Človek s veľkým Č.
Druhá svetová vojna je dodnes najväčší a najrozsiahlejší ozbrojený konflikt v dejinách ľudstva, ktorý stál život asi 45 až 60 miliónov ľudí. Boje prebiehali v Európe, Ázii a Afrike a zúčastňovali sa na nich muži i ženy aj z oboch ďalších obývaných kontinentov. Počas šiestich rokov trvania zomreli desiatky miliónov civilistov, milióny príslušníkov ozbrojených síl, boli zničené celé mestá a spôsobené nevyčísliteľné škody na majetku a kultúrnom dedičstve ľudstva. Ľudia nezomierali len v bojoch, ale aj napríklad v neslávne známych vyhladzovacích táboroch.
Pojmom holokaust označujeme systematické, štátom vykonávané prenasledovanie a hromadné vyvražďovanie etnických, náboženských či politických skupín počas druhej svetovej vojny, vykonávané nacistickým Nemeckom a jeho spojencami. Najpočetnejšími obeťami holokaustu boli Židia. Holokaust však okrem Židov zasiahol aj príslušníkov niektorých slovanských národov, hlavne Poliakov, Bielorusov, Ukrajincov, Rusov či obyvateľov Juhoslávie alebo Rómov. Terčom likvidácie sa stali taktiež homosexuáli, ľudia s telesným či duševným postihnutím a politickí odporcovia nacizmu. Celkový počet obetí holokaustu sa odhaduje na 12 až 16 miliónov, z toho zhruba 6 miliónov Židov. Žiaľ, o svoj život prišlo v táboroch aj vyše 70 000 Slovákov deportovaných z nášho územia plus aj ďalší, ktorí skončili na území obsadenom Maďarskom.
Medzi ľuďmi, ktorým sa podarilo prežiť, bola Viola Stern Fischerová, človek s veľkým Č, ktorá včera, bohužiaľ, opustila tento svet vo veku 94 rokov. No musíme sa postarať o to, aby jej odkaz a životný príbeh nikdy nevymizol, aby sa história neopakovala. Viola sa narodila v roku 1922 v Lučenci a keď bola tínedžerka, južné Slovensko obsadilo Maďarsko. Keďže pochádzala zo židovskej rodiny, nemala to v tomto období vôbec jednoduché - čelili veľkému psychickému tlaku, museli sa skrývať, prišli o majetok, boli označení žltými hviezdami, vyčlenení zo spoločnosti a presunutí do geta, ktoré bolo zriadené v meste. V gete sa Židia nevyhli bitkám, dievčatá znásilneniam, no to ešte netušili, že skutočné peklo na nich len čaká.
„V noci prišli pre mňa, zaniesli ma do židovskej školy, kde ma s pelendrekom tak nabili, že to bolo hrozné a tam jedného som spoznala, ten sa volal Adam Adamec. Ja ho som spoznala a som ho pomenovala podľa mena. A on sa na mňa pozrel a potom už zastavil bitku, ale už som bola dobitá. Ako hruška. Napuchnuté som mala ruky, nohy. No a o duši ani nehovorím.“
Keď mala Viola 22 rokov, bola nútená nasadnúť do dobytčieho vagóna, ktorý putoval smerom do Osvienčimu a tu sa stretáva s doktorom Mengelem, známou nacistickou beštiou vykonávajúcou brutálne pokusy na ľuďoch. Ani Viola sa nevyhla jeho šialeným "lekárskym pokusom", no podarilo sa jej prežiť. Celkovo sa Viola ocitla až v štyroch koncentračných táboroch a spomienky z týchto období ju prenasledovali celý život.
„Dostavili dobytčie vagóny a hnali nás do vagónov. V jednom vagóne sme boli, skoro sto ľudí. Dali nám dve vedrá. Jedno vedro sme mali s vodou a druhé sme mali na fekálie. Ja ako najmladšia v tej skupine, ma určili, že ja budem fekálie vylievať cez oblok. Tak som to aj robila, ale ten vietor mi všetko fúkal nazad do tváre. A tak som vyzerala. Ani na nespoznanie. Niekedy nám aj otvorili vagón a tí smelší išli von na vodu. Ale našli si tam smrť.“
Podmienky v táboroch boli také zlé a šikana taká bolestivá, že Viola dokonca uvažovala o samovražde. Napriek tomu ukázala, že je silnou osobnosťou a odhodlala sa k úteku. Na ten nahovorila ďalších sedem žien. Vedela, že ak sa stihnú dostať cez potok, pes stratí čuch. Tento plán im nakoniec vyšiel a dostali sa až do Rakúska. Okrem úteku sa však Viole podaril ešte aj ďalší kúsok. Vďaka nej sa totiž podarilo chytiť zákernú dozorkyňu z tábora Birkenau.
„Vyhnali nás z vagóna a selektovali. Selektoval nás doktor Mengele. On stál pri rampe, mal esesácku uniformu, čierne rukavice, biely plášť, esesácku čiapku, zodvihla sa rampa a rukou ukazoval. Doľava, doprava. Bez problémov. Nespýtal sa nikoho. Ja som sa dostala na stranu smrti a potom sa pozrel na mňa, volal ma nazad, išli sme s mamičkou, spýtal sa, koľko mám rokov a keď som mu povedala, udrel do mojej mamičky, ktorá spadla a kotúľala sa na zemi a mňa dal na stranu života. A teraz som bohužiaľ tu a nenájdem si miesto, lebo to ma stále stále prenasleduje. Nemám pokoja.“
Viola síce holokaust akoby zázrakom prežila, no takmer celá jej početná rodina také šťastie nemala a bola vyvraždená. Keď druhá svetová vojna skončila, začala študovať v Prahe medicínu, no zdravotný stav, ako aj ten finančný, jej nedovolili v tomto smere pokračovať. Veľkým človekom však nebola len Viola, ale aj jej manžel. Ten sa zúčastnil priamo bojov v druhej svetovej vojne, bojoval v takých významných bitkách, ako operácia Dynamo pri Dunkerque v roku 1940 či operácia Overlord v Normandii z roku 1944. Jeho meno je Juraj Fischer a je jedným len zo štyroch Slovákov, ktorý získal najvyššie francúzske vyznamenanie - Rytier čestnej légie francúzskej republiky.
„Každý deň som musela na skalách kľačať a hore som musela držať v rukách tehlu. Dvadsaťštyri hodín. A teraz som žobrák. Potom nás vyvelili na jedno prázdne miesto, kde bola vatra a tam tritisíc Cigánov zaživa upálili. A my sme sa museli na to pozerať. To bolo hrozné. A keď sme sa vrátili do lágra, tak tá Babi povedala: „Pozrite sa cez oblok von, vidíte ten veľký dym? Teraz vám spália vašich milých a zajtra sa s tým mydlom budete umývať. A tak aj bolo.“
Ako sa však ukázalo, jeden zvrátený režim vystriedal druhý a hoci Viola prežila počas vojny peklo a jej manžel pomohol poraziť nacistov, ani po vojne nemali pokoj. V Československu bola totalita, každý nepohodlný názor sa trestal a tentoraz si peklom musel prejsť jej manžel. Ten dokonca najskôr dostal trest smrti (oficiálnym dôvodom bola "sabotáž"). Nakoniec však prišlo k zmene rozsudku a trest smrti vystriedal pobyt v uránových baniach v Jáchymove, kde sa navyše stretol s nacistickými zločincami, ktorí sa podieľali na vyvražďovaní Židov a ďalších skupín.
„Prezliekli nás do druhých šiat, do takých svetlých a dali nás do plynovej komory. A pustili na nás horúci vzduch. Tam sme sa dobre vypotili, potom nás vyhnali von do uhlia do zimy a tam sme sa trápili. A keď sme dobre prechladli, zase nás dali nazad do toho krematória. Do tej plynovej komory.“
Viola to taktiež nemala jednoduché, aj po vojne sa stala terčom urážok a nazývali ju sprostou Židovkou. Pokojné roky mohla prežiť aspoň po páde totality, no včera nás zastihla smutná správa o jej úmrtí. Viola Stern Fischerová zomrela vo veku 94 rokov, no zanechala za sebou obrovský príbeh, ktorý musí zostať živý. V roku 2016 navyše vyšla kniha o jej živote s názvom Mengeleho dievča od autorky Veroniky Homolovej Tóthovej, ktorá zaznamenáva jej osud i osudy iných ľudí a tie by nemali upadnúť do zabudnutia. Nech odpočíva v pokoji...
"Každý večer, keď myslím na svojich drahých, ktorí už nežijú, si hovorím: Ako si to mohla prežiť? Sama neviem. Bolo to naozaj iba o šťastí a náhode."
