Mladý člen bratislavskej židovskej komunity Daniel Feldmar nám hovorí o tom, aké je byť v dnešnej dobe na Slovensku Židom a či niekedy pocítil predsudky na vlastnej koži.
Jeho dedko prežil dva koncentračné tábory. Celý život ho varoval pred extrémizmom. Aj vďaka nemu dnes 20-ročný člen židovskej komunity Daniel Feldmar prednáša mladým ľuďom o židovskej kultúre. V Bratislave vedie aj židovskú mládežnícku organizáciu a snaží sa na Slovensku bojovať proti extrémizmu. Ako sám hovorí: „Môj dedo zostal na Slovensku po tom, čo prežil trápenie v koncentračných táboroch. Vnímam teda ako svoju povinnosť zostať tu a budovať židovskú komunitu.“
Nedávno sme si pripomínali Židovský kódex z roku 1941, ktorý slovenským Židom zabraňoval napríklad jazdiť na bicykli, chytať ryby či vlastniť rádio. Aj preto sme sa rozprávali s príslušníkom židovskej komunity o tom, aké je byť praktizujúcim židom. „Také niečo ako Židovský kódex by sa mohlo stať aj v tejto dobe,“ hovorí študent medicíny Daniel Feldmar.
Zaujímavé články na tému druhej svetovej vojny nájdeš v tejto v tejto sekcii. Ak ťa baví skúmať rôzne náboženstvá, viac sa dozvieš v týchto článkoch. Podpor náš kvalitný obsah a pridaj sa do Refresher+ klubu.
Na Slovensku spolu s ďalšími kamarátmi vedieš skupinu židovskej mládeže. Ako sa definujete?
Sme skupina mladých ľudí, ktorí sa identifikujú ako Židia a hlásia sa k židovskej kultúre. Nie každý z nás je pobožný ani nechodí do synagógy, no hlási sa k svojej etnicite a to stačí. Máme facebookovú skupinu aj chat na Whatsappe, kde si dohodujeme eventy. Teraz po pandémii sa to rozbieha. Nie je to nás až tak veľa, väčšinou pätnásť až dvadsať.
So židovskou mládežou chodíme aj na bowling či na pizzu. Nie je to tak, že sa len stále modlíme.
Sú to všetko deti z bratislavských židovských rodín?
Ide prevažne o ľudí, ktorí žijú v Bratislave, no niektorí členovia sú z iných miest.
Máme aj členov, ktorých rodičia sa už nehlásia k židovstvu, no ich dedko alebo babka boli Židia a teraz ich to židovstvo zaujíma. Spája nás to, že sme všetci z rodín, ktoré židovstvo netaja.
Ako to vyzerá na takomto stretnutí?
Ide o kombináciu kultúrnej, náboženskej stránky a zábavy. Sme komunita mladých ľudí, ktorí sa porozprávajú, niečo zjedia a na sviatky si niečo dobré vypijú.
Čo pijete?
Počas šábesu robíme mitzvu – to je dobrý skutok. Jeden z takýchto skutkov je aj požehnanie vína na šábesovú večeru. Každý z nás, kto nepríde autom, si z vína vypije. Nejde však o nejaké opíjačky.
Jete pri tom košér jedlo?Áno, riadime sa židovskými pravidlami. Okrem toho, že jeme košér, sa rozprávame, hráme hry, počúvame hudbu. Nie je to tak, že sa len modlíme. Občas si zájdeme aj na bowling či na pizzu.
Rozprávate sa aj o traume z holokaustu, ktorú zažili vaši starí rodičia?
Nie je to niečo, o čom by sme sa bavili pravidelne v rámci neformálnej konverzácie. Raz za čas však o tom niečo niekto povie. Samozrejme, holokaust aj výročia tragédií si pripomíname, no nie je to niečo, o čom sa zvyčajne bavíme na našich stretnutiach.
Sú medzi vami aj zmiešané páry?
Nie je to nijaké tabu, o vzťahoch medzi Židmi a Nežidmi sa často rozprávame. Veľa z našich členov má vzťahy s ľuďmi, ktorí sa nehlásia k židovstvu, dokonca je medzi nami aj jeden manželský pár. Tradícia nájsť si partnera zo židovskej obce vyplýva skôr z toho, že židovstvo sa dedí po mame, nie po otcovi. Aspoň tak je to interpretované v rámci halachického smeru.
No na stretávkach mládeže neberieme toto do úvahy. Naše pravidlo je, že ak mal náš člen mamu, babičku alebo deda Žida a chce jednoducho skúmať svoje rodinné pozadie, dávame mu túto možnosť. Nie je nás veľa – načo by sme sa začali nejako rozdeľovať?
Ako vníma tunajšia židovská komunita kontroverzné témy, akou je napríklad homosexualita?
Na túto tému majú všetci pobožní ľudia svoj názor. Ja osobne mám kamarátov i z LGBTQ+ komunity a doma som bol vychovávaný k tolerancii. Prečo by som ich odsudzoval, keď máme spoločné záujmy a máme si čo povedať? Nenávisť a násilie nič nevyrieši. Nemôžeme niekomu prikázať, koho má milovať. Židovstvo ma naučilo jedno – nebuď zlým človekom.
K akému smeru židovstva sa hlásiš ty?
Ide o trochu hybridný smer židovstva – chodím do ortodoxnej synagógy, no nedodržiavam všetky príkazy. Napríklad nemám vždy zakrytú hlavu ani nedodržiavam košér. To sa v Bratislave nedá, lebo tu nie je ani jeden košér obchod. No mal som bar micvu a na všetky veľké sviatky chodím do synagógy. Na šábes však napríklad šoférujem alebo som na mobile, čo by som podľa ortodoxného náboženstva nemal. Vnímam sa ako človek, ktorý sa narodil do židovskej viery.
Ako ťa táto viera ovplyvňuje v každodennom živote?
Vždy mám na sebe židovskú hviezdu, ktorú som dostal na bar micva. Každé ráno si ju dám na seba aj s tefilínom a pomodlím sa. Každý deň tiež hovorím jednu dôležitú modlitbu. Koluje medzi nami vtip, že najviac pobožní bývame cez skúškové obdobie.
Irónia je, že odkedy som začal študovať medicínu, chodím do synagógy oveľa viac. Jednak mám z toho veľmi príjemný pocit, cítim, že keď sa pomodlím, Boh stojí pri mne a pomôže mi.
Šokovalo ma, keď jeden predstaviteľ vlády porovnal svoju situáciu s novinármi s tragédiou slovenských Židov počas holokaustu.
Každý veriaci má pravdepodobne trochu iné tradície. Veľa ľudí by čakalo, že máme bizarné tradície. No sme úplne normálni ľudia – jeden z hlavných rozdielov možno je, že slávime Chanuku, keď ostatní slávia Vianoce. Nepáči sa mi, že slovenské televízie často predstavujú Žida ako múdreho muža v čiernom obleku s dlhými pajesami (bokombradami). To je však obraz chasidského Žida, čo je len jedna časť židovstva. Nevyzerá tak každý Žid. Ja sa napríklad obliekam úplne normálne, mám len inú vieru a tradície ako moji kamaráti. A ešte ma odlišuje to, že si štrngám so slovami Le Chaim! namiesto tradičného Na zdravie!
Vnímaš, že je dnes slovenská spoločnosť otvorenejšia židovstvu?
V Bratislave sa tolerancia voči židovskému náboženstvu zlepšila. Je to liberálnejšie mesto než zvyšok Slovenska a Židia tu majú pokojný život. S antisemitizmom tu nie je až taký problém. No slovenskú spoločnosť vnímam ako polarizovanú a v iných častiach Slovenska je to úplne inak. Máme členov z jedného menšieho slovenského mesta, ktorí sa báli na strednej povedať, že sú Židia, aby im učitelia nerobili zle. Mám kamarátku Židovku, pred ktorou hovoril učiteľ vtip o holokauste.
Vnímaš nárast extrémizmu? V našej spoločnosti sú stále rozšírené extrémistické myšlienky a ťažko sa nám s nimi bojuje. O to ťažšie, keď predstavitelia politických strán majú hnusné komentáre o holokauste.
Celkovo je veľmi smutné, že na celom svete extrémizmus rastie. Nechce sa mi veriť, že po tom, čo sa tu stalo počas druhej svetovej vojny, je na Slovensku stále extrémizmus. Okrem toho sú tu politické strany, ktoré využívajú extrémistické myšlienky na to, aby získali hlasy. Je smutné, že už pomaly neviem, ktorú stranu by som volil, keďže väčšina využila židovstvo, aby získali hlasy.
Máš na mysli niečo konkrétne?Šokovalo ma, keď jeden predstaviteľ vlády porovnal svoju situáciu s novinármi s tragédiou slovenských Židov počas holokaustu. V našej spoločnosti sú stále rozšírené extrémistické myšlienky a ťažko sa nám s nimi bojuje. O to ťažší boj to je, keď predstavitelia niektorých politických strán zľahčujú holokaust.
Ty si sa na strednej škole nestretol s antisemitizmom?Nie, mal som obrovské šťastie, lebo som chodil na International Baccalaureate (IB), kde sme mali aj hodiny o tolerancii a o iných kultúrach. Od malička sme sa na strednej učili o iných náboženstvách – napríklad o islame. V triede nás vychovávali k tomu, že každý má svoje presvedčenie, no na konci dňa sme ľudia.
Bol si jediný Žid na škole?Áno, jediný židovský chlapec v triede aj v školskom prostredí. Vnímal som preto rozdiely, napríklad keď sa cez Vianoce na výtvarnej kreslili vianočné ozdoby. Alebo keď sa na slovenčine písali slohy o tom, čo priniesol Mikuláš – čo som mal vtedy napísať ja? Tak som robil slohy o Chanuke.
Sám si na vlastnej koži v Bratislave nezažil antisemitizmus?
Nie, osobne mi nikto nenadával do Židov. No raz za čas počujem ľudí napríklad v Subwayi, ako hovoria o židovských sviniach alebo židojašteroch. Pamätám si však jeden raz, keď sme boli na školskom výlete na Spišskom hrade a boli tam ľudia v zelených tričkách s vyholenými hlavami. Nenávidím, keď si dávajú uniformy a snažia sa byť strašiakmi verejnosti. Tak som si povedal, že na nich kašlem a dám si na seba hviezdu. Nech aj oni vidia moje presvedčenie. Jeden kamarát sa ma vtedy pýtal, načo ich provokujem.
Raz za čas rozmýšľam nad tým, čo mám robiť v týchto situáciách. Či mám tolerovať v spoločnosti ľudí, ktorí by netolerovali mňa.
Reagovali nejako na tvoju hviezdu?
Nie, a ja som si ju potom zasa schoval. Aký by malo zmysel mať s nimi konfrontáciu? Moja nebohá prababička aj dedo hovorili, že antisemitizmus vzniká spolu s materinským mliekom. Od malička im pchajú do hlavy nejaké pohľady. Väčšina mladých Slovákov okrem iného ani nestretla Žida, takže si ich predstavujú ako postavy, ktoré vidia raz za čas vo filme.
Môj dedo je jeden z dôvodov, prečo chodím na školy učiť o holokauste a bojujem proti antisemitizmu.
V piatok 9.septembra sme si pripomenuli Židovský kódex. Vieš si predstaviť, že by sa niečo také stalo v dnešnej dobe?Všetko sa môže stať, takže je to možné. Pozrime sa, ako sa to všetko začalo vtedy pred 70 rokmi. Človekom, ktorý niekde na pódiu začal hovoriť ľuďom o antisemitizme. Rástlo to, ľudia to ignorovali a stal sa z toho holokaust. Židovský kódex vnímam ako niečo absurdné – najmä fakt, že na Slovensku boli prísnejšie zákony než v nacistickom Nemecku. A že vrcholoví predstavitelia vtedajšieho štátu prijali zákony proti židovským spoluobčanom, ktorí boli taktiež občania toho štátu.
Chcel by som, aby si každý extrémista predstavil, že sa zobudí a nemôže si sadnúť na bicykel alebo zapnúť si rádio. Chce sa ísť baviť s kamarátmi Nežidmi, no oni od neho odídu, lebo im to prikazuje zákon.
Vráťme sa ešte k tvojmu starému otcovi, ktorý prežil tábor v Seredi a v Terezíne. Keď ti hovoril o živote v koncentračných táboroch, aké to bolo?
Rozprávali sme sa o tom viackrát. Čím som bol starší, tým viac neuveriteľné sa mi to zdalo. Ja by som to neprežil. Pre jeho vierovyznanie mu zobrali jeho detstvo a potom sa aj počas komunizmu trápil preto, že bol Žid. Bol pre mňa hrdina. Niekedy, keď čítam komentáre typu nosatá mafia, strácam nádej, či stojí za to na Slovensku bojovať proti antisemitizmu. Vtedy si spomeniem, že aj môj dedo si týmto všetkým prešiel, no zostal tu. Mal napriek všetkému radosť zo života a vychutnával si ho.
Hovorilo sa u vás v rodine veľa o holokauste?Vždy to bola u nás doma téma, keďže som mal malú rodinu. Väčšinu z nich mi vyvraždili. Keď mi dedo hovoril o veciach z koncentračného tábora, nechápal som, ako môže byť naďalej taký pozitívny. Zostal verný židovstvu a chodil s nami do synagógy aj po tom, čo sa mu stalo. Môj dedo je jeden z dôvodov, prečo chodím na školy učiť o holokauste a prečo chcem bojovať proti antisemitizmu.
