Nacistický diktátor to nemal na ceste za mocou jednoduché.
Demokracia dokáže v najhorších prípadoch poraziť sama seba, o čom najlepšie svedčia udalosti v Nemecku spred desiatok rokov. Na začiatku 30. rokov minulého storočia bol už Adolf Hitler neohrozeným vodcom politickej strany NSDAP, ktorá bola v tom čase legitímnym subjektom s jasným cieľom ukázať zbytku Európy, že s Nemeckom treba rátať aj ťažkom dopade prvej svetovej vojny. Práve demokratické voľby pritom predurčili Adolfa Hitlera na to, aby sa o rok neskôr stal nemeckým kancelárom a vyvolal najväčší vojnový konflikt, aký kedy náš svet videl.
Najsmutnejšie na celej transformácii povojnového Nemecka je fakt, ako z demokratických volieb vyšiel víťaz v podobe NSDAP s viac ako 14 miliónmi platných hlasov. Obyvatelia Nemecka vo vtedajšej zúfalej situácii potrebovali vinníka, ktorý bol za ekonomické problémy zodpovedný, a všetky ich priania mal splniť práve Hitler. Po uliciach sa premával v uniforme, jeho kampaň bola už vtedy plná protižidovských tendencií a davy tisícov ľudí sfanatizoval natoľko, že mu neustále vyjadrovali vernosť a zdvíhali pravačku kdekoľvek to bolo možné. Cieľavedomý Rakúšan sa nikdy nemal dostať do politiky a už vôbec nie na čelo celej suverénnej krajiny, ale svojou charizmou a štýlom komunikácie s voličmi si veľmi rýchlo získal ich srdcia.
