Ukážka, že za pomerne krátke časové obdobie sa dá toho stihnúť naozaj veľa.
V rámci našich rozhovorov pridávame do zbierky Jozefa Sládeka. Priam multifunkčného človeka venujúceho sa hokeju i boxu. Počas hokejových zápasov nemá problém sa pustiť do šarvátky s hocikým, pričom využíva svoje skúsenosti z druhého športu. A jeho zapálenie si budeme môcť už čoskoro vychutnať na All Star Cupe, ktorý sa uskutoční už 17. februára v Bratislave. Pôjde o najväčšiu hokejovú exhibíciu v Európe! Viac sa o nej dozvieš v našom druhom článku. Avšak nepredbiehajme, poďme vyspovedať účastníka.
Zdravíme ťa, Jozef. Náš rozhovor by sme mohli začať klasickým predstavením. S kým máme tú česť?
Tak narodil som sa vo Zvolene, kde som aj vyrastal, až pokým som odišiel do Ameriky za hokejom vo veku 18 rokov. Po sezónach v Amerike som sa pravidelne vracal na Slovensko, do Zvolena, kde som trávil každé leto. Neskôr som však odišiel hrať hokej do Anglicka, kde som následne ostal aj žiť a na Slovensko som sa vracal len na dovolenku. Dá sa povedať, že doposiaľ som zasvätil celý svoj život športu. Od 6 rokov hrávam hokej a popri hokeji som si aktívne vyskúšal aj thajský box a profesionálne box.
Ako vyzerala tvoja cesta k obľúbenému slovenskému športu na ľade?
Tak presne si už nespomínam ako sa to udialo. Odmalička som bol živé dieťa plné energie, a tak sa ma snažili rodičia trošku zamestnať. Jedného dňa, keď som mal 6 rokov, sa ma rodičia spýtali či by som chcel hrať hokej a ja som povedal, že áno. Od toho dňa to bola pre mňa závislosť.
Ako sa ti darí aktuálne?
Tak darí sa v pohode, hlavne ma teší, že mi slúži zdravie a môžem robiť čo ma baví a mať za to zaplatené. Taktiež sa nám začalo dariť aj ako mužstvu a nedávno sme dokázali vyhrať pár zápasov v rade, čo bol výborný pocit po toľkých prehrách.
Na vlastnej koži si si vyskúšal aj zámorie. Ako vyzeral tvoj pobyt v zahraničí?
Odišiel som, keď som mal 18 rokov do juniorskej ligy OHL, kde som strávil dve sezóny v klube Plymouth Whalers. Následne som strávil svoju prvú sezónu medzi mužmi v CHL v Corpus Chrisi Ice Rays a nasledujúci rok som začal v kempe AHL s Milwaukee Admirals a sezónu som dokončil v Anglicku. Pobyt v zámorí bol vynikajúci, každá sezóna bola niečím špecifická. Moju prvú sezónu v OHL sme s mužstvom vyhrali celú ligu a následne sme sa zúčastnili Memorial Cupu (turnaja víťazov juniorských líg OHL, WHL, QMJHL). To bol najväčší zážitok. Celkovo život v Amerike sa mi páčil, no začiatky, kým som sa naučil anglicky, neboli ľahké.
Kde si spozoroval rozdiely medzi zámorským a slovenským hokejom?
Keďže je rozdiel vo veľkosti klzísk (v USA sú menšie), hral sa tam iný štýl hokeja. Viac priamočiary, všetko sa tlačilo do brány. Hokej bol viac fyzicky náročnejší, dohrávali sa súboje. Na Slovensku sú klziská väčšie, z čoho vyplýva, že hokej je iný. Ako hráč mám viac času na rozohrávku, nieje toľko súbojov, no v našej lige je veľa výborných korčuliarov menšieho vzrastu, a preto musím byť ostražitejší, pretože majú viac priestoru na ľade. Taktiež sú tu vyspelí hráči, ktorí zbytočne neodhodia puk, keď nemusia.
Ako vieme, si tvrdým hráčom. Stalo sa ti niekedy, že si svojou fyzickou hrou tak „zničil“ protihráča, že tvoj kontakt mal dohru aj mimo ihriska?
Nie, nič také sa zatiaľ nestalo.
Venuješ sa aj iným športovým aktivitám?
Tak popri hokeji si idem rád zacvičiť do posilovne, v lete si zahrám futbal s kamarátmi a taktiež chodím boxovať. Buď sám alebo do nejakého "gymu" vo Zvolene alebo Banskej Bystrici.
Takže box. Ako si sa k nemu dostal, keď si hrával aj hokej?
Jedno leto, po návrate zo zahraničia, som sa rozhodol, že zájdem na thajský box do Power Gymu vo Zvolene. Odmalička sa mi páčili bojové športy, a preto som si hneď daný šport zamiloval. Začal som ho trénovať ako súčasť letnej prípravy na hokej, no zlepšoval som sa v ňom takou rýchlosťou, že som po pár mesiacoch nastúpil na svoj prvý zápas. Zápas som vyhral za cca. 40 sekúnd a ešte viac som boxu prepadol. Následne som odišiel znovu hrať hokej do zahraničia. Ako som prišiel na Slovensko, po sezóne som okamžite začal trénovať thajský box a cca. po 3 týždňoch som nastúpil na ďalší zápas, ktorý som tiež vyhral. To leto bolo zlomové v tom, že thajský box bol pre mňa prioritou a už som pomaly ani nechcel hrať hokej, len zápasiť.
No nebolo to veľmi reálne, pretože thajským boxom sa nedalo vtedy uživiť, a preto som plánoval skončiť s hokejom a zamestnať sa počas leta. Počas leta som mal ďalší víťazný zápas nad momentálne veľmi šikovným slovenským thajboxerom Jakubom Benkom, no prácu som si nenašiel, a tak som sa rozhodol znovu vycestovať do Anglicka a hrať hokej. Po príchode do cudziny som okamžite začal hľadať kluby thajského boxu, avšak v oblasti, kde som hral, ich bolo len zopár a na veľmi slabej úrovni. Preto som zašiel do klubu klasického boxu, ktorých bolo naopak neúrekom. Vtedy som si uvedomil, že v Anglicku je klasický box v popredí a thajský box tam nebol až tak populárny.
Po pár tréningoch na verejných tréningoch ma oslovil jeden chlap, či by som nechcel profesionálne boxovať. Ja som bol veľmi rád, lebo to bol vtedy môj sen. Chlapík sa stal mojím trénerom a k nemu pribudol ďalší tréner a manažér, a tak som mal svoj malý tím. Ja som počas daného obdobia stále hral hokej, naschvál som odišiel z najvyššej britskej ligy do nižšej, kde som mal viac času na trénovanie boxu. Hokejové tréningy boli po večeroch a zápasy cez víkend. Britskí hráči mali svoje zamestnania a ja som počas celých tých dní trénoval box a večer trénoval hokej. Celé moje snaženie vyvrcholilo v to, že po asi 7 mesiacoch intenzívneho tréningu boxu som vstúpil do profesionálneho ringu a mal zápas na jednej židovskej akcii v hoteli v centre Londýna. Zápas som prehral na body.
Ako intenzívne sa mu v súčasnosti venuješ?
V súčastnosti počas sezóny si idem jeden až dva krát do týždňa zaboxovať, no záleží ako som unavený, pretože hokej je priorita.
Dá sa vôbec stíhať venovať hokeju i boxu naraz?
Za seba môžem povedať, že na profi úrovni určite nie. Ja som to robil určitú dobu, no mal som len jeden zápas. Avšak kvôli nemu som strávil nespočetné množstvo hodín na tréningu. Nasledujúcu sezónu som povedal v klube, v ktorom som pôsobil, že nech podpíšu niekoho namiesto mňa a ja budem ako "injury cover", čiže ak by sa niekto zo 4 cudzincov v mužstve zranil, ja by som musel nastúpiť. Na oplátku ma nechajú bývať v tímovom dome, pretože položka za bývanie v Anglicku bola najväčšia. Vedenie súhlasilo s mojím pobytom v tímovom dome, ale prestalo ma platiť. Preto mi pribudla k boxu a hokeju ešte aj práca.
Zamestnal ma svoj tréner boxu, ktorý bol špecializovaný murár/kamenár. Mal veľmi zaujímavé zákazky (točené kamenné schody, podlahy, krby). V minulosti pracoval s jeho otcom pre kráľovskú rodinu v Británii. Aj ja som mal tú česť s ním pracovať na Penthousoch pri Buckinghamskom paláci. Toto obdobie bolo veľmi fyzicky a psychicky náročné, pretože môj harmonogram bol taký, že som ráno vstal a pracoval fyzicky na stavbách do poobedia, následne som šiel na tréning boxu a večer na tréning hokeja. Tréningy boxu boli veľmi náročné, nakoľko veľkú časť tréningu zahrnoval sparing a samozrejme som spároval s lepšími boxermi. Domov som chodil dobitý, musel som sa najesť a ešte odkorčuľovať tréning.
Kde sa vidíš o 5 rokov?
Absolútne neviem, keď vidím, čo všetko som stihol za posledných 5 rokov, až sa z hrôzy chytámy čo budem robiť o ďalších 5 rokov (smiech). Keďže zárobky v prvej lige na Slovensku nie sú veľké a len na pár mesiacov, musel som každé leto fyzicky robiť aj na Slovensku. Posledné dve letá som brigádoval na cintoríne v Detve, pretože brigádujem v pohrebnej službe. Počas minulej sezóny som sa taktiež pravidelne zúčastňoval pohrebov.
Keď to zhrniem, jeden rok som hral proti najlepším hráčom v OHL (Stamkos, Tavares, Doughty atd), za pár rokov som hral hokej v Anglicku, díval sa z lešenia na turistov pred Buckinghamským palácom, boxoval v centre Londýna následne hral hokej vo Fínsku, a potom nasledoval môj odchod na Slovensko do Detvy, kde sme za moje tri roky vyhrali dvakrát prvú ligu, jeden deň ma skandovalo publikum v Detve a na druhý deň som bol ráno v jame s čakanom v ruke v -10° a kopal hrob. Moju štvrtú sezónu hráme extraligu v Detve...
Každopádne, o 5 rokov by som chcel stále hrať hokej a živiť sa ním - urobím všetko preto, aby to tak bolo. Do hokeja som odmalička dával emócie, no teraz ich dávam aj preto, že chcem držať v ruke čo najdlhšie hokejku a nie krompáč a lopatu. Viem, čo je to pracovať 8-12 hodín ako väčšina ľudí na Slovensku, ktorých si preto veľmi vážim.
