Vďaka sociálnym sieťam sa môžeme zblížiť naozaj s kýmkoľvek.
Neviem ako pre teba, ale pre mňa je láska na diaľku tak vyfabrikovaný koncept, že je ťažké ho vôbec opísať. Lásku na diaľku možeme definovať ako vzťah dvoch ľudí, ktorí sú od seba oddelení kvôli extrémnym dôvodom. Kedysi to bola vojna, veľmi noblesná a ušľachtilá záležitosť. Dnes mám pocit, že to je asi len sebecký strach. Príbehy z vojnových filmov, ktoré všetci poznáme. Milenci sú nasilu oddelení odchodom partnera na front, nasleduje milión listov a nekonečné pozeranie sa na ušmudlanú fotku svojho milého. Iná záležitosť bola, keď sa dotyčný stratil, dostal do väzenia alebo zomrel. Láska akoby narástla a čas sa zastavil. Vdova ostala oddaná spomienke na partnera a asi už ďalej nerandila. Toto určite nie sú fakty, ale takýto pocit vo mne vyvolávajú staré filmy, a keďže iné zdroje nemáme asi to tak aj bolo. Ideál, ktorý je veľmi jednoduchý a lineárny. Túžba byť s niekým, ktorá pretrvávala aj keď bol pár oddelený.
Poďme sa pre zmenu pozrieť na to, ako to je dnes. Mám pocit, že partnerstvo sa vytvára ťažšie a horšie ako za čias listov a vojen. Žijeme v dobe tinderu a whatsappu a všetkých tých DMs (It goes down in the DM – Yo Gotti). Ponuka ďaleko prevyšuje dopyt, už nie sme odkázaní na naše priame okolie a môžeme sa pozerať, hľadať a virtuálne stretávať s kýmkoľvek a kdekoľvek. Môžeme predať seba a svoje ja ako najlepšie vieme, žiť a komunikovať svojím ideálnym (nereálnym) JA a randiť s niekým rovnako umelo vytvoreným. Správy posielame a prijímame v reálnom čase, takže interakcia je okamžitá.
Tým pádom dostávame z virtuálneho vzťahu benefity normálneho vzťahu a ešte máme čas a priestor žiť si život podľa seba: WIN-WIN. Je toto však láska? Respektíve môže z tohto vzniknúť láska? Je to ten istý sentiment ako mali naši vojnoví predkovia, ktorí čakali kedy sa ich vytúžená polovička konečne vráti? Asi nie, keď si vypisuješ s týpkom z Nemecka, asi ti nenapadne sa tam presťahovať a založiť si s ním rodinu. Samozrejme netvrdím že každý vzťah sa musí skončiť sobášom a rodinou, ale podstata začiatku akéhokoľvek vzťahu by mala byť reálna možnosť spolunažívania. Písanie je príjemné a komfortné a zaručene ti mladík vyčarí úsmev na tvári nejakým tým smajlíkom. Otázka zostáva, čo je toto za vzťah? Osobne som virtuálnych vzťahov na diaľku už niekoľko mala a keď išlo do tuhého, jednoducho som sebecky vycúvala. Na reálne fungovanie tam neboli žiadne základy, na ktorých by sa vzťah mohol stavať, nebol tam žiaden spoločne strávený čas na ktorom by sa dalo budovať.
Virtuálna realita je predsa len virtuálna. Aký zmysel má písať chalanovi v Taliansku, ktorého si nikdy ani nevidela? Susedov kamoš zo sídliska by ti možno vedel dať oveľa viac pozornosti a lásky. Spýtaj sa samej seba, či sa to nie je len strach z reálneho vzťahu a preto emočne žiješ len vo virtuálnom svete. Žijeme v 21. storočí a nemá zmysel zapierať vymoženosti globalizácie a technológie, no nie vždy sa oplatí miešať city a vzťahy do komplikovaných téz virtuálneho sveta.
