Pondelok 23. 10. 2017 meniny má Alojza

hľadaj na refresheri

Umenie - Art

Bol v osade medzi kanibalmi, zatkli ho v Južnom Sudáne a išlo mu o život. Slovenský fotograf Martin Machaj dokumentuje život domorodcov

Ľudia aj v dnešnom svete dokážu žiť nepoškvrnení "modernou" civilizáciou. Majú svoje tradície, rešpektujú sa, nepoznajú možnosti konzumného sveta a žijú vo svojom relatívnom šťastí a vnútornej slobode.

10. október 2017, 19:55
zdroj: Martin Machaj
10. október 2017, 19:55

Martin Machaj je považovaný za jedného z najlepších slovenských fotografov a je uznávaný po celom svete. Venuje sa reklamnej aj módnej fotografii a pred jeho objektívom sa vystriedali tie najkrajšie svetové modelky. Miluje ženskú krásu, žena je jeho celoživotnou inšpiráciou. Desať rokov dozadu si prechádzal obdobím, ktoré aj vďaka rôznym životným momentom spôsobilo jeho túžbu, začať tvoriť dlhodobý projekt na globálnej úrovni s odkazom, ktorý by chytil za srdce širokú verejnosť. Viac ako deväť rokov cestoval po najodľahlejších miestach, infiltroval sa do extrémne žijúcich kmeňov, prežíval medzi nimi mimo civilizačných možností. Stretol sa s kanibalmi, niekoľkokrát mu išlo o život, zatkli ho v Keni aj v Južnom Sudáne a prechádzal oblasťami, kde hrozili vojnové konflikty. Navštívil  Brazíliu a jej Amazonský prales, Angolu, Keňu, Namíbiu, Tanzániu, Botswanu, Južný Sudán, Ugandu, Indiu, Čínu, Etiópiu, Indonéziu či Papuu-Novú Guineu. Vytvoril fantastické portréty domorodcov, ktorí si ho pustili do svojej bezprostrednej blízkosti a dnes tieto snímky vystavuje v Zoya Gallery na Ventúrskej ulici v Bratislave. Ty si ich môžeš pozrieť do 31. októbra a garantujeme ti, že neodídeš sklamaný.

 

Bol v osade medzi kanibalmi, zatkli ho v Južnom Sudáne a išlo mu o život. Slovenský fotograf Martin Machaj dokumentuje život domorodcov

 

Martin, ahoj! Predtým, ako sa dostaneme k tvojej výstave extrémne žijúcich kmeňov, prezraď nám, ako si sa k fotografii dostal. 

Úplne jednoducho. Vždy som inklinoval k pekným babám a toto bola cesta, ako sa k nim dostať. Z hobby sa postupne stala moja profesia a začal som fotiť pre rôzne agentúry.

 

Bol v osade medzi kanibalmi, zatkli ho v Južnom Sudáne a išlo mu o život. Slovenský fotograf Martin Machaj dokumentuje život domorodcov

 

Tvoja tvorba je známa tým, že fotíš prioritne ženy. Venuješ sa ženskej kráse, fotíš umelecké akty a postupne si sa dopracoval až k fotografii žien z kmeňov, v ktorých je ideál ženskej krásy vnímaný úplne inak. 

Čo sa týka celej mojej tvorby, žena je mojou múzou. Vždy som hľadal krásu a tá sa časom pretransformovala do úplne odlišnej podoby, na akú som bol zvyknutý. Keď som žil v New Yorku alebo v Paríži, dlho boli mojim objektom svetové topmodelky. Robil som fashion fotografiu a po čase som sa dostal do fázy, kedy som z tohto cyklu potreboval výjsť. Profesionálne som vyhorel a mal som pocit, že to robím už iba pre peniaze. Pocítil som silnú chuť robiť na vlastných projektoch. 

 

 

V roku 2008 si si zaumienil začať realizovať projekt, ktorý už na prvý dojem pôsobí nebezpečne a dosť odvážne. Rozhodol si sa navštíviť tie najextrémnejšie žijúce kmene na svete a fotiť ich z bezprostrednej blízkosti. Prečo?

Ako som už povedal, potreboval som sa niekam posunúť a začať robiť na vlastných projektoch, ktoré by ma duševne obohatili. Takým impulzom, alebo možno aj múzou bola moja mama, ktorá zomrela v roku 2008 a to bolo aj štartérom. Povedal som si, že na všetko sa môžem vykašľať a idem do extrému, spravím vec, ktorá bude mať pre mňa zmysel, ktorá ma mentálne posunie. Možno som aj hľadal únik zo zabehnutého života. 

 

Bol v osade medzi kanibalmi, zatkli ho v Južnom Sudáne a išlo mu o život. Slovenský fotograf Martin Machaj dokumentuje život domorodcov

 

Projekt nesie názov Creative Creatures a zachytáva tvoje cesty po odľahlých miestach, kde sa len tak človek nedostane. Ako si si cesty plánoval?

Bolo to veľmi finančne aj logisticky náročné. Niečo som si naštudoval na internete alebo prečítal recenzie. Bol som v oblastiach, kde sa nedostanete so žiadnou cestovkou a je vyslovene nebezpečné sa tam vôbec premávať. Pred rokmi, keď som s projektom začínal, som si ani neuvedomoval značné riziko, ktoré bolo už aj vtedy obrovské. Mal som silnú túžbu urobiť niečo trvácne, globálne a zanechať po sebe silnú stopu. Miesta, ktoré som všetky pochodil, ľudia, ktorých som stretol, nástrahy samotnej prírody boli veľmi nebezpečné, čo som vtedy možno ani nevnímal. Dnes by som si asi viac premyslel, či sa do toho pustím. Je to moje celoživotné dielo.

 

Bol v osade medzi kanibalmi, zatkli ho v Južnom Sudáne a išlo mu o život. Slovenský fotograf Martin Machaj dokumentuje život domorodcov

 

Avšak chcem ešte navštíviť veľa krajín a kmeňov. Človek niekedy musí výjsť zo svojej pomyselnej množiny pohodlia, aby dokázal robiť veľké veci. A niekedy treba zájsť až do extrémov. V každom prípade to malo zmysel a tento projekt výstavou nekončí. Som rád že odborným garantom výstavy je fakulta etnólogie a mimoeurópskych štúdií FF UCM a najmä doc. Katka Slobodová Nováková, ktorá pôsobí na katedre ako dekanka. Pozná každý jeden kmeň, ich zvyky a rozpoznateľné znaky. Ona je autorkou libreta k výstave. Takže človek tu môže stráviť aj niekoľko hodín a čítať si o nich.

 

Bol v osade medzi kanibalmi, zatkli ho v Južnom Sudáne a išlo mu o život. Slovenský fotograf Martin Machaj dokumentuje život domorodcov

 

Pochodil si kmene v Číne, v podstate celú Áziu aj Afriku. S kým si cestoval a ak si máš vybrať oblasť, tak ktorá bola najnebezpečnejšia?

Vždy som cestoval s pár ľuďmi, ktorí sa podujali do toho so mnou ísť. Niekedy bola produkcia alebo preprava náročnejšia. Napríklad v Južnom Sudáne som musel byť pod ochranou štyroch ozbrojencov, so šoférom, asistentmi a tlmočníkmi. Afrika je špecifická tým, že kmene majú rôzne nárečia a nerozumejú si medzi sebou. Takže tam musela najviac zarezonovať medzi nami chémia, emócia a reč tela, aby som si u nich vybudoval dôveru. Ďalej napríklad miesta ako Papua-Nová Guinea nie sú ľahko dostupné. Išiel som úplne na vlastnú päsť, zohnal som si kontakt na jedného chlapíka, ktorý mi mal zabezpečiť lietadlo. Vypýtal si odomňa 6000 EUR ako zálohu. Ak som sa tam chcel nejako dostať, neostávalo mi nič iné, len mu dôverovať. Poslal som mu peniaze a už som o ňom nikdy nepočul. Táto expedícia sa mi teda značne predražila a len samotná Papua ma vyšla asi cez 30 000 EUR. Po dvoch týždňoch ma tam ešte aj pokúsal jedovatý had, pustil mi do tela neurotoxín a nakoniec som skončil v nemocnici v Hong Kongu.

 

Bol v osade medzi kanibalmi, zatkli ho v Južnom Sudáne a išlo mu o život. Slovenský fotograf Martin Machaj dokumentuje život domorodcov

 

Takže Papua-Nová Guinea bola najnebezpečnejšia? 

Nielen Papua. Napríklad Amazonka bola veľmi riziková. Indiáni, ktorí tu žijú, majú k bielym ľuďom veľkú nedôveru. Je to následok amerických a brazílskych firiem, ktoré im klčujú pralesy, znásilňujú im ženy aj deti. Už len samotný pohyb medzi nimi bol z mojej strany veľmi odvážny. Musel som s nimi komunikovať veľmi pokorne a s obrovským rešpektom.

 

Bol v osade medzi kanibalmi, zatkli ho v Južnom Sudáne a išlo mu o život. Slovenský fotograf Martin Machaj dokumentuje život domorodcov

 

Išlo ti niekedy aj o život?

Niekoľkokrát. V Afrike ma trikrát pokúsal had, v Papue zasa v spánku pavúk Čierna vdova. Okamžite mi začalo odumierať mäso, tak som musel veľmi rýchlo vyhľadať lekársku pomoc. V Amazonke som mal veľký problém s agresiou indiánov. Predomnou tam bol štáb BBC, ktorý točil reportáž o ich živote. Jeden nemecký fotograf, ktorý prekročil hranicu obydlia, kde žijú len panny a išiel si ich fotiť, nepoznajúc miestne pomery, a tam do neho strelil indián. Od toho fotografa to bol celkovo nerozvážny počin. Niektoré kmene v Amazonke sú úplne neprístupné a veľmi agresívne. Je tam absolútny zákaz nosenia alkoholu. Ak by sa dostal k nejakému domorodcovi, mohla by sa v ňom vzbudiť agresia. Nemôžeš sa tam priblížiť ak si chorý, nakoľko nemajú protilátky na naše civilizačné choroby. Treba si veľmi zvážiť, či sa tam vôbec vybrať.

 

Bol v osade medzi kanibalmi, zatkli ho v Južnom Sudáne a išlo mu o život. Slovenský fotograf Martin Machaj dokumentuje život domorodcov

 

Ako s domorodcami komunikuješ? Ako si u nich vybuduješ dôveru až natoľko, že ti dovolia sa k nim priblížiť a fotiť ich?

Je to o interakcii s ľuďmi. Ja tam primárne nejdem s tým, že dobrý deň, chcem si vás vyfotiť. Skôr, dobrý deň, mám vás rád, rešpektujem vaše tradície a bol by som rád, keby sme sa spriatelili. Toto mám v hlave a musím si nájsť cestu, ako im to čo najdôveryhodnejšie preukážem. Empatia a pokora sú cesta. Rokmi som si ich vycibril a zistil som, že ľudskosť je jediný osvedčený spôsob, ako sa dostať človeku pod kožu. Pri tomto projekte to už ani nebolo tak o samotnej fotke. Išlo o silnú psychológiu, náročnú produkciu, dlhé cesty, týždne som si u ľudí v kmeňoch budoval dôveru a učil sa ich komunácii. Samotné cvaknutie foťáku bolo už len konečné zavŕšenie. No nešlo ani o slovnú komunikáciu. Tí ľudia majú často intelekt detí a inštinkty lovcov. Picasso raz povedal vetu, ktorá sa v tomto projekte veľmi pekne preukázala - Ľudia sú kreatívni do takej miery, do akej si zachovajú v sebe dieťa. Bolo veľmi pozoruhodné sledovať, ako sa domorodci vedia hravo skrášľovať, ako vedia byť rôznorodo kreatívni v extrémnych podmienkach, v ktorých žijú.

 

Bol v osade medzi kanibalmi, zatkli ho v Južnom Sudáne a išlo mu o život. Slovenský fotograf Martin Machaj dokumentuje život domorodcov

 

Aké objekty si si vyberal a čo si chcel fotkami vyjadriť?

V prvom rade som si vždy zistil kmeňovú hierarchiu. Idem na to cez náčelníka. Keď si získam jeho, mám už v podstate voľnú ruku. Expedície trvali aj mesiac. Nakoľko som nebol len pozorovateľom, veľmi aktívne som pristupoval k danému človeku, ktorého som si nejak prirodzene vyhliadol. S kmeňom som trávil týždne, možno mesiace, postupne som sa k nim infiltroval, až som sa dostal do ich bezprostrednej blízkosti. To, čo je v mojej fotografii zásadné, je pohľad do očí. Z fotografie prečítaš príbeh ženy, muža alebo dieťaťa, ktoré som fotil. Títo ľudia majú v sebe čistého a obrovského ducha. Vyžaruje z nich a to bolo to, čo ma fascinovalo a poreboval som to zachytiť. Ako som sa rokmi menil, menili sa aj moje hodnoty a pohľad na ženskú krásu. Už nevidím zmysel v prvoplánovanej ženskej nahote. Akt sám o sebe už nemá čo viac ponúknuť. A preto idem cez príbeh konkrétnej ženy. 

 

Bol v osade medzi kanibalmi, zatkli ho v Južnom Sudáne a išlo mu o život. Slovenský fotograf Martin Machaj dokumentuje život domorodcov

 

Tvrdíš o sebe, že si veľký introvert. Ako si sa voči ľuďom v kmeni dokázal tak otvoriť?

Práve to je ten paradox. Naozaj som introvert a zo mňa v normálnej komunikácii len tak emóciu nedostaneš. No s ľudmi v kmeňoch to bolo o niečom inom. Tým, že ma prijali medzi seba, mi dovolili nahliadnuť do ich duše. Tým som sa voči nim úplne odblokoval a dokázal som zo seba vydať neskutočné emócie, ktoré mi oni vždy opätovali. 

 

 

Vieme, že si bol aj v osade kanibalov. Naozaj jedia ľudí?

Bol to dosť bizarný zážitok. Keď som cestoval cez Papuu-Novú Guineu, ocitol som sa v osade kanibalov, kde som sa jedného domorodca cez tlmočníka spýtal naozaj veľmi odvážnu otázku, či je ľudí. Povedal mi, že on konkrétne ešte nejedol, ale susedný kmeň áno. Tak sme si zavolali človeka z vedľajšej dediny a ten nám vysvetlil celý proces. V 1976 došli do dediny misionári šíriť kresťanstvo. Všetkých pätnástich misionárov zjedli. Od tej doby je zákaz kanibalizmu vyhlásený vládou, no aj napriek tomu sa každoročne konajú neoficiálne rituálne oslavy, na ktorých ktovie čo všetko robia. Dokonca mi podrobne opísal proces, ako sa ľudské mäso balí do banánových listov a dusí sa vo vykopanej jame. Kmene veria, že z mäsa a vnútorností získajú nepriateľovu silu. Napríklad aj v Amazonke, ak sa rituálne zabije zviera, veria že zo srdca získajú silu, z mozgu múdrosť a tak ďalej.

 

Bol v osade medzi kanibalmi, zatkli ho v Južnom Sudáne a išlo mu o život. Slovenský fotograf Martin Machaj dokumentuje život domorodcov

 

Dostal si od domorodcov aj dary? Alebo možno naopak, ty si im niečo venoval?

Jasné, na cestách som nosil rôzne symbolické maličkosti, daroval som im napríklad malé zrkadielka. Oni sú naozaj za to vďační a vážia si to. No v Južnom Sudáne som dostal dar, ktorý bol skôr na škodu a skoro ma dostal na štyri roky do basy. Miestny kmeň mi podaroval rohy zo zvieraťa. Vtedy ma tam pokúsal had a tak som musel rýchlo odletieť. Na letisku ma však zobrali policajti a strčili ma do basy. Trčal som pol dňa v cele a nakoniec predomňa hodili katalóg zvierat s otázkou či viem, čo vlastne pašujem a či viem, že mi hrozia štyri roky väzenia. Po ďalších  hodinách strávených v base som si začal uvedomovať, že to naozaj nie je sranda. Nakoniec som zistil, že to boli rohy vzácneho chráneného zvieraťa, no domorodci v prírode s ním nažívajú v symbióze a podobné veci neriešia. Avšak v krajine vládne obrovská korupcia, zhabali mi takmer všetko čo som vlastnil. Nenechali mi ani na kávu a pustili ma na slobodu. 

 

Bol v osade medzi kanibalmi, zatkli ho v Južnom Sudáne a išlo mu o život. Slovenský fotograf Martin Machaj dokumentuje život domorodcov

 

Sú niektoré kmene poznačené civilizáciou viac, ako ostatné? Ako sa to prejavuje?

Ja osobne si myslím, že za niekoľko rokov už nebude polovica týchto kmeňov existovať v takej forme, v akej som ich mal možnosť vidieť. Napríklad taká Keňa a Tanzánia sú pre mňa sprofanované oblasti, v ktorých domorodci normálne pracujú a sú nastrčení v rôznych kostýmoch turistom, ktorí sa s nimi fotia za peniaze. To stráca absolútnu autentickosť. Globalizácia a cestovný ruch postupne zničí tradície mnnohých kmeňov. Akonáhle títo ľudia pričuchnú k modernému životu a zistia, že život vie byť v istom smere jednoduchší, poznačí ich to. Nebudú sa už viac vracať k tradičnému spôsobu života a k tradičným extrémnym tradíciám ako znetvorovanie tvárí, skarifikácii, a pod. Ale napríklad v niektorých obliastiach Amazonky sa veľmi pekne vláda stará o domorodcov. Vytvorila im rezerváciu, kde žijú v absolútnej symbióze s prírodou a človek sa tam len tak jednoducho nedostane. V Afrike je toto problém. Ľudí tam postihujú civilizačné choroby, voči ktorým nemajú protilátky ani dostupné lieky a človek v takej Namíbii sa dožije asi 35 rokov. 

 

Bol v osade medzi kanibalmi, zatkli ho v Južnom Sudáne a išlo mu o život. Slovenský fotograf Martin Machaj dokumentuje život domorodcov

 

Keďže sa primárne zameriavaš na ženské objekty, ako si vnímal ženy v kmeňoch?

Uvedomil som si jednu zásadnú vec. My žijeme vo svete, v ktorom je na moderné ženy vyvíjaný tlak spoločnosti. Sú stavané do pozície, že si musia na seba vedieť zarobiť, dobre vyzerať, uprednostniť kariéru pred rodinou a stavajú svoje vlastné ambície pred posolstvo, byť matkami. Nielen ženy, ale všetci žijeme v sociálnom smogu, sme súčasťou paralelných životov na virtuálnych sieťach. Tam som videl, že primárne posolstvo týchto žien je vychovať deti. Staré matky učia mladé. Pokiaľ žena nemá dieťa, nemá zmysel. Utužuje sa rodina ako jediný a podstatný zmysel ich existencie. Ďalej som videl na vlastných očiach, čo všetko dokážu ženy v kmeňoch spraviť pre to, napríklad aby sa aj páčili svojim mužom. Extrémne bolestivo sa zohavujú. Podstupujú nehygienické obriezky, matky vybijú deťom v piatich rokoch zuby, aby im postupne naťahovali spodnú peru a vkladajú do nej stále väčší a väčší tanier, čo sa považuje tiež za istý druh ideálu krásy. Ženy majú posunutý prah bolesti, žijú v totálnom súžití s prírodou, ich posolstvom je byť matkami, podstupujú extrémne skrášlovacie rituály a aj napriek tomu som mal pocit, že sú šťastnejšie a vyrovnanejšie, ako ženy moderné. 

 

Bol v osade medzi kanibalmi, zatkli ho v Južnom Sudáne a išlo mu o život. Slovenský fotograf Martin Machaj dokumentuje život domorodcov

 

Takže najdôležitejší odkaz výstavy je aký?

Domorodí ľudia aj v dnešnom svete dokážu žiť nepoškvrnení našou modernou civilizáciou. V absolútnej symbióze s prírodou. Majú svoje špecifické tradície, rešpektujú sa medzi sebou, nepoznajú iné možnosti konzumného sveta a žijú vo svojom relatívnom šťastí a vnútornej slobode. Odkazom výstavy je poukázať na krásu a diverzitu života domorodých etník, ich spôsobu života, ale zároveň na ich pominuteľnosť. Práve moderný človek a agresívna expanzia turizmu do lokalít, kde títo ľudia žijú, sú ich najvačšou hrozbou. Projekt nie je o mne, projekt je o domorodých kmeňoch, o ich emóciách, ja som len akýsi sprostredkovateľ ich odkazu k nám.

 

 

Výstava v Zoya Galérii sa koná do 31. októbra 2017. Viac sa dozvieš na web stránke Zoya gallery, web stránke Martina Machaja alebo na jeho Instagrame

 

 

Vyjadri svoj názor na článok
0
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
Odpad! Menej takýchto článkov
Super! Viac takýchto článkov
Povedz nám, prečo sa ti článok nepáči:
Ďakujeme za tvoj názor!
Pomáha nám a autorom pri skvalitňovaní obsahu na stránke.
Zobraziť 6 komentárov
Diskusia
Diskusia je len pre prihlásených
6 komentárov
Zoradiť komentáre podľa obľúbenosti času pridania
avatar
khokhot10. október 2017, 20:51

Super článok 10/10 ale zaujímalo by ma či mu to fotografovanie topmodeliek aj prinieslo aj nejaké ehm... Zážitky. If you know what i mean.

6 Odpovedať · Nahlásiť
avatar
Mr.Nobody10. október 2017, 21:00

Parádny rozhovor, skvelé fotky, inšpirujúci človek. 10/10.

5 Odpovedať · Nahlásiť
avatar
halo12. október 2017, 9:39

úžasné. skvelý článok. vôbec by neuškodilo ak by toho bolo aj viac, je to veľmi dobré čítanie

0 Odpovedať · Nahlásiť
avatar
Maamvpitchy Dubbi Dubravec12. október 2017, 9:18

Podľa mňa je napr taký Ra the ruged mám lepší alebo hopsin ?

0 Odpovedať · Nahlásiť
avatar
Simplyme11. október 2017, 22:32

Skvelý článok na dobrú noc. Teraz mám o čom premýšľať, aby som nezaspal.... :D Jednoznačne sa taktiež snažím byť "fotografom", no keď vidím takýchto ľudí - čo dokázali - nemám slov.

0 Odpovedať · Nahlásiť
avatar
Vagoš12. október 2017, 9:56

"Práve moderný človek a agresívna expanzia turizmu do lokalít, kde títo ľudia žijú, sú ich najväčšou hrozbou."

- Moderný človek navštevujúci domorodé kmene v lokalitách kde títo ľudia žijú, 2017.

-2 Odpovedať · Nahlásiť
Odoberaj REFRESHER videá
Najčítanejšie