Príbeh novozélandského pilota Charlesa, ktorý skončil v zajateckom tábore na Burme.
Od najväčšej, najhrôzostrašnejšej a najrozsiahlejšej vojny v histórii našej civilizácie už prešlo takmer 71 rokov, ale dodnes historici a milovníci histórie objavujú príbehy a materiály, ktoré prežili takmer celé storočie založené niekde v archívoch. Na Slovenskom národnom povstaní sa zúčastnili tisíce Slovákov, našich starých otcov, a kto mal to šťastie vyrastať vedľa nich a uvedomovať si dôležitosť udalostí, ktorých sa zúčastnili, ten sa môže považovať za šťastného človeka. Príbehy všetkých našich starých otcov sa zaručene na verejnosť nikdy nedostanú, ale vo svete našťastie existujú aj ľudia s túžbou vyrozprávať ich celému svetu, aby ľudia nikdy nezabudli na to, čo všetko sa pred tými rokmi udialo.
Jeden britský autor Michael Ashcroft sa preto niekoľko posledných mesiacov venoval príbehu vojenského pilota Charlesa Fergussona, o ktorom sa dozvedel ešte pred pár rokmi a rozhodol sa poskladať všetky časti jeho životnej skladačky dohromady. Mladý Charles sa narodil v severnej časti Nového Zélandu v roku 1921 a už od malička inklinoval k športom. Vyhral niekoľko súťaží, po škole trénoval svoje telo, ale škola ho nikdy veľmi nebavila. Premietlo sa to aj do rozhodnutia nechať ju tak a radšej sa zamestnať ako ukladač kobercov, čo ale aktívneho chlapca nebavilo natoľko, aby rutinnú prácu nevymenil za pôsobenie v armáde. V tom čase sa písal rok 1940, Charles nedávno dovŕšil 19 rokov a vojna v Európe už bola v plnom prúde. Adolf Hitler na čele nacistického Nemecka likvidoval jeden cieľ za druhým a Francúzi sa museli skloniť pred silou a taktikou jeho mocnej armády. Veľká Británia si už naplno uvedomovala, že vojna nepotrvá predpokladaných pár mesiacov, a tak potrebovala aj ona skonsolidovať svoje ozbrojené sily. Na Novom Zélande vtedy slovo dalo slovo, Charles vstúpil do vzdušných síl a keď zvládol svoj tréning, aj keď s lietadlami predtým nemal dokopy nič spoločné, vyslalo ho veliteľstvo pomôcť priamo do Veľkej Británie.
Nemci bombardovali britské mestá a obloha sa často zaplnila lietadlami bojujúcimi o každé miestečko na nej. Charles si prešiel najskôr 3 a neskôr 607 letkou kráľovského letectva, ale keď nemusel sedieť v kokpite a chrániť oblohu svojej krajiny, zamilovával sa do sympatickej Doris Ackermanovej, s ktorou sa o pár mesiacov nakoniec aj oženil. On mal vtedy 20 a ona 19 rokov, ale doba si vyžadovala rýchle premýšľanie, takže keď dvojica chcela spečatiť svoju lásku, nerozmýšľali príliš dlho, pretože sa zo sekundy na sekundu mohlo stať, že Charlesovo lietadlo jednoducho zostrelia a jeho spolu s ním. Po svadbe dokonca do britskej ženskej časti armády vstúpila aj Doris, avšak mladý zaľúbený pár zasiahla smutná správa po tom, čo Charles dostal rozkaz odísť so svojou letkou na druhý koniec sveta, do britskej Burmy na juhovýchode Ázie, ktorú pár týždňov po útoku na americkú základňu Pearl Harbor obsadili rozťahujúci sa Japonci. Japonskí vojaci sa v druhej svetovej vojne rýchlo stali synonymom pre neľudské zachádzanie so zajatcami, a tak sa každý vojak bojujúci na strane Spojencov modlil za to, aby nepadol do ich zajatia.
V decembri roku 1942 sa Charles preháňal vo svojom lietadle Hurricane po oblohe nad Burmou a zvádzal tuhé boje s nepriateľskými pilotmi. Jeden zo zachovaných dokumentov ukazuje, že 16. decembra sa Charlesovej letke podarilo poškodiť jedno z japonských lietadiel Zero, ale to bolo všetko, čo sa týka dobrých správ. Symbolicky na Štedrý deň sa totiž Charles dostal do nezávideniahodnej situácie nad džungľou, keď sa naňho zozadu prilepili dva nepriateľské stroje a len včasné varovanie do vysielačky od jeho spolubojovníkov znamenalo to, že ho Japonci nezostrelili priamo. Charles to však vyriešil za nich, pretože počas defenzívneho manévru strhol lietadlo smerom k zemi a keď už zostávalo iba zopár desiatok metrov, chcel sa opäť odlepiť od zeme a vzlietnuť späť do väčšej výšky. Jeho lietadlo bolo proti a zapichol sa s ním priamo do hustého porastu. Kolegovia pokračujúci v lete nevideli žiadny padák, čo pre nich znamenalo, že sa Charles nedokázal načas katapultovať a bez pochýb sa jeho život skončil po silnom náraze a výbuchu, ktorý nasledoval o pár sekúnd. Pravda však bola tá, že Charles zrejme prežil iba vďaka nejakému zázraku. Nedokázal sa síce katapultovať a o jeho padáku dokonca nebolo ani stopy, ale keď lietadlo narazilo do zeme, jeho telo bolo vymrštené z kokpitu a zhodou okolností dopadlo priamo na hladinu blízkej rieky Irrawaddy.
Dezorientovaný Charles netušil, kde sa v prvej sekunde nachádza a až po dlhšom zaváhaní pochopil, že horiaci vrak lietadla zopár metrov od neho nebol strojom žiadneho jeho kolegu, ale strojom jeho samého. Kým si stihol pospájať všetky podnety dohromady, už sa k nemu blížili dvaja japonskí vojaci a jemu zostávali iba dve možnosti. Nechať sa zajať, alebo sa pokúsiť bojovať a riskovať svoju okamžitú smrť. Samozrejme, že odvážny mladý vojak neváhal a vybral si druhú možnosť, jeho telo ale nedokázalo splniť príkazy mozgu, pretože utrpelo rozsiahle zranenia vyplývajúce z nehody. Japonci si rýchlo uvedomili, že takýto britský vojenský väzeň sa ešte môže hodiť, a tak ho zobrali do tábora, kde väznili aj stovky ďalších s podobnými osudmi, aký mal aj Charles. Novozélanďana sa spočiatku ujal doktor, ktorý pred vojnou pracoval aj v Spojených štátoch amerických, a keďže vedel po anglicky, medzi mužmi sa vytvorilo neviditeľné puto solidarity. Najvážnejšie zranenia mu boli ošetrené, ale výborné zaobchádzanie upadlo do zabudnutia už o pár hodín neskôr, keď si ho podali najskôr japonskí vojaci a potom aj tajná polícia Kempeitai, ktorá by sa dala prirovnať k nemeckému Gestapu. Charles musel vydržať tvrdé údery počas vypočúvania, keď sa ho Japonci vypytovali na to, do akej letky patrí, ale on sa nikdy nezlomil. Práve tvrdohlavosť a vernosť svojmu národu a myšlienkam ho mohli stáť život, pretože okamžite po neúspešnom vypočúvaní nariadili Japonci jeho popravu. Ako to už býva zvykom v takýchto príbehoch, Charles nakoniec smrti unikol a vlások, keď bola jeho poprava pozastavená a nakoniec ho nechali žiť ako väzňa v tábore pre politických väzňov. Ani tam si však nevstúpil do svedomia a strážnici ho doslova neznášali za to, že bol príliš tvrdohlavý, odvrával a zastával sa väzňov, ktorí boli bezdôvodne šikanovaní.
Jedného dňa dokonca tabor zaskočila situácia, keď si Japonci zobrali so sebou jedného kanadského väzňa, odviedli ho niekam do lesa a potom bolo počuť už iba výstrel. Všetci si uvedomovali, že jeho život sa skončil, ale panika sa začala až v momente, keď z kuchyne väzni zacítili mäso. Aby sme to uviedli na správnu mieru, mäso sa väzňom naozaj nepodávalo takmer nikdy, pretože na čo by plytvali Japonci svoje zásoby na zajatcov? Rýchlo vzniklo podozrenie, že Japonci Kanaďana zabili iba preto, aby si ho mohli uvariť a to sa nakoniec aj potvrdilo, keď počas nútených prác niekto narazil na zahrabané telo Kanaďana, ktorému chýbali vyrezané vnútorné orgány. Kanibalizmus teda nebol v zúfalých situáciách ničím výnimočným ani počas druhej svetovej vojny.
Charles sa nakoniec oslobodenia dočkal až v máji roku 1945, keď sa vojna v Európe už skončila, ale boje o Tichý ocean stále neutíchali. Vyhladovaný a zničený Charles bol oslobodený spojeneckými vojakmi a keď bol potom prezretý lekárom, jeden veliteľ pri pohľade naňho utrúsil, že je neskutočné, aby medzi mladých ľudí pustili aj 70-ročných starčekov, ale Charles v tom čase nemal ešte ani 25 rokov. Ešte pred vojnou si so svojou manželkou Doris dohodli, že ak sa do konca vojny neukáže, má sa ísť ukázať jeho rodičom na Nový Zéland, čo nakoniec skutočne splnila. Charles sa však po oslobodení bál kontaktovať ju priamo, tak napísal o tom, že je v poriadku a chcel by sa vrátiť späť domov svojmu svokrovi. Keď sa novinu dozvedela Doris, okamžite zrušila zasnúbenie s jedným Američanom, pretože svojmu manželovi sľúbila, že počká až na úplný koniec vojny, aby sa so svojím životom pohla ďalej. Po viac ako troch rokoch sa teda cesty Charlesa a Doris opäť skrížili a dvojica sa dokonca vybrala na medové týždne na Nový Zéland a do Talianska.
Bohužiaľ, vojna a jej utrpenie zanechali na Charlesovi svoje stopy. O tom, čo v Burme zažil, nechcel nikdy rozprávať a dokonca mal napadnúť japonských obchodníkov, ktorí prišli na Nový Zéland. Po celý život odmietal kupovať a používať čokoľvek, čo pochádzalo z japonskej výroby, ale až takmer dekádu pred jeho smrťou sa rozhodol so svojím príbehom zdôveriť svojmu blízkemu kamarátovi, aby jeho zážitky nezomreli spolu s ním. Charles nakoniec odišiel na druhý svet v roku 2004 po celkom šťastnom živote, aj keď jeho manželka Doris, s ktorou spolu zostali až dokonca ich životov, zomrela ešte o dva roky skôr.
