Thajský boxer Vlado Konský si cestu k úspechu vydláždil poctivými tréningmi aj skromnosťou.
Vladimír Konský pochádza z malej dediny na strednom Slovensku, no jeho meno je vo svete dobre známe, a to vďaka úspechom v thajskom boxe. Vlado sa tomuto športu venuje už od tínedžerského veku, skúsenosti zbieral v samotnom Thajsku, no prešiel si aj ťažkými časmi. V budúcnosti by svoje vedomosti i skúsenosti rád odovzdával aj ďalším generáciám, no zatiaľ sa mieni boxu venovať naplno ešte zopár rokov. V rozhovore nám prezradil viac o svojich začiatkoch, zážitkoch z Thajska, o tom, ako prišiel k prezývke Terminátor aj to, ktorý úspech je preňho najvzácnejší.
S boxom si začal ešte ako tínedžer. Čo ťa inšpirovalo venovať sa práve thajskému boxu? Mal si predtým vzťah aj k iným športom?
Boxovať som začal, keď som mal 17 rokov. Z Rimavskej Soboty sme sa presťahovali na dedinu do Hrnčiarskych Zalužian. Vtedy som ešte hrával futbal. Hnevalo ma ale, že niektorí sa na tréningoch ulievali a náš kolektívny výkon nebol taký, ako by som chcel, teda, keby všetci trénovali rovnako poctivo.
S kamarátom Robom Adamom sme len tak behali po dedine. V okne jedného domu sme zazreli visieť boxerské rukavice. Nakúkali sme dnu a zrazu prišiel môj prvý tréner Milan Škorňa a opýtal sa, či by sme chceli začať trénovať box. Začal som teda v provizórnej telocvični v pivnici obecného úradu trénovať box. V ringu som bol (aj som) za svoj úspech alebo neúspech zodpovedný sám za seba. Thajský box mi k srdcu prirástol najmä po dlhodobom pobyte v Thajsku, kde som sa naučil vo viacerých gymoch rôzne techniky a spoznal som inšpiratívnych trénerov, ale aj bojovníkov.
Ako si spomínaš na svoje začiatky? Netajíš sa tým, že si si privyrábal napríklad aj kopaním hrobov...
Začiatky neboli ľahké. Na tréningy som si zarábať nemusel, lebo telocvičňu som mal zadarmo a tréner odo mňa nechcel za tréningy peniaze. Mesiac pred mojím prvým zápasom mi zomrela mamina. To pre mňa bolo najhoršie obdobie v živote. V rodinnom rozpočte nebolo dostatok financií.
Musel som nechať externé štúdium na vysokej škole s ekonomickým zameraním. Mám dvoch mladších bratov, ktorí ešte chodili na strednú školu, a kým nezmaturovali, pomáhal som, ako som vedel. Pracoval som v domove dôchodcov, na stavbách, pomáhal som pri výstavbe ciest, upravoval toky riek, natieral mosty, kopal hroby a rôzne iné pomocné práce. Za žiadnu prácu som sa nikdy nehanbil, každú som robil najlepšie, ako som vedel. V tomto období mi boxovanie veľmi pomohlo. Nikdy nezabudnem, čo všetko pre mňa urobil Milan Škorňa, som mu za to navždy vďačný a veľmi si ho vážim nielen ako trénera, ale hlavne ako človeka.
Aktuálne sa okrem boxu venuješ ešte niečomu ďalšiemu? Dá sa z tohto športu na Slovensku vyžiť?
Aktuálne sa boxu venujem naplno. Boxujem profi zápasy, keď si chce niekto so mnou zacvičiť, tak rád dávam „súkromky“, ako aj skupinové tréningy vo FITfactory v Nemciach pri Banskej Bystrici. Len z boxovania sa však vyžiť nedá. Do prípravy investujem viac, ako dostanem za zápas. Je to tvrdý chlebík a som vďačný najmä manželke, že ma neúnavne podporuje. Bez nej by som už neboxoval a možno by som sa vrátil k tomu kopaniu hrobov. Preto, ak by sa našiel sponzor, ktorý by ma finančne podporil, bola by to pre mňa veľká motivácia.
Ako vyzerá tvoj denný režim? Ako často trénuješ, regeneruješ a ako tráviš svoj voľný čas?
Môj denný režim prispôsobujem tomu, či sa pripravujem na už istý zápas, alebo sa len udržiavam vo forme. Keď sa len udržiavam, trénujem jedenkrát za deň a snažím sa čo najviac zapájať do rodinných povinností. Vozenie detí do školy, zo školy, nákupy aj domáce práce. Keď však príde čas prípravy na zápas, doma si ma veľmi neužijú. Ráno dlhý beh, doobeda prvý tréning, poobede relax, večer druhý tréning. Keď sa pripravujem na zápas, v podstate len trénujem, jem a spím. Všetok svoj voľný čas s radosťou venujem svojej rodine, manželke Katke a deťom Natálke a Paľkovi. Najdôležitejšie v živote sú totiž zdravie a rodina, všetko ostatné je nahraditeľné.
Spolu s manželkou sa venujeme dobrovoľnej charitatívnej činnosti. Pred dvomi rokmi sme založili na Facebooku komunitu From me for you. Choré deti z celého Slovenska, ktoré sa ocitnú v Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou v Banskej Bystrici, si nakreslia to, po čom túžia, o čom snívajú, my to uverejníme na Facebooku, niekto sa prihlási, že by to chcel splniť, konkrétnu vec kúpi, pošle k nám a ja osobne sa postarám, aby sa dostala priamo k svojmu novému majiteľovi. Po každom zápase pár sníčkov splníme aj my. V čase Vianoc si vyberieme detský domov a splníme priania detí, ktoré sú na Vianoce bez svojej rodiny. Venujeme sa tomu už dva roky vo svojom voľnom čase.
Môžeš nám prezradiť, ako si prišiel k prezývke Terminátor?
Prezývku Terminátor som dostal na turnaji W5 Profesional Kickboxing – Choice the Way of Champion od Sergeja Cheppinogu. Súvisí so štýlom môjho boja. Snažím sa ísť stále dopredu, neustupovať, svojho súpera „likvidovať“ systematicky a s chladnou hlavou.
V boxe si už dosiahol pekné úspechy, ktoré z nich však majú pre teba najväčší význam alebo si ich najviac vážiš?
Nie som si istý, či na Slovensku má niekto viac profi zápasov ako ja, teda 115. Na mnohé si pamätám dodnes. Precestoval som už skoro celý svet. Najvzácnejšie sú, samozrejme, tie titulové zápasy. Keď sa totiž bojuje o titul, súperov vyberá a vysiela organizácia a vždy sú to šampióni. Aj keď bez opasku, ako prvý Slovák som porazil šampióna Kema Sitsongpeenonga zo „Zlatej päťky“ thajských bojovníkov. Veľká skúsenosť pre mňa bol aj zápas proti podľa mňa najlepšiemu bojovníkovi Muay Thai na svete Yodsaklaiovi, ktorý som síce prehral v prvom kole, ale bol to pre mňa neopakovateľný športový zážitok. Tak, ako si pamätám „sladkú“ chuť víťazstva, pocítil som aj „horkosť“ prehier. Tie ma však posunuli dopredu oveľa viac.
Kde, respektíve v ktorej krajine mávaš najviac zápasov a čo ťa čaká najbližšie?
Na Slovensku mám dva až tri zápasy za rok. Na všetky ostatné musím cestovať do zahraničia. Niektoré zápasy sú naplánované dlhodobo, niektoré prichádzajú, takpovediac, zo dňa na deň. Na starosti to má môj tréner a promotér v jednej osobe Peter Navrátil z NVR gymu Liptovský Mikuláš. Síce nie najbližšie, ale momentálne istý je zápas 28. apríla 2018 v Žiline na ENFUSION Slovakia 2018, kde budú boxovať špičkoví bojovníci. ENFUSION je európska organizácia, ktorá organizuje galavečery boxu, tie sú vysielané prostredníctvom televízií na celom svete. Tento rok som si z Jordánska, žiaľ, doniesol zo zápasu zranenie, musel som absolvovať operáciu kolena a na zápas som nastúpiť nemohol.
Vďaka športu si sa dostal aj do tréningových kempov v Thajsku. Ako to tam vyzeralo, čo ťa najviac prekvapilo a najmä - čo najcennejšie ti to dalo?
Prekvapený som bol len raz, a to vtedy, keď ma hneď na letisku okradli o všetky peniaze. Tréningy aj ubytovanie som mal zaplatené na dva týždne, no potom som sa musel o seba starať sám. Tréningy v Thajsku sú výnimočné. Nielen preto, že je to národný šport, ale najmä preto, že to považujú za životný štýl. Thajčania sú väčšinou skromní a vďační ľudia. Tréningy sú však časovo, ale aj fyzicky náročné, lebo sa trénuje v pre nás vysokých teplotách. Gymy sú rôzne. Moderné, v ktorých sú kompletný servis, luxusné ubytovanie, strava, tréningy, regenerácia. Sú aj tradičné, zariadené veľmi skromne, napríklad pod mostom. A, samozrejme, je aj niečo medzi tým. Vo všeobecnosti však platí, ako pri každom športe, že bez tvrdej práce, disciplíny a pevnej vôle človek výsledky nedosiahne.
Akú sú tvoje plány do budúcnosti? Ako dlho sa chceš ešte profesionálne venovať boxu a čo by si rád robil po tom?
Za posledné dva roky som prešiel mnohými zmenami a musel som prehodnotiť svoje životné plány. Profesionálne sa chcem boxu venovať tak dlho, ako mi to zdravie dovolí. Predpokladám, že najbližšie štyri roky. Pri tomto športe však chcem ostať aj po ukončení aktívnej kariéry bojovníka. Po dlhoročných praktických skúsenostiach v ringu som začal študovať umenie Muay Boran a Muay Thai na škole v Bangkoku. Doniesol som si niečo ako „maturitný diplom“ Red-Yelow Kru. Nie je to len taký certifikát o absolvovaní kurzu. Škola ho vydáva pod záštitou thajského ministerstva vzdelávania. Musel som si ho overiť a legalizovať na thajskom ministerstve zahraničných vecí a rovnako overiť na slovenskej ambasáde priamo v Bangkoku. Od septembra študujem na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, odbor učiteľstvo - trénerstvo, špecializácia kickbox. Taktiež som absolvoval kurz kondičného trénera I. a II. stupňa. A to je môj plán do budúcna. Chcel by som odovzdávať svoje praktické skúsenosti a teoretické vedomosti ďalej.
