Mnoho mladých ľudí v jeho veku ešte nevie, čo chce v živote robiť, on už má kariéru naštartovanú.
Na základnej škole si do zošitov písal vlastné televízne programy a so sestrou sa doma hrali na moderátorov. So spolužiakmi natáčali reportáže o dianí na škole a vďaka vlastnej iniciatíve si už vo veľmi mladom veku vyskúšal prácu v najsledovanejších slovenských televíziách.
Dnes má dvadsať rokov a divákom či poslucháčom sa ako moderátor prihovára na Markíze a v rádiu Expres.
Predstavujeme ti Dominika Matulaja, talentovaného rodáka z Košíc, ktorý si plní svoj veľký sen. Dominik aktuálne žije v Bratislave a externe študuje masmediálnu komunikáciu na trnavskej Univerzite sv. Cyrila a Metoda. V rozhovore nám prezradil, ako sa v takom mladom veku dostal k práci v médiách a priblížil aj to, čo moderátori robia, keď zhasne červená.
Kedy si si začal uvedomovať, že televíziu nechceš sledovať iba ako divák, ale radšej by si bol priamo na obraze?
Musím povedať, že som mal šťastie v tom, že som už na základnej škole vedel, že chcem pracovať v médiách. Zo začiatku som si do svojich zošitov písal vlastné programy, čo kedy a aká televízia má vysielať. Potom ma začala zaujímať grafika televízií a v tom období fičali relácie ako Superstar alebo Vyvolení, takže sme sa so sestrou hrali na moderátorov. Na konci základnej školy ma to už začalo ťahať k spravodajstvu.
Kde si získal svoju prvú mediálnu prax? Ako je možné, že sa ti to podarilo v takom mladom veku?
Úplne prvýkrát som si to vyskúšal na základke. Z domu som si zobral kameru a nahovoril spolužiakov, aby sme nakrútili reportáže o dianí na škole. A keďže som si vymyslel, že chcem byť moderátor Televíznych novín, tak som s malou dušičkou napísal do Markízy, či by sme si v ich spravodajskom štúdiu mohli nahrať vlastné Televízne noviny s našimi reportážami. A vyšlo to. V tom som pokračoval aj na strednej, potom prišla súťaž Zlatá klapka (niečo ako OTO len pre mladých), vďaka ktorej som sa dostal na stáž do televízie JOJ. Na toto obdobie rád spomínam, dostal som totiž možnosť moderovať Noviny s Anetou Pariškovou a s Andreou Pálffy Belányiovou, za čo som veľmi vďačný. Moja prvá, naozajstná práca odštartovala v košickej lokálnej televízii TV Naša. Moderoval som správy, robil rozhovory a najväčšou „srandou“ boli telefonické súťaže, kde som sa učil improvizovať a niekedy to fakt nevyšlo (smiech).
Aktuálne pracuješ v najpočúvanejšom slovenskom rádiu - Exprese a zároveň aj v TV Markíza. O aké pozície ide a ako sa k ním človek dostane?
V rádiu Expres pracujem ako moderátor a redaktor spravodajstva a v Markíze som súčasťou Telerána, v ktorom moderujem Dopravný servis. Tú poslednú otázku som si inak veľakrát kládol aj ja a podľa mňa na to neexistuje presný “recept”. Treba mať určite talent a chuť sa zdokonaľovať. Niekoho cesta na takúto pozíciu je potom ťažšia, iný má zas viac šťastia a ide to jednoduchšie. V mojom prípade bola tá chuť splniť si sen niekedy až prehnaná. Som rád, že som mal a mám okolo seba ľudí, ktorí má vedia skrotiť, keď to je potrebné.
Baví ťa to viac za mikrofónom v rádiu alebo stojíš radšej pred kamerou? V čom spočívajú výhody práce v rádiu a naopak v televízii?
Baví ma hlavne tá kombinácia rádia a telky, neviem si predstaviť jedno bez druhého. Ja pokladám za veľkú výhodu fakt, že robím to, čo ma baví. Mám okolo seba úžasných ľudí a často zostávam napríklad v rádiu aj po skončení mojej služby a len tak sa rozprávam, pretože sa tam cítim veľmi dobre, je to pre mňa taký druhý domov. A to doslova, keďže sa tam môžem premávať v teplákoch a v lete aj bosý (smiech). V Teleráne si zas pochvaľujem kuchyňu. Najradšej som, keď varí Gizka Oňová, jej jedlá sú vynikajúce.
Tak to ti závidíme. Texty, ktorými sa prihováraš poslucháčom, si pripravuješ sám alebo ti ich píše niekto iný?
Správy vysielame každú hodinu. Mojou úlohou je sledovať spravodajské agentúry a weby, z ktorých si vyberám tie najdôležitejšie a najzaujímavejšie správy. Tie treba spracovať, respektíve skrátiť do takej podoby, aby som sa zmestil aj s počasím a dopravným servisom približne do troch minút. V tom je zahrnutá aj práca so zvukom, ktorý treba postrihať.
Dokážeš povedať, čo je na tejto práci, či už je to v rádiu alebo v teleke, najťažšie?
Tie dni, keď si sa napríklad zle vyspal alebo ťa niečo naštvalo. Ale to sa týka snáď každého povolania. V takom rádiu alebo televízii je to o to ťažšie, že to nesmie byť počuť a vidieť. Je to naozaj náročné odosobniť sa, ale aj to je niečo, čo sa stále učím. V rádiu chodím aj ku hlasovej pedagogičke, ktorá mi s tým pomáha.
Nespomenul si trému, pociťuješ ešte pocit stiahnutého žalúdka, keď zasvieti červená a ty ideš naživo?
Ja si trému spájam s mojimi prvými vysielaniami, keď som si musel pri čítaní správ sadnúť, pretože sa mi triasli kolená a v krku som mal obrovskú hrču. Aj keď som už predtým moderoval desiatky živých vysielaní, toto bola nová situácia, okolo mňa noví ľudia v novom prostredí. Počas bežných dní už trému nepociťujem aj keď je niečo vo mne, čo ma drží v miernom napätí. Je to ten pocit zodpovednosti, rešpekt a chuť v pohode dovysielať. Všetko sa to ale zmení v prípade mimoriadnych udalostí. V rádiu som zažil voľby, pokus o prevrat v Turecku alebo tragédie, akými sú teroristické útoky. Vtedy sa dávame dokopy celá redakcia, vstupujeme mimoriadne do vysielania a to ťa už vytrhne z takého komfortu a opäť sa zatrasie koleno, prípadne obe (smiech). Ak si ale všetko na sto percent pripravíš, skontroluješ a vieš, o čom budeš ľuďom hovoriť, tak šance na vznik trémy zminimalizuješ. Žiaľ, v spravodajstve niekedy nie je čas ani na kontrolu.
Čo sa deje, keď aktuálne neprebieha moderátorsky vstup? O čom sa s kolegami v štúdiu rozprávate počas pesničiek či reklám?
Mne ten čas v práci ubieha tak rýchlo, že dočítam správy a ani sa nenazdám a už mám ďalší vstup. Väčšinou sa s kolegami, ktorí práve vysielajú, bavíme tesne pred vstupom. Povieme si čo nové, naladíme sa na rovnakú vlnu a potom už zasvieti červená a rozprávame sa pred našimi poslucháčmi.
Zvládaš skoré vstávanie do Telerána? Mnoho tvojich rovesníkov vrátane mňa o tomto čase ešte tuho spí.
To je najväčší strach (smiech). Milujem spánok a dlhé vyspávanie. O tom by vedeli hovoriť aj moji učitelia zo strednej, keď som nedokázal vstať na prvú hodinu. Teraz mi zvoní budík o pol piatej a veľakrát som aj zaspal, ale našťastie som stihol rýchlo dobehnúť na vysielanie. Vstávanie do práce, o ktorej som sníval a do školy je ale dosť veľký rozdiel.
To kedy ide potom človek večer spať?
Môj pracovný deň vyzerá vždy inak. Ísť po Teleráne do rádia a skončiť poobede je pohodička. Sú však aj také dni, keď mám po Teleráne celý deň voľno a o jedenástej večer idem na nočnú do rádia alebo z nočnej do Telerána.
Keď už sme pri tých rovesníkoch, ako vnímajú tvoji spolužiaci a najbližšie okolie tvoj pracovný život? Nepociťuješ aj určitú závisť?
Aj keď som šťastný z toho, kde som a čo robím, snažím sa z toho neodpadávať a skôr si teraz dávam ďalšie ciele. Mám okolo seba úžasných ľudí, hlavne kolegov, s ktorými sa stretávam aj mimo práce. Nemyslím si, že mi niekto závidí, ale ak nadobudnem pocit, že na mňa niekto negatívne vplýva, tak takého človeka nevyhľadávam a naša konverzácia sa obmedzí na „ahoj“ a „čau“.
Máš na Slovensku nejaký moderátorsky vzor?
V období, keď som sa rozhodol, že chcem byť moderátor, tak jasné, že som pozorne sledoval tých v telke, ako čítajú, ako sa tvária, ako reagujú. Najprv som sa snažil ich napodobňovať, ale to je asi tá najhoršia cesta. Neskôr som ale začal selektovať, čo sa mi na ich prejavoch páčilo a naopak, čo sa chcem naučiť lepšie ako oni. A tam začala tá cesta, keď som sa začal profilovať. Mať niekoho za vzor teda beriem ako nejaký odrazový mostík, potom by sa už mal človek snažiť byť sám sebou.
Prejdime na sériu Refresher lifestylových otázok. Obľúbený interpret a pesnička?
Záleží od situácie. V rádiu nám to vyhráva v celej budove ako na pumpe. Do pozadia pri práci je to fajn. Na párty zas poteší niečo rýchlejšie. Mám rád napríklad Coldplay. Na ich koncert sa už chystám dlho.
Kebyže naopak môžeš niektorú pesničku v rádiách zakázať, ktorá by to bola?
Takú asi nemám, ale možno by som dve-tri našiel v zozname slovenských.
Posledný film, na ktorom si bol v kine?
Únos. Nevedel som sa dočkať, kedy sa to dostane do kín. Téma tohto filmu u nás opäť ožíva, a tak som bol zvedavý aj na filmové spracovanie.
Čo najradšej robíš vo voľnom čase?
Záleží od ročného obdobia. Takto v zime som ako medveď, spím kedy len môžem. Veľmi rád chodím do kina a v poslednom období som sa začal venovať čítaniu a pozeraniu dokumentov. Snažím sa dohnať to, čo som zanedbal na strednej, kedy som bol „party boy“ a všetko išlo bokom. A aby sa nezabudlo, ešte rád varím s babkou po telefóne. Zbožňujem jej jedlá tak som si povedal, že sa ich musím naučiť aj ja. Už viem urobiť výbornú plnenú papriku (smiech).
Odkaz čitateľom Refresheru?
V prvom rade ďakujem za pozornosť. Sny sa naozaj dajú splniť, len treba na sebe makať. Niekedy vás však život zavedie do zlej uličky. V tej chvíli to možno vyzerá zle ale v skutočnosti to môže byť len akási stopka na prehodnotenie svojej cesty. A na instagrame som @dominikmatulaj. Čaute!
Dominikovi ďakujeme za rozhovor a držíme mu v ďalšej kariére palce!
