Dostanú sa k nej iba vyvolení.
Včera sme ťa oboznámili s tým, na čo všetko sa športovci môžu tešiť v prípade, že na olympijských hrách uspejú a umiestnia sa do potrebného miesta a dnes sa to všetko opäť bude točiť okolo umiestnení a medailí. Keby si sa nezavŕtal do problematiky olympijských medailí trošku hlbšie, zrejme by si neprišiel na to, že okrem zlatej, striebornej a bronzovej medaile existuje ešte jedno špeciálne ocenenie, ktoré bolo v celej histórii moderných olympijských hier udelené menej než 20-krát. Jeho názov znie medaila Pierra de Coubertina a športovci ju nemôžu získať za výsledky, ale za činy, ktoré zosobňujú myšlienku férovosti a súdržnosti medzi jednotlivými športovcami.
The Pierre de Coubertin medal is awarded to athletes who exemplify the spirit of sportsmanship in the #Olympics. pic.twitter.com/XdlhDhi0T8
— Farhan (@farhanshabri) 21. srpna 2016
Na začiatok by sme si mohli priblížiť okolnosti toho, ako sa moderné olympijské hry vlastne po stáročiach dostali späť na medzinárodnú scénu a práve na ich opätovnom zorganizovaní mal najväčšiu zásluhu barón Pierre de Coubertin. Na konci 19. storočia zistil, že jednotlivé krajiny by opäť radi oživili olympijského ducha starovekých hier, a tak sa pustil do práce a v roku 1896 sa v gréckych Aténach uskutočnili prvé moderné olympijské hry, ktorých sa zúčastnilo len 13 krajín. Zopár rokov Coubertinovi trvalo, kým na svoju stranu dotiahol aj ďalšie štáty, no napokon sa mu to podarilo a všetci zainteresovaní sa zhodli, že olympiáda sa bude konať každé štyri roky a jej miesto sa bude zakaždým meniť. Coubertine napokon v roku 1937 zomrel, avšak až dodnes patria jeho tvár, myšlienky a práca medzi najdôležitejšie súčasti olympijských hier. Dôležitosť tohto Francúza si dokonca Medzinárodný olympijských výbor začal od roku 1964 pripomínať špeciálnou medailou a o tej si dnes povieme čosi bližšie.
Medzinárodný olympijský výbor chcel posolstvo svojho zakladateľa zachovať v srdci olympijských hier a medaila Pierra de Coubertina sa javila ako ideálna možnosť. Už na začiatku si fanúšikovia aj športovci uvedomili, že ak by sa k nej niekedy chceli dostať, netreba im získať zlato a ovládnuť svoju disciplínu, ale preukázať to, že šport nerobia len kvôli výhram a zachovávajú si v sebe aj počas zápasov kúsok ľudskosti. Možno ťa zaskočí informácia o tom, že prvá medaila bola udelená skokanovi do diaľky Luzovi Longovi, ale vysvetlenie je veľmi jednoduché. Long síce súťažil ešte v roku 1936, avšak medaila mu bola dodatočne pripísaná až po jej vytvorení v roku 1964 a Long si ju určite zaslúžil, pretože šľachetne pomohol trápiacemu sa súperovi. Nemec Long si všimol, že sa americký skokan Jesse Owens trápi a nevie sa správne odraziť na to, aby dosiahol potrebný limit, a tak k nemu podišiel a poradil mu, kam presne má pred odrazom položiť nohu. Osud to vtedy zariadil tak, že sa Owens s novými poznatkami nielen kvalifikoval, ale ešte aj disciplínu vyhral a domov odchádzal so zlatou medailou na krku. Long bol potom zabitý v bojoch počas druhej svetovej vojny, ale svetová olympijská verejnosť naňho nikdy nezabudla.
Ďalším zo zaujímavých olympijských príbehov, ktorý členovia Medzinárodného olympijského výboru uznali hodným na medailu Pierra de Coubertina by mohla byť situácia z aténskej olympiády v roku 2004, keď sa brazílsky maratónec Vanderlei Cordeiro de Lima len pár kilometrov pred koncom udržiaval na prvej priečke a potenciálne víťazstvo mu skazil frustrovaný fanúšik. Na de Limu vyskočil bláznivý Ír a zdržal ho približne sedem sekúnd, čo však stačilo dvom ďalším súťažiacim, aby ho predbehli a de Lima nakoniec skončil na bronzovej priečke. Po maratóne bol síce frustrovaný, ale svoju zlosť si nezačal vylievať na všetkých vôkol seba a s pokorou prijal fakt, že výsledky sa meniť nebudú. Vďaka jeho reakcii si potom nielenže vyslúžil spomínanú medailu, ale ešte si aj na ďalších olympijských hrách vyslúžil právo niesť fakľu s olympijským ohňom.
Najnovšími držiteľkami medaile Pierra de Coubertina sa potom stali Novozélanďanka Nikki Hamblin a Američanka Abey D’Agostino po tom, čo do seba v preteku na 5000 metrov narazili a porúčali sa k zemi. Jedna druhej potom pomohli vstať a ani jedna z nich sa nepokúšala nechať svoju súperkyňu v štichu, a tak spoločnými silami prešli niekoľko metrov a aj keď to už vyzeralo zúfalo, žiadna z dvoch bežkýň svoju kolegyňu neopustila. Medzinárodný olympijský výber sa preto rozhodol udeliť špeciálnu medailu obom z nich a napriek tomu, že v Rio de Janeiro nezískali žiadne popredné umiestnenie, stali sa aspoň morálnymi víťazkami.
