Na naše pomery pekne zrežírovaná dráma ponúka ponurý náhľad na hrozný čin, ktorý vás však v konečnom dôsledku nechá chladným.
Znásilnenie je hrozný a odporný čin, ktorého váhu iba ťažko pochopí nezainteresovaný človek. Bytostne neovplyvňuje iba obeť, ale aj život rodiny, známych a priateľov. Je obzvlášť strašidelné to, že podobné veci sa nedejú iba v zahraničí, vo veľkých mestách či u cudzích ľudí. Môže sa odohrať hocikedy, hocikde a monštrum, ktoré je schopné spáchania podobnej ohavnosti, môže byť aj vo vašom okolí.
Presne tento fakt chodil po rozume aj mladej režisérke Tereze Nvotovej, ktorá sa rozhodla statočne natočiť film o živote mladého dievčaťa, ktoré si podobnou situáciou prešlo. Zobrala si pod krídla partičku sympatických hercov, scenár napísala s pomerne neznámou Barborou Námerovou a v kine na nás vybafla tonu negatívnych emócii, ktorá pohne s náladou každého diváka. Ako ste si však už mohli podľa nadpisu všimnúť, neurobila to podľa môjho skromného názoru dobrým spôsobom. Prečo? To sa dočítate nižšie.
Hneď zo začiatku chcem poznamenať, že som poriadne empatický divák. S postavami sa viem zžiť a pokiaľ mi tvorcovia ponúknu aspoň stručný náhľad do ich mysle, dokážem pochopiť ich útrapy a radosti. Neraz mávam pri emotívnych scénach slzy na krajíčku a nemusí ísť ani o typický hollywoodsky „tearjerker". Špina sa na moje potešenie začala poriadne z ostra a svojou prvou štvrtinou zaujala moju pozornosť. Sledujeme v nej život mladej Leny (Dominika Morávková-Zeleníková) a zoznamujeme sa s jej síce celistvou, no emočne nie príliš ideálnou rodinou. Jej rodičia v podaní Anny Šiškovej a Luboša Veselého spolu síce vychádzajú dobre, avšak útrapy im prináša ich chorý syn Bohdan (Patrik Holubář). Pre Lenu sa obracia život naruby, keď ju pri domácom doučovaní znásilní učiteľ matematiky (Robert Jakab) a ako to už v prípadoch sexuálneho násilia u mladistvých býva, nikomu o ničom nepovie. Jej strach a zhnusenie je znásobené aj tým, že učiteľ je dobrý rodinný priateľ, keďže trénuje a cvičí s ich chorým synom. Lena to psychicky nezvládne a dostáva sa na psychiatriu, kde sa jej stav vôbec nezlepšuje...
Bez toho, aby som chcel nejak výrazne spoilovať jednotlivé scény filmu, vám narovinu poviem, čo mi skutočne prekážalo. Celý akt sa odohráva už počas prvých pár minút a zvyšok ostatnej 87 minútovej stopáže sledujeme utrápenú Lenu. Veľa toho nepovie, zato kriku, plaču a nadávok počujeme habadej. Je to síce ťažký film, ale ťažký v nie práve „najlepšom" slova zmysle. Režisérka postavila medzi divákom a hlavnou postavou neviditeľnú stenu, vďaka ktorej divák nevie odhadnúť, čo sa odohráva v jej hlave. Najprv som si hovoril, že možno práve to je zámerom. Ukázať, ako nikto z nás nedokáže pochopiť onú bolesť. Avšak postupom času mi to prestávalo dávať zmysel. Dominika Morávková-Zeleníková odviedla dobrý a oduševnený výkon, ale pomedzi všetky tie slzy som vlastne nevedel, čo nám má ukázať. Špina sa totiž výhradne koncentruje na jej osobu. Nevidíme žiadne morálne rozuzlenie s ohavným učiteľom. Dokonca nám napriek príjemne hrajúcim rodičom neponúka ani náhľad na to, ako sa im mohol zmeniť život. Namiesto toho sledujeme fajn natočenú drámu o tom, aká hrozná je psychiatria na Slovensku, ako hlavná postava stále plače a ako sa o ňu nikto nezaujíma.
Špina je teda emočne vyčerpávajúcim filmom, ale nie z toho dobrého dôvodu. S postavou vzťah nenadviažete a všadeprítomná depresia a plač z vás vytiahne energiu bez toho, aby vám niečo do života skutočne dali. To je obrovským kameň úrazu, keďže ako hovorím, veľa sa toho vo filme nedeje a žiadna zápletka vás nečaká. Čím ďalej teda postupuje stopáž, tým viac sa vám dej vlečie a depresívnosť na plátne ubíja. Špina je však na tuzemské pomery slušne natočená a zahraná dráma (asi okrem dreveného Roberta Jakaba - bez urážky), ktorá síce má dramaturgické chyby, no nepôsobia tak rušivo ako už spomenuté aspekty. Sem tam vás tiež zarazí nelogickosť v chovaní postáv či zbytočná scéna (otec v bytovom dome), avšak s prižmúrením oboch očí mu to dokážete prepáčiť.
Viem, že podobnou situáciou si nechcem nikdy v živote prejsť. Ani ako chlap, ani ako manžel a určite nie ako otec. Sexuálne násilie je odpornosť najvyššieho zrna, ktorá poznačí človeka až do jeho smrti a najhoršie je na tom to, že s tým spoločnosť častokrát nič nerobí. Tento hnev je cítiť aj z režisérky, ktorá sa síce odhodlala zabŕdnuť do citlivej témy, ale nerobí to zaujímavo. S hlavnou postavou som sa nedokázal zžiť a vďaka imaginárnej stene medzi divákom a filmom budete všadeprítomnej depresii iba ťažko rozumieť. Možno iba nie som tak empatický ako som si myslel, avšak Špina vo mne absolútne žiadnu stopu nezanechala. 5/10
EDIT: Práve som sa dozvedel o úspechoch, ktoré film dosiahol. Cena za najlepší celovečerný film z festivalu Fest Espinho je zaiste hodná chvály a herečku Dominiku Morávkovú môže tiež tešiť výhra v kategórii najlepší ženský herecký výkon na Art Film Feste v Košiciach (kde film mimochodom vyhral aj divácku cenu). Tvorcom úprimne blahoželám a pre objasnenie dodávam, že nikoho od návštevy kina v žiadnom prípade neodhováram. Je to jednoducho iba môj subjektívny názor, ktorý sa nemusí zhodovať s tým vašim.
