Podarí sa Ryanovi Goslingovi, Michaelovi Fassbenderovi, Rooney Mara, Natalie Portman či Cate Blanchett nájsť právu lásku, alebo ich čaká iba smútok a utrpenie?
Terrence Malick je jedným z najosobitejších tvorcov súčasnosti. Jeho filmy patria bez debaty do artovej vetvy kinematografie, no nemá problém si projektom prizvať tie najzvučnejšie mená z hereckej aj remeselnej branže. A tí mu na ponuku veľmi radi kývnu. Príležitosť mať v portfóliu počin od tvorcu klasík, ako Nebeské dni, Tenká červená čiara, prípadne festivalovej hitovky Strom života, sa neodmieta. Posledné projekty tejto žijúcej legendy (To the Wonder, Knight of Cups) sa však stretli s nejednoznačným prijatím aj medzi jeho fanúšikmi. Neochota komunikácie s divákom bola v týchto tituloch občas neznesiteľná a filmy sa stali pre mnohých (vrátane mňa) iba prehliadkou nádherných záberov a budovania neopakovateľnej „Malickovskej“ atmosféry. Po odbočke k dokumentárnemu Voyage of Time sa majster vracia k hranému filmu. A aj keď na väčšinového diváka opäť zvysoka kašle, jeho fanúšikovia by mali byť, keď už nie nadšený, tak minimálne nadmieru spokojní.
Austin. Texas. Mladý nádejný hudobník BV (Ryan Gosling) sa zoznámi s producentom Cookom (Michael Fassbender), ktorý mu veľmi slušne naštartuje kariéru. Medzitým si BV začne s jeho asistentkou, neskôr textárkou Faye (Rooney Mara). Ich romantický vzťah však (nielen) Cookovim pričinením začne dostávať trhliny. A na svoje úlohy v príbehu takisto čakajú servírka Rhonda (Natalie Portman) alebo staršia dáma Amanda (Cate Blanchett). Partia plná partnerských zvratov, podrazov a nedosiahnuteľných túžob sa môže začať.
Song to Song bude pre mnoho z vás ťažko uchopiteľná snímka. Tematicky aj formálne je príbuzná s poslednými dvomi hranými počinmi autora. Dočkáme sa teda štúdie partnerských vzťahov. V ich kráse, nepríjemnosti aj vypätosti. Každá z postáv má svoje muchy a ich partner ich mnohokrát pocíti. Rovnako aj tí najväčší sebci majú citlivú stránku a dokážu milovať. Šachovnica ich vzťahov zachytáva medziľudské problémy v každom štádiu. Rovnako ako v živote, nie je každé rozhodnutie definitívne a nie každá rana do srdca znamená akt nenávisti.
Ukotvenie v hudobnom priemysle nezohráva žiadnu úlohu. Je iba atraktívnym spestrením vizuálu a nie priamym hybateľom deja, ako by sa očakávalo. Protagonisti by rovnako ako hudobníci, mohli byť architekti alebo filmári. Vyznenie by sa nijako dramaticky nezmenilo. Takže očakávať nový Once alebo Love Song by bolo chybou. Bližšie má k filmom ako Closer, Núdzový východ alebo Kto sa bojí Virginie Woolfovej. Malickovi však chýba živočíšnosť spomenutej trojice. Tú nahrádza formálna stránka.
Vizuálne sa tu totiž opäť kope prvá liga. Emanuel Lubezki znovu dokazuje, že patrí k absolútnej špičke vo svojom obore a tri Oscary nemá doma náhodou. Celý čas som sa však nemohol zbaviť dojmu, že štvrtá spoločná spolupráca legiend trpí únavou materiálu a ich predchádzajúce kooperácie boli obrazovo premyslenejšie a z veľkej časti pôsobivejšie. Nelineárna naratívna štruktúra, využívajúca nadmieru jumpcuty, je takisto formálny prvok veľmi dobre známy z predchádzajúcich filmov autora. Do toho znie patrične osudová hudba a tak pocit, že legendárny režisér sa vykráda až príliš, nie je neopodstatnený. Osobne v tom však nevidím až tak veľký problém, pretože Malickove tradičné trademarky a naratívy po dlhšej dobe slúžia ako funkčné výrazové prostriedky a nie iba efektné pozlátko. Jeho film totiž tentoraz (našťastie) pripomína viac klasické dramatické dielo, než do seba zahľadený tvar, blížiaci sa k videoartu.
Príbeh je už tradične vyskladaný najmä z monológov, rozličných metafor a dlhých pohľadov medzi postavami. Nechýba však ani výrazný dramatický oblúk, vďaka ktorému sa má divák čoho chytiť. Fantastická audiovizuálna stránka tak nie je iba sledom scén, no vytvára aj na seba, patrične zaujímavo nadväzujúce situácie. Ak nepoznáte predchádzajúcu Malickovu tvorbu, vedzte, že to nie je taká samozrejmosť, ako by sa mohlo zdať. Veľkú zásluhu na tom má neskutočne silné herecké obsadenie.
Michael Fassbender, Ryan Gosling a Rooney Mara podávajú výkony, zodpovedajúce ich hviezdnemu statusu. A aj ich zásluhou je možná charakterizácia s postavami a umožnené s nimi cítiť. Je preto veľká škoda, že ďalšie esá ako Holly Hunter, Natalie Portman alebo Cate Blanchett nedostali dostatočný priestor na preukázanie svojho talentu. Obsadenie pôvodne dopĺňali ešte Benicio Del Toro, Haley Bennett alebo Christian Bale. Ich výstupy však skončili na podlahe strižne (v útrobách počítača). A možno by bolo ideálne, keby sa strihač posnažil ešte viac. Jedným z najväčších handicapov tohto počinu je veľkorysá dĺžka, ktorá mohla byť prinajmenšom o štvrťhodinku osekanejšia. Alebo o pár minút natiahnutejšia.
V honbe za zachytením čo najväčšieho množstva situácií a životných postojov, mnoho vecí pôsobí skratkovito a viacero dejových línií je iba zbežne naťuknutých. V konečnom výsledku idú do stratena a teda iba zbytočne zdržujú. S ich rozpracovaním by výsledné dielo získalo ďalšie vrstvy, umocňujúce celkové vyznenie. Stopáž by však ešte viac naboptnala a možno by sa finálny dojem blížil neznesiteľnosti. Pri podobných umeleckých experimentoch možno ešte viac než pri tupých blockbusteroch platí, že menej je niekedy viac. Nie je to síce žiadna výrazná vada na kráse, no v niektorých momentoch tieto výpravy do slepých uličiek zamrzia.
Song to Song je komplexnou vzťahovkou s posolstvom, skvelými hercami, krásnym audiovizuálom a zopár strhujúcimi scénami. Nie je to však film pre každého. Rovnako ako pri podobných látkach platí, že dokáže zasiahnuť tým viac, čím má človek odžité a napozerané. Celkom rozumiem rozhodnutiu distribútora neuviesť dielo do širšej distribúcie. A veľké plátno mu pritom obrovsky svedčí. Na monitore počítača to totiž rozhodne nebude mať zamýšľaný dopad. Odporúčam teda ohliadnuť sa po programe festivalov a po sťahovaní siahnuť až v krajnom prípade. Kvality svojich najlegendárnejších diel síce Malick nedorovnal, no po pár slabších kúskoch ukázal, že je filmárom, s ktorým treba stále počítať. 7,5/10
