From Software si pripravilo ďalšiu grandióznu hardcore RPG jazdu. Tentokrát však ubrali a sprístupnili ju väčšiemu publiku. Bol to podarený krok?
Na otázku vám odpovedať neviem. Bohužiaľ, som neznalec štúdia From Software a jeho hlavného dizajnéra Hidetaka Miyazakiho. Talentovaní vývojári z krajiny vychádzajúceho Slnka sa postarali o „Souls“ sériu, o ktorej môžete na internete čítať dodnes. Ich vízia RPG titulov s abnormálnou obtiažnosťou (hlavne pre sandbox hráčov), skvelým level dizajnom, pohlcujúcou atmosférou a úžasným pocitom z triumfálneho víťazstva nad ich dielom uchvátila hráčov po celom svete. Na začiatku minulého roka sa na rôznych weboch začali objavovať správy o pokračovaní Demon’s Souls. From Software všetky špekulácie odkrylo a potvrdilo na E3, kde bol oficiálne predstavený Bloodborne.
Titul vyšiel 25. marca, čiže viac ako pred dvoma týždňami, no ja som sa k recenzii bohužiaľ dopracoval až teraz. Môže za to fakt, že už nemám 15 rokov a nemám celé dni na hranie hier, ako aj „problém“ s hrou samotnou. Kým som sa ňou totiž prebrodil, začal som o nej pomaly aj snívať a hľadať si rôzne cestičky, ako vynechať školu/obed/iné povinnosti a tak ďalej, len aby som schmatol do rúk ovládač a netrpezlivo slintal u obrazovky s nápisom Bloodborne a jej nekonečnému načítavaniu. Začnem teda malým negatívom. Načítanie trvá bezmála 30 až 45 sekúnd. Spravidla nikdy menej a nikdy viac. Je jedno, či umriete alebo sa vám načítava posledne uložená pozícia. Keď si spočítame, koľkokrát ma niekto poslal k zemi, načítavaním hry som pokojne mohol stráviť aj hodinu-dve. Prešli ale desiatky hodín, z mojich úst vyšlo nespočítateľné množstvo nadávok, párkrát som konzolu musel od nervov aj vypnúť, no konečne som sa dostal na koniec a mohol vám tak prezradiť, prečo je táto hra najlepšou exkluzivitou na PS4, dovolím si povedať, že na súčasné konzoly všeobecne. Zaprisahal som sa, že sa o moje dojmy s vami podelím až po jej prejdení. Nuž, to som ešte netušil, že u toho strávim celé dni, celé týždne.
Bloodborne začína spôsobom, ktorým vás bude sprevádzať do svojho konca. Detailami. Na úvod si zvolíte výzor svojej postavy, aj keď, jemné rysy môjho huntera som si nikdy nevšímal. Skôr som sa sústredil na jeho nádherný, krvou posiaty plášť. Skutočne, krv je alfou a omegou tejto hry. Cítiť ju v temných aj slnkom zaliatych uliciach, na stenách domov, na vašom plášti, na vašej zbrani, vo vzduchu a najmä v štatistikách. Ak totiž reálne uvažujete o prejdení tohto RPG, budete musieť levelovať, expiť, levelovať, expiť, levelovať, expiť, lev... Naozaj to nebude mať konca. Čím viac nepriateľov skosíte a čím náročnejšie to bude, tým väčší obnos krvi získate. Na začiatku, kedy ešte v boji nie ste skúsení, odporúčam pravidelne sa vracať do Hunter’s Dream, jediného miesta, kde ste v bezpečí a zároveň miesta, kde si upravujete a vylepšujete svoju zbraň, zvyšujete svoj level (pomocou upgradovania jednotlivých atribútov), kupujete si nové zbrane, užitočné predmety a „gadgety“ nevyhnutné pre prežitie. Rozhodne vám neradím len tak rozhadzovať molotovy, dýky či iné užitočné „throwables“. Sú drahé a po ďalšom opakovaní daného úseku ich už možno nenájdete vôbec, takže nimi neplytvajte.
Neplytvajte vlastne ničím. Osobne som sekvencie s hordou nepriateľov rád opakoval, čím som získaval krv, expil a postupne upgradoval svojho huntera a zbrane. Tých je v hre hneď niekoľko, no odporúčam zžiť sa s tromi, maximálne štyrmi a rovnako ako postavu, aj ich vylepšovať. Na to vám poslúžia okrem iného aj runy či odmeny za zabitia bossov či iných náročnejších nepriateľov. Je ale len na vás, či zvolíte rýchly postup alebo opatrné a trpezlivé prebíjanie sa nepriateľmi. Tých som už párkrát v texte vyššie spomenul, avšak až doteraz som sa vyhýbal ich bližšiemu predstaveniu.
Bloodborne ponúka celú plejádu rôznych potvôr, zmutovaných metrákových svíň, potkanov, havranov, hadov, „obyčajných“ sedliakov s vidlami, vyššie zastúpených vidlákov so šabľami, kopijami či magickými útočnými predmetmi. Čím ďalej sa dostanete, tým viac ich odhalíte, pričom budete skutočne milo prekvapení ich výzorom. From Software sa skutočne pohrali s designom postáv, prostredia, zbraní, bossov, no proste všetkých aspektov odrážajúcich konečný dojem aj vďaka svojmu vzhľadu. Každý jeden objekt záujmu vašej krvavej metrovej kosy je iný, disponuje iným typom zbrane, inými útokmi, inými slabinami a inými silnými stránkami. Chvíľu vám potrvá, než si osvojíte ich pohyby a budete schopní priradiť ich vždy k správnemu súperovi. Až potom budete môcť zvoliť účinnú taktiku. Bloodborne je totiž hrou, v ktorej vás dokáže poslať k zemi aj „obyčajný no-name pajác“ s fakľou v ruke. Zatiaľ čo v drvivej väčšine herných titulov závisí váš progres a celkové dokončenie len od času, tu je čas až druhou veličinou, ktorá vás bude zaujímať. Iste, musíte byť trpezliví, pomaly zisťovať útoky jednotlivých nepriateľov a naučiť sa, ako na ne reagovať, no aj dokonalá taktika môže zlyhať. Stačí jeden chybný pohyb, štipka smoly a na obrazovke svietia dobre známe slová „YOU DIED“. Čím skôr sa s nimi spriatelíte, tým skôr začnete túto hru brať vážne a tešiť sa z každého jedného úseku, ktorý vás nestál život a stratu krvi. Vami ťažko „našporená“ krv, vďaka ktorej upgradujete svoju postavu vám bude po vašej smrti odobraná. Našťastie, vývojári neboli až takí krutí a dali nám druhú šancu. V prípade, že budete schopní dostať sa na miesto, kde ste boli zabití, prípadne zabiť nepriatelia, ktorý vás pripravil o život (spoznáte ho podľa fialových očí), Blood Echoes vám budú prinavrátené. Ak však umriete aj druhýkrát, navždy budú stratené. Dobre si teda rozmyslite, či pôjdete do nepreskúmaných oblastí s tisíckami bodov.
Môžete si byť istí, že vy nebudete tým legendárnym hráčom, ktorý prejde túto hru bez úmrtia. Keďže ide o môj prvý zárez do projektov od From Software, nevedel som, čo mám čakať. Prvé dve hodiny mi ale jasne napovedali. Bol som enormne frustrovaný, ba priam naštvaný a schopný rozbiť Dualshock (nakoniec obišiel úplne bez ujmy). Kým sa totiž stotožníte s hernými mechanizmami, s fungovaním zbraní, čo zahŕňa ich dosah, útoky, silu, rýchlosť a tak ďalej, bude lepšie, keď si zvyknete na už spomínanú frázičku - You Died. Čítal som, že Souls hry boli ešte náročnejšie. V tom prípade sa mi naskytá otázka, či je ešte správne, aby hra viac frustrovala, než bavila. Asi o tom som rozmýšľal v začiatkoch. Našťastie, naučil som sa ovládať huntera, zistil som, ako fungujú všetky mechanizmy, no a v tej dobe som si uvedomil, že ma čaká extrémne náročný a zdĺhavý lov. Prečo ho teda podstúpiť? Na túto otázku som si odpovedal hneď po tom, čo sa frustrácia zmenila na nekonečnú zábavu, na kolosálny pocit z víťazstva, úspechu a prežitia náročného súboja. Počas tých desiatok hodín stretnete množstvo nepriateľov, ktorí vás odrovnajú na jednu ranu/kombo a nič s tým nezmôžete. Akonáhle ich však porazíte, vaše vnútro zažije renesančnú revolúciu ozrejmujúc vášmu mozgu, že toto len tak rýchlo nevypnete (okej, klamem, príde ďalší boss a vy po 5 neúspešných pokusoch vypínate playko). Čím dlhšie sa však vaša konzola prehrieva pod tlakom nekonečných príjazdov hôrd nakazených jedincov, rinčaním železa, strašidelnými zvukmi a miliónmi pokusov o rozžiarenie ďalšej lampičky, tým častejšie uvidíte nenávidený nápis YOU DIED. Nie je to pritom len o obtiažnosti. Samotná AI všetkých nepriateľov je na dostačujúcej úrovni aj pre tých náročnejších hráčov. Snažia sa vás obkľúčiť, zahnať do kúta a obrať vás o body zdravia najlepšie, ako to vedia. Viem si ale predstaviť, že ich spolupráca by mohla byť ešte lepšia. Tomu nepomáhajú ani občasné bugy, o ktorých je na internete už čo-to popísané a ktoré istým spôsobom aj uľahčujú priebeh hry. Pri takej obsiahlej prechádzke peklom sa to ale dá odpustiť.
Ten vás totiž bude sprevádzať počas všetkých tých desiatok hodín strávených v Yharname. Yharnam je starobylé mesto, do ktorého chodili ťažko chorí ľudia z celého sveta. Dokázali sa tu totiž liečiť všelijaké choroby a zachránili sa tu stovky životov. Niečo sa ale pokazilo a nákaza spravila z nádherného mestečka plného života obludné kilometre a kilometre ulíc a okolnej prírody nasiaknuté smrťou, a to vďaka rôznym príšerám a zmutovaným zvieratám. Do mesta teda začínajú chodiť hunteri, aby ho tak vyčistili od tejto pliagy. Táto pliaga je rozmiestnená po obrovskom svete, ktorého rozmery vás skutočne udivia. Len čo sa dostanete z jednej sekcie, otvorí sa vám ďalšia, ktorá sa rozvetví do ďalších 2-3. V každej z nich vás potom čakajú tucty krvilačných príšer, zmutovaných občanov prahnúcich po vašej smrti a pár Bossov. Tých je v hre hneď niekoľko, pričom veľká časť z nich je voliteľná. Okrem klasických Bossov sa v hre nachádzajú aj tí v dungeonoch, takže o nudu a nedostatok herného obsahu v tomto prípade núdza skutočne nie je. V prípade, že sa vám naozaj nechce skúšať to s nejakou mega potvorou desaťkrát, zazvoňte na zvonček a čakajte na príchod ďalšieho hráča, ktorý vám s ním pomôže. Co-op funguje v Bloodborne dokonalo. Neuveriteľne depresívny pocit samoty, nekončiaci a neuveriteľne náročný súboj s akýmkoľvek bossom je v momente, kedy sa k vám pripojí iný hunter hneď o niečo svetlejší a optimistickejší. Nehanbite sa privolať si pomoc. Co-opu dopomáhajú aj rôzne odkazy od hráčov, ktoré vás môžu varovať pred nebezpečenstvom alebo poskytnúť rýchle rady, no zároveň vás môžu aj nalákať do pasce.
Ja som na začiatku skúšal hru prejsť bez dopĺňania života, čo bola najväčšia somarina, o akú som sa pokúsil. Alebo žeby nie? Za tú hodinu som sa učil vážiť si život, kontrolovať health bar (červená čiarka zobrazujúca hodnotu zdravia) a vyhýbať sa útokom nepriateľov. Skutočnou definíciou tejto hry je jednoducho jej náročnosť a samotná výzva. Hneď prvý náročnejší úsek (asi tak po 10 minútach hry) vás totiž postaví pred približne 15 nepriateľov a psa. Ste vrhnutý do sveta, ktorý nepoznáte a ktorý vás celkom iste zničí. Zvykať si na smrť je jednoducho základnom pre úspešné zvládnutie tejto hry. Zlikvidovanie všetkých bossov totiž podlieha systému pokus-omyl. Alebo ste si mysleli, že dáte bossov na prvý šup? Stať sa to môže, no na to treba už určitú dávku zručností, levelu a hlavne pomôcok. Cleric Beast, úplne prvý boss, je ešte relatívne „v pohode“, no potom to už bude nočná mora. Bossovia sú ale len vyvrcholením určitého úseku hry, ktorý vás o životy oberie oveľa viackrát, než oni. Najhorší z nich budú ale skutočným utrpením. Nie všetci totiž majú systematické útoky a veľké slabiny. Kým ich odhalíte, párkrát jednoducho umriete. Okrem ich náročnosti je na nich ale zaujímavý aj dizajn. Ako som spomínal, väčšina nepriateľov je rozdielna, niekedy rozhodujú až detaily, no bossovia sú už dotiahnutí do iného levelu. Každý oplýva iným zovňajškom, rýchlosťou, silou, útokmi a potrebnou taktikou. Za to patrí vývojárom veľké plus.
Rovnako tak za to, akým štýlom poňali Yharnam a jeho okolie. Mesto a celý herný svet je posiaty detailami, architektonickými skvostami, čomu napomáha aj úžasné nasvietenie, farby a celkový feeling. Yharnam je obrovitánsky, čo mohlo spôsobiť mnoho problémov. Hráč mohol kedykoľvek zacítiť stereotyp, nakoniec, designéri sa museli držať jednotného architektonického štýlu. Našťastie ale Bloodborne aj napriek tomu oplýva neuveriteľne rozmanitým prostredím, okoreneným o mnohé zaujímavé a odlišné lokácie, ako cintoríny, veľkú oblasť lesov, väzenie atď. Slnko budete milovať, keďže jeho lúče vám dajú aspoň akú takú nádej, že nepocítite strach či úzkosť. Našťastie pre mňa (horory moc nemusím), Bloodborne nie je v porovnaní so svojou atmosférou ani trochu strašidelný. Ak si dávate pozor na rohy, temné miesta a .. no, vlastne, aj tak vám to stačiť nebude. Nepriatelia na vás skočia odvšadial. Spoza dverí, sudov, hmly, výparov, odzadu, zvrchu. Nikde nebudete v bezpečí a občas, keď to budete čakať najmenej, pribehne nejaký čierny zombík a vy si schuti zanadávate potom, ako po vašom najsilnejšom údere odletí na 5 metrov. Aj keby ste mali prísť o 1000 jednotiek krvi, ten ogrgeľ si zaslúži umrieť krutou smrťou.
Zatiaľ som stále len básnil. Bloodborne však nie je dokonalou, dokonca ani desiatkovou hrou. Jeho najväčším problémom je frustrácia, ktorú zabezpečuje svojim hráčom. Iste, má to neskôr za následok, že sa cítite ako králi, hlavne po zabití bossa, s čím problém nemám. No sú tu aj iné veci, ktoré vás oberajú o radosť z hrania. Nízky počet checkpointov (lampičiek) vás rozhodne nepoteší. V istej sekcii som kosil netvorov a odhaľoval jej zákutia asi polhodinu bez toho, aby som prišiel o život. Keď som si uvedomil, že ďalší checkpoint bude až za novým bossom, šťastný som veru nebol. Musel som sa vrátiť k poslednej lampičke a minúť všetky Blood Echoes jednotky, inak by som o ne zaručene prišiel. Nepotešil ma ani fakt, že sa znova budem musieť prečesávať hordami nepriateľov a dúfať, že sa živý a zdravý dostanem k bossovi. Na rýchlu cestu naprieč mestom vám slúžia rôzne skratky, ktoré si vytvárate otváraním zamknutých brán, prípadne výťahov. Ak to nespravíte, trpko to oľutujete. Prechádzať ten istý úsek niekoľko hodín po tom, čo ste ho už minimálne raz zvládli, je skutočne frustrujúce. Atmosfére napomáha aj strašidelná hudba, no po čase mi prišla už tak trochu nevýrazná a nemenná. V istých momentoch som ani nemal čas vnímať ju, keďže bojisko si vyžaduje vašu plnú sústredenosť. Grafiku a detaily si tak všímate až po tom, čo zabezpečíte úsek. Ocenil som temné, no stále rozmanité farby, úžasné nasvietenie a pozoruhodný level design, no grafika celkovo jednoducho pri tomto titule prim rozhodne nehrá a mne to ani akosi nevadí.
Bloodborne ponúka desiatky hodín zábavy, výkrikov do prázdna, veľkej frustrácie no zároveň ešte väčšieho pocitu víťazstva. Hnev pominie, ten boss nakoniec aj tak padne pred vašimi nohami, no ten úžasný pocit nadradenosti v hernom svete tohto neobyčajne atmosférického RPG titulu zotrvá dlho. Zhrnúť celú hru v niekoľkých vetách sa dá len ťažko. Bloodborne je hrou, ktorá vás možno privedie do šialenstva, no zároveň vás naplní radosťou ako máloktorá iná. Grafika síce neočarí, no zároveň neurazí. Pri takýchto hrách si ale malé nedokonalosti ani nevšimnete a necháte sa „viesť“. Bloodborne je presne to, čo mi tak veľmi chýbalo a už teraz viem, že tak skoro od toho svoje ruky nedám. Keby som hral predošlé hry od From Software, možno by som bol náročnejší, no mňa si týmto titulom získali. 9/10
PS: Príbeh tam je. Treba byť pozorný, všímať si texty, oznamy, odkazy, zhovárať sa s ľuďmi cez dvere a komunikovať s Gehrmanom v Hunter’s Dream. Taktiež si treba niečo spojiť. Príbeh je veľmi na pozadí a odsunutý, ale je tam. Je len na vás, či sa rozhodnete objavovať ho.
