Remake klasického Flatliners predstavuje žánrovku v novom svetle. Dokázal sa film aspoň vyrovnať originálu?
V dobe zbytočných remakov takmer nikdy nenájdeme počiny, ktoré sa nachádzajú aspoň prinajmenšom na latke originálu. Originálny projekt Flatliners (1990) patrí medzi tie najväčšie klasiky deväťdesiatych rokov a do žánru priniesol jedinečný, nikdy predtým nevidený príbeh. Myšlienka skúmania klinickej smrti a v podstate celého posmrtného života je absolútnym lákadlom, a to predovšetkým v podaní hercov na čele s Kieferom Sutherlandom a Juliou Roberts. Tento rok sme sa dočkali aj remaku s novými hercami a prvkami modernejšej technológie. Osobne musím uznať, že som kvôli kvalite jednotky vchádzal do kina s veľmi nízkymi očakávaniami. Dokázalo novodobé Flatliners ohúriť a predstaviť žánrovku v lepšom šate?
V deji sledujeme mladú doktorku Courtney (Ellen Page). Tá v minulosti vlastným zavinením stratila svoju sestru pri autonehode. O pár rokov neskôr narazí na myšlienku skúmať posmrtný život a v kooperácii s ďalšími výskumníkmi sa dostáva do klinickej smrti aj ona. Jej rozhodnutie však má medzi pozitívnymi aj svoje nepríjemné následky a vyzerá to, že si z onoho sveta doniesla akúsi silu, a tá jej nedá pokoj. Podobné udalosti zažívajú aj jej kolegovia, ktorí sa v stave bez tlkotu srdca nachádzali o čosi dlhšie a postupne začínajú šalieť. Čo sa to deje?
Flatliners ostáva verné dejovej línii originálu a prakticky ju nasleduje v podobných krokoch. V úvodných minútach vás poteší návrat Kiefera Sutherlanda, avšak tento raz ako staršieho doktora vyučujúceho mladšiu gerenáciu. Staršie herecké obsadenie prirodzene vystriedalo mladšie a herci na čele s Ellen Page či Diegom Lunom podávajú solídne výkony. Rovnako tak snímka disponuje podobnými dejovými zvratmi či dokonca takmer kopíruje určité sekvencie, takže sa o prílišnú odlišnosť príbehu nemusíte báť. V porovnaní s originálnym počinom pridáva na vedeckosti a konkrétne veci vysvetľuje o čosi viac do hĺbky, avšak priveľa vedeckých názvov nie je faktor, ktorý robí snímku lepšou. Negatíva skrátka prevládajú.
Režisér si zvolil pozvoľný rozbeh a hoci sa snažil na niektorých miestach vytvoriť napätie, ktoré by malo byť v spojitosti vážnosťou zabíjania a opätovného oživenia povinnosťou, nepodarilo sa mu uspieť. V prvej polovici stopáže je samotný projekt ešte ako tak na hranici mysteriózna a zábavnosti, avšak rovnomerné nezáživné tempo si nesie svoju daň a v druhej polovici vás začne viac zaujímať skôr vaše bezprostredné okolie - napríklad prázdne sedačky v kine. Dôvodom je, že sa počin neberie až tak vážne, čo si ľahko všimnete jednak na správaní hercov, ale aj na logickosti a racionálnosti samotných situácií. Postavy sa totiž správajú v určitých scénach až príliš neprirodzene. Do očí bijú scény, v ktorých sa napríklad nemenovaná postava zobudí z trojminútovej klinickej smrti, počas ktorej sa jej takmer nepodarí prežiť, a v zápätí sa buď preváža mestom v aute závratnou rýchlosťou alebo presviedča ostatných, že sa niekto iný musí v priebehu dvadsiatich minút pokúsiť o to isté. Zaráža aj fakt, že z vynikajúceho námetu, hoci remaku, urobil scenárista... párty film?
Po technickej stránke sa mohli tvorcovia ukázať v oveľa lepšom svete. Dvadsaťsedem rokov je dostatočne veľa na to, aby dokázali priniesť ohromujúci vizuál, predovšetkým pri sekvenciách mimo našej známej reality. Pravdou je, že sa na to režisér Oplev a štúdio prakticky vybodlo a radšej sa zameralo na otrepané hororové sekvencie. Tie sú však už tradične klišé alebo jednoducho nefungujú. Ako celok je tento film veľkou zbytočnosťou, ktorú si nasledujúci deň nebudete ani pamätať. Môže osloviť ľudí nepoznajúcich originál, avšak pre milovníkov pôvodného a zároveň bravúrne vystavaného Flatliners je táto verzia ranou pod pás. 4,5/10
