Film vás uchváti nádhernými scenériami a precíznymi hereckými výkonmi.
Derek Cianfrance má pred sebou nepochybne zaujímavú budúcnosť. Príbehy rozpráva precítene a vnímavo, dbá na psychológiu postáv, aspekty ich vnútorného prežívania a vzájomné vzťahové konfrontácie. Na konte má už dva celovečerné filmy, ktoré stoja za zmienku. Romantickú drámu Blue Valentine a kriminálny thriller The Place Beyond the Pines. V jeho najnovšej romanticko-psychologickej snímke The Light Between Oceans sú dvaja hlavní hrdinovia postavení pred zložité osobné a morálne dilemy. Máme právo zobrať osud do vlastných rúk nehľadiac na životy ostatných? Dej je situovaný do obdobia po skončení prvej svetovej vojny. Cianfrance skrz jednotlivé úvodné pasáže citlivým spôsobom zobrazuje spôsob, akým sa hlavný hrdina Tom vyrovnáva s jej následkami, ktoré nosí hlboko v sebe. Motív vojny tu však vnímam ako vedľajší. Omnoho väčší dôraz je na citovom vyobrazení rodičovského a partnerského vzťahu, ale aj na problematike voľby, radikálne ovplyvňujúcej naše ďalšie osudy.
Dejiskom príbehu sa stáva osamotený a pustý ostrov Janus nachádzajúci sa na západnom pobreží Austrálie. Dané, navonok nehostinné prostredie, do ktorého je vsunutý tragický príbeh jedného manželského páru, vyjadruje zaujímavú symboliku. V mnohých ľuďoch môže opustený ostrov, na míle vzdialený od civilizácie, evokovať nepríjemné, úzkostné pocity a ťaživú melanchóliu. Hlavný hrdina poznamenaný vojnovými hrôzami v ňom hľadá akýsi únik a vyslobodenie, a preto prijíma miesto správcu majáka. Jednotlivé obrazy v prvej polovici filmu, zachytávajúce jeho manželský život s milovanou ženou, sú plné vnútorného pokoja, vyrovnanosti a harmónie, a to aj napriek drsným ostrovným podmienkam a izolácii. Idylické výjavy však pomaly ustupujú do úzadia – Isabel totiž nie je schopná donosiť ani ich druhé dieťa (v predlohe sa uvádza až tretie). Dejový zlom nastáva v okamihu, keď k nim more z ničoho nič vyhodí na breh čln s mŕtvym mužom a živým dieťaťom. Rozhodnutie nechať si ho ovplyvní ich životy navždy.
Táto nenápadná, no pútavá adaptácia románu s rovnomenným názvom od austrálskej spisovateľky M. L. Stedman vo mne vyvoláva mierne rozporuplné pocity. Na jednej strane sú nespochybniteľné formálne kvality vrátane výrazného režijného rukopisu Dereka Cianfranceho, poetickej kamery a podmanivých tónov hudobného mága Alexandra Desplata (Grandhotel Budapešť, Harry Potter a Dary smrti). No vyrušovali ma niektoré dejové stereotypy, najmä v druhej polovici. Kým tá prvá plynie v pomalom duchu a prináša priam lyrické opojenie zo symbiózy krásnych panorám, hypnotickej hudby a vykreslenia vnútorného sveta manželov, v druhej, „dejovejšej“ časti prichádza na scénu tretia postava, skutočná matka nájdeného dieťaťa. Tá síce vnesie do rozprávania čerstvý závan, no viaceré scény začínajú pripomínať klasickú, prvkami klišé nasiaknutú melodrámu. Divákom sa pravdepodobne väčšmi bude páčiť práve táto druhá, menej poetická polovica, pretože servíruje nevyhnutné príbehové zvraty a prekvapenia. Určitá šablónovitosť však narúša dojem z dovtedy vkusne naaranžovanej a originálnej drámy umocnenej kvalitným režijným vedením.
Výhrady mám voči samotnému záveru. Je síce emocionálne silný a vyvolávajúci nostalgické zdanie dlhých úmorných rokov, no zaváňa prehnanou doslovnosťou a vlažnosťou. To, žiaľ, nezapadá do kontextu a atmosféry predchádzajúceho deja. Perfektne načrtnuté psychologické konfrontácie medzi postavami mohli vyústiť až do absurdných, nenapraviteľných rozmerov. Namiesto toho dostáva priestor očistné zmierenie, akoby vystrihnuté z iného filmu. Niektoré motivácie postáv dokonca chvíľami vyznievali banálne a iracionálne a nedokázala som sa so všetkými ich rozhodnutiami stotožniť. To však nič nemení na fakte, že majú vnútornú hĺbku a ich nekonečné utrpenie vo vás rozhodne zarezonuje. Hlavní predstavitelia svoje postavy stvárnili s obrovskou gráciou. Michael Fassbender (X-Men: Apokalypsa, Nehanební bastardi) a oscarová Alicia Vikander (Dánske dievča, Ex Machina) opäť potvrdili status jedných z najlepších hercov súčasnosti. Od druhej polovice im sekunduje rovnako výborná, taktiež oscarová Rachel Weisz (Nepohodlný, Constantine). Bez problémov im uveríte celé spektrum tých najrôznejších emócií črtajúcich sa v ich strhaných a rozorvaných výrazoch.
The Light Between Oceans nie je pre každého. Niektorých divákov bude možno vyrušovať pomaly plynúce tempo, clivá, zádumčivá atmosféra a celková baladickosť. Ak vám ale tento rozprávačský štýl vyhovuje, vedzte, že si prídete na svoje. Napriek určitým vyššie spomenutým pripomienkam totiž prevážili pozitívne dojmy a pevne verím, že sa filmu ujdú aspoň nejaké oscarové nominácie. Minimálne ústredné trio by si ich určite zaslúžilo. 7/10.
