Z rybárskej osady vyrástol v priebehu storočí jeden z najväčších slumov Západnej Afriky.
Tisícky plávajúcich chatrč v lagoskej lagúne sú pochmúrnym obrazom jedného z najväčších slumov v hlavnom meste Nigérie. Vytvára bizarný priestor plný labilných základov a plávajúcich, polorozpadnutých domčekov, preplnený špinou a chudobou. No je tiež ukážkou pevnej vôle a odhodlania, ktorými sú miestni dozaista naplnení. Lagos nie je len najväčšie mesto Nigérie, ale tiež jedno z najväčších na celom africkom kontinente. Odhadnúť počet obyvateľov žijúcich v meste je umením, keďže tu žijú tisíce ľudí bez strechy nad hlavou a akýchkoľvek oficiálnych záznamov. Nasýtenosť celej metropolitnej oblasti sa pohybuje v cifrách blížiacich sa k 20 000 000 obyvateľov, avšak oficiálne čísla hovoria o smiešnych 8 000 000. Najväčším problémom však je, že ľudí neustále pribúda, a to obrovským tempom. Nie nadarmo je Lagos vyhlásené za jedno z najrýchlejšie rastúcich aglomerácii sveta. Pre predstavu, podľa oficiálnych údajov príde každý jeden deň do Lagosu 2 000 nových obyvateľov. Smutné je, že nemalá časť z nich končia práve v slumoch.
S preľudnenosťou sú samozrejme späté ďalšie problémy. Neutíchajúca chudoba, nedostatok miesta na život, absentujúce pracovné príležitosti. Aj preto obrástol mesto obrovský slum, ktorý miestni prirovnávajú k svetu po biblickej povodni. Koľko ľudí na pokraji chudoby obýva slum Makoko je stále otázne. Preniknúť za múry beznádeje totiž nie je vôbec jednoduché. Oficiálne pokusy o sčítanie prebehli ešte v roku 2007 a vtedy úrady dospeli k číslu 85 000. Má to však ešte jeden háčik. Extrémna nedôverčivosť obyvateľov slamu, ktorá stojí za ignoráciou a skrývaním sa pred úradníkmi, o to viac ak sú bieli. Pred bielou rasou si tu dokonca miestni vybudovali akýsi poplach. Stačí zakričať „Yevo“, čo v preklade znamená beloch a dvere a okná príbytkov sa v momente pozatvárajú.
Problém so sčítaním ľudí v Makaku priviedlo kompetentných až na americké univerzity, ktoré mali dospieť k počtu obyvateľov za pomoci leteckých fotografií a priemerného osídlenia v jednom prístrešku. Prišli k číslu 170 000. Napokon prebehol ešte jeden test. Ten sa tentokrát zameral na celkom iný aspekt. Založený bol na množstve odoberanej pitnej vody z pevniny. Hodnoty odpovedali až 250 000 ľudom žijúcich v chatrčiach na vode. Medzi slumom a pevninou neexistuje žiadna dopravná komunikácia. Lokality spájajú len labilné drevené mosty a prehnité lodné laná. Ak by ste čakali po opustení vodného slumu perfektné zriadené mesto, musím vás sklamať. Aj jeho pevninské susedstvo je značne poznačené chudobou, v ktorom naviac prekvitá bohatá kriminálna činnosť spojená s gangami.
Na počudovanie, Makoko nie je žiadny nový fenomén. Rásť začalo už na prelome 17. a 18. storočia, keď v oblasti Lagosu vrcholil obchod s otrokmi. Makoko sa postupne stalo preslávenou rybárskou osadou, ktorá nepretržite chŕlila ulovené ryby. Putovali najmä na obchodné a otrokárske lode. Väčšina miestnych sa sem v minulosti presťahovala práve po rozkríknutí veľkých pracovných príležitostí. Usídľovať sa začali v malých drevených domčekoch, priamo nad morskú hladinu. Postupom času dochádzalo k ďalším kolonizačným vlnám. Čím viac ľudí tu žilo, práce ubúdalo. Geometrický rast populácie mohol za finančnú nestabilitu celej oblasti. Bývanie vo vlhkých podmienkach skôr ako domov pripomína trest. Makoko je pulzujúcim organizmom, naplneným chudobou a chorobami. Na druhej strane, človek tu nájde všetko, čo k bežnému životu potrebuje - nachádzajú sa tu kostoly, obchody, rôzne dielne a vďaka talentovanému architektovi a OSN aj plávajúca škola. Z jednoduchých príbytkov sa ozýva egunstký, jorubský, francúzsky a anglický jazyk a v susedstve pretrváva čulý ruch. Prepravu osôb a tovaru zabezpečuje nespočetne člnov a drevených lodiek.
Rybolov je v momentálnych nevyhovujúcich podmienkach nemožný. K loveniu rýb je nutné vycestovať ďalej na šíre more a k tomu už je potreba čln poháňaný motorom a palivo, a to si môže dovoliť málokto. Kvalita rybieho mäsa je vďaka odpadu vypúšťanému do mora absolútne žalostná. Živiť sa lovom rýb sa tak dávno stalo pre väčšinu rodín utópiou. Ženy si väčšinou privyrábajú výrobou hrncov a keramiky. Najmenší obnos za vykonanú prácu dostávajú samozrejme deti. Tie vyberajú drevo z vody, aby ho následne dopravili k peciam a udiarňam, v ktorých spracovávajú ryby a iné morské živočíchy. Mladé dievčatá sa zase starajú o prísun pitnej vody zo studní a vodných nádrží. Práve to činí najväčší problém mesta na morskej hladine. Nezanedbateľnými sú tiež kvalita ovzdušia a podvýživa, ktorá trápi najmä malé deti. Aj cez nehygienické prostredie obyvatelia nemajú problém s cholerou či týfusom, horšie to však je s maláriou, ktorá často obyvateľov ohrozuje.
Vďaka nulovej regulácii zo strany úradov sa stalo Makoko oblasťou postavenou mimo zákon. Aj cez neprítomnosť policajtov je tu však relatívne bezpečno. Zločinecké organizácie v 70. rokoch podnietili miestnych k vybudovaniu domobrany, ktorá dnes spája 16 000 príslušníkov, no žiadni svätci to rozhodne nie sú. Bežne sa oddávajú obchodu s drogami a privyrábajú si drobnými krádežami, najmä z radov turistov. Ale inak chránia obyvateľov Makoka pred gangmi na súši. Do istej miery tiež spolupracujú s políciou pri hľadaní zločincov. Plávajúca štvrť však aj naďalej ostáva neprehliadnuteľnou časťou mesta, ktoré by malo podľa niektorých úradníkov zmiznúť z mapy.
