Somálska.
Rozhodla som sa postaviť našim pravidlám, kultúre, ukázať svoje jazvy, ktoré som odmalička nenávidela a pózovať nahá. Toto rozhodnutie bolo pre mňa oslobodzujúcim aktom a prehlásením, že som proti potláčaniu žien a dievčat v kultúre, z ktorej som prišla. Na tomto fotení som sa stretla aj s mladou Naomi Campbell a stali sme sa dobrými kamarátkami. Prenajali sme si malý apartmán v Londýne a žili sme v ňom 2 roky. Užívali sme si skvelý život plný stretnutí s celebritami ako Elton John, George Michael, Pink Floyd, Bob Geldof alebo Bono a naučili sme sa správať ako rockové hviezdy.
Neskôr si sa ocitla na prehliadkových mólach v Londýne, Miláne, Paríži a New Yorku a pózovala si pre módne časopisy ako Elle, Glamour a Vogue. Pre ktorú značku alebo magazín sa ti pracovalo najlepšie?
Milovala som modeling a mám veľa skvelých spomienok, no sú tu dve, ktoré mám najradšej. Kampaň na parfum „Allure By Chanel“ s fotografom Fabriziom Ferrim, ktorá sa mi zapísala do pamäti ako prvé fotenie, kde ma veľká módna značka nepredstavila ako supermodelku, ale na všetkých billboardoch som uvádzaná ako ľudskoprávna aktivistka.
Druhé najobľúbenejšie je z mesta Murrákuš, so slávnym fotografom Albertom Watsonom pre „Sunday Times Cover“. Fotka sa volá Diabol v červenom a mám na nej zlaté rohy vo vlasoch a vyplazený jazyk. Je to veľmi silné.
Modeling bol pre teba prostriedkom na zviditeľnenie, aby si ďalej pôsobila v ľudskoprávnych sférach. Vždy si to vnímala ako príležitosť na niečo väčšie?
Vždy som vedela, že musím ísť ďalej. Nechápte ma zle, milovala som byť modelkou, no pravdou je, že som vždy vedela, že musím použiť svoju slávu, aby som poskytla hlas 250 miliónom dievčat a žien, ktoré trpia zmrzačením genitálií. Chápala som, že sa za ne musím biť, pretože inak nebudú vypočuté. Preto som v roku 2002 založila nadáciu púštneho kvetu, ktorá má sídlo v Európe a Afrike.
V roku 1998 si napísala knihu Púštny kvet, ktorá sa stala bestsellerom a dnes je aj sfilmovaná. Očakávala si, že tvoj príbeh bude takýto úspešný?
Zo začiatku bola moja kniha odmietnutá všetkými americkými vydavateľstvami, ktoré nechceli mať príbeh o zmrzačení ženských genitálií. Už som plánovala, že ju vydám z vlastných financií a budem ju ponúkať zadarmo univerzitám, aby sa zvýšilo povedomie. Neskôr sa vydavateľ z New Yorku, William Morrow, rozhodol zverejniť moju knihu a zbankrotoval. Rok sa nikde nepredal ani jeden výtlačok. Nakoniec HarperCollins (najväčšie vydavateľstvo na svete) kúpilo všetky práva a moja kniha sa stala bestsellerom. Najprv v Európe, no pokračovala celosvetovo, predaním viac ako 12 miliónov kópií.
Keď som sa po prvý raz rozhodla prehovoriť o ženskej obriezke, stálo ma to veľa síl. Už som nebola len topmodelkou s exotickou tvárou a bezchybným telom, ktorá sa mihla v luxusných kampaniach pre Cartier, bola som obeťou brutálneho mučenia. Bola som plná pochybností, no mala som víziu, vďaka ktorej som silnejšia a je mojím životným poslaním.
Žiadna žena by nemala byť obeťou tohto ohavného činu, to je dôvod prečo som v roku 1997 začala a prečo sa nikdy nevzdám!
Už od roku 1997 aktívne bojuješ proti ženskej obriezke. Vidíš posun v tejto problematike? Začínajú sa štáty od tejto neľudskej tradície odkláňať?
Áno, vidím mnoho zmien. Keď som začínala, v právnom systéme neexistoval tento výraz. Trest proti tomuto činu bol len v 4 štátoch! Teraz majú podobné zákony skoro všetky štáty a zaoberá sa tým aj platforma OSN. Publikovala som knihu Púštne deti a jej výsledky som prezentovala pred ministrami v Európskom parlamente. Od roku 2014 okrem vlastnej nadácie sponzorujem aj iné programy na pomoc ženám, vďaka ktorým sme zachránili viac ako tisíc dievčat v Sierra Leone. Na workshopoch vzdelávame žiakov, učiteľov a rodičov, pretože týmto krutým praktikám môžeme zabrániť len ak budeme spolupracovať všetci. Každých 11 sekúnd je nejaké dievča zmrzačené. Musí to skončiť.
Ktoré osoby ťa v živote ovplyvnili najviac?
Mám tri veľké idoly, ktoré mi zmenili život. Prezident Michail Gorbačov, Nelson Mandela a Dalai Lama. Toto sú najinšpiratívnejšie osoby, s ktorými som sa stretla.
Vo svete sa teraz veľa hovorí o sexuálnom obťažovaní v šoubiznise a pridáva sa aj mnoho modeliek. Bola si niekedy svedkom niečoho podobného?
V časoch, keď som bola topmodelkou, sme práve my riadili biznis a vraveli fotografom a agentúram čo majú robiť - nebolo to naopak. Veci sa zmenili...
Ak dovolíš, prejdeme k otázkam z tvojho súkromného života. Ako vyzerá tvoj typický deň?
Ráno si doprajem svoj čaj a müsli, ktoré zjem so svojimi deťmi. Potom pomôžem mladšiemu synovi Leonovi pripraviť sa do školy. Cvičím jogu a po nej si odbehnem 10 kilometrov, aby som sa udržala v kondícií. Neskôr zavolám do svojej kancelárie a zistím najnovšie správy. Poobede maľujem. Kreativita je dôležitou súčasťou môjho života.
Stále sa zaujímaš o módny biznis?
Áno samozrejme, móda je mojou veľkou vášňou a to sa nikdy nezmení. Milujem keď sa môžem obliekať na veľké udalosti, ako nedávno, na Viedenský ples v opere.
Vraciaš sa niekedy do rodného Somálska?
Bohužiaľ, je to pre mňa veľmi nebezpečné. Do Somálska sa už nemôžem vrátiť, no pravidelne cestujem ku hraniciam, kde sa stretávam s rodinou a ľudskoprávnymi aktivistami.
Ďakujem ti za príjemný rozhovor a už len posledná otázka. Aj na Slovensku si inšpiráciou pre mnoho žien, je niečo, čo by si im chcela odkázať?
Rovnako ďakujem všetkým priateľom za podporu! Pred pár rokmi som navštívila Bratislavu, stretla inšpiratívnych ľudí a veľmi sa mi páčilo vaše mesto. Rada sa k Vám vrátim.
Moje posolstvo pre čitateľov je: Verte v seba a buďte silní. Buďte sami sebou, rešpektujte sa, navzájom sa milujte a každý deň zo seba dajte to najlepšie, aby bol svet krajším miestom. Ľúbim Vás, Waris.
