Dokazuje Frank Underwood v 3. sérii House of Cards, že moc je dôležitejšia než peniaze?

Na House of Cards som natrafil len náhodou, asi týždeň po odvysielaní prvej série. Netflix som vtedy tiež nejako extrémne neregistroval, no to sa odvtedy rapídne zmenilo. Kevina Spaceyho ako kongresmana Franka Underwooda som zjavne nepochopil a nedokázal dostatočne oceniť a tak som sa k druhej časti prvej série vrátil až o rok a pol. Vtedy ma seriál uchvátil, pričom perfektný Kevin Spacey ako nekompromisný, arogantný a cieľavedomý Francis získal všetky moje sympatie a druhej série som sa jednoducho nevedel dočkať, hoci som ju potom zhliadol behom víkendu. Dovolím si povedať, že finále druhej várky trinástich epizód bolo epické, teda som logicky niečo podobné som čakal aj pri várke tretej. Tú som dopozeral len nedávno a musím povedať, že som ostal mierne sklamaný. Aj preto som sa rozhodol pre moju prvú recenziu, čo sa seriálov týka. Vopred však upozorňujem, že ten, kto si nechce pokaziť prekvapenie a posledne pridané diely ešte nevidel, nech radšej prestane čítať. 

Prvá časť začína po polročnom panovaní Underwoodovcov v prezidentskom kresle. Dozvedáme sa, že Doug prežil a bude musieť podstúpiť dlhú a náročnú rekonvalescenciu a takisto nám je povedané, že za tých 6 mesiacov sa Underwoodov kabinet stal terčom negatívnej kritiky celej krajiny, keďže sa dopustil mnohých chýb. Scenáristi sa ale rozhodli, že túto dejovú linku úplne vyškrtnú a my sa tak ocitáme v plnom prúde prezidentských problémov, ktoré sú však zložené len z dvoch bodov: 1) Získanie rozpočtu na program America Works, 2) upokojenie konfliktu medzi Palestínou a Izraelom v Údolí Jordánu. Scenár riešil ďaleko viac problémov už počas Frankovho postu kongresmana, takže som rozhodne očakával oveľa spotenejšieho protagonistu. Hlavným problémom dejovej línie bolo to, že po väčšinu stopáže som sa nebál, že Frankovi niečo nevyjde. Počas prvých dvoch sérii sme sa už naučili, že to, čo Frank chce, to aj dostane. Avšak príprava a spôsob akým sa to stalo bol vždy prepracovaný a častokrát nám aj vyrazil dych. Hlavná postava sa už ale nestretáva s takým množstvom problémov, na aké sme boli zvyknutí. Ak sa aj niečo prihodí, vyriešia to vedľajšie postavy. Frank častokrát iba kývne tam a tam a náš záujem o danú dejovú linku sa vytráca, keďže jej scenár neprikladá väčší význam. 

Našťastie konflikt v Jordan Valley dodal sérii niečo nové. Jednak sa nový prezident musel zhostiť úloh, o ktoré sa môže postarať jedine on a jednak získal moc o akej vždy sníval. Underwood v 3. sérii pripomína psa, ktorý naháňa auto, a keď ho dostihne, nevie, čo s ním. Dve série sa pripravoval na dosiahnutie svojho najvyššieho cieľa, avšak, keď sa mu dostane tej cti zasadnúť do Oválnej pracovne, miestami sa správa ako neskúsený politik. Nelogickému chovaniu a úsudkom sa nevyhol len on, ale aj jeho žena Claire, ktorá ako veľvyslankyňa USA pre OSN jednoducho nemá šancu pokryť všetko, čo táto pozícia obnáša, za čo „vďačí“ aj svojim nedostatočným znalostiam a skúsenostiam. Celé je to ale opäť Francisova chyba, ktorý jednoducho urobil ďalšie z mnohých nelogických a nerozvážnych rozhodnutí (áno, v tretej sérii je ich skutočne požehnane). Seriál jednoducho nevie, kam presne má smerovať a ani ako sa tam má vlastne dostať. Dostávame množstvo zbytočných scén, dokonca aj postáv (k čomu sa dostaneme), no zamrzia hlavne klišé prechody v deji, kedy sa postava musí dostať z bodu A do bodu B, avšak nakoniec zisťuje, že jediné čo dosiahol, je uvedomenie si, že sa vlastne cíti dobre aj v bode A. 

Jedným z ďalších veľkých problémov tretej série je fakt, že Frank nemá nikoho, s kým by súperil. V prvej sérii mal súperov viac, v druhej sa zamerali na jednu silnú osobnosť (Raymond Tusk), avšak v tretej tu máme len náznaky toho, čoho by sa mal Francis báť. Dosiahne všetko, čo chcel a ani sa pritom nezapotí. Ani kongres, ani vláda, ani jeho odporcovia a dokonca už ani médiá mu nespôsobujú dostatočné veľké problémy a nelogicky neudrú na citlivé miesta. Tie si pán prezident svojimi nešťastnými krokmi častokrát odkryje aj sám. Tejto úlohy sa ako jediný zhostil ruský medveď Vladimir Putin Viktor Petrov (skvelý Lars Mikkelsen), ktorý Francisovi sem-tam zavarí, avšak vo finále sa nám zdá, akoby celý ich konflikt a dohadovanie malo jediný výsledok - rezignáciu Clair v OSN, čo sa nakoniec pre Franka javí len ako ďalšia výhra. Claire mu totiž výrazne pomáha v prezidentskej kampani a problémy v Údolí Jordánu nám razom miznú pred očami. Ako som už písal vyššie, vláda USA na čele s našimi dvoma manželmi musí počas roku a pol riešiť len jeden výrazný medzinárodný problém (niekto by namietal a tvrdil, že aj ten gay bol významný, no v skutočnosti išlo iba o nástroj, aby sa dej mohol pohnúť ďalej a pre medzinárodnú politiku to nezmenilo nič) a tak sa Clairina krátkozraká snaha v pozícii veľvyslankyne vidí čiastočne zbytočná. S tým súvisí aj jedna z mojich výtok o postavách a ich ceste z bodu A do bodu B, pričom vo väčšine prípadov nám tento ich psychický prerod len vyplňuje stopáž a rozvíja dejové linky, ktoré by sa však dali rozvinúť originálnejším a zmysluplnejším spôsobom. 


Čo ma privádza k môjmu ďalšiemu negatívnemu dojmu a to postavám. Prím tu hrá vzťah a kolísajúce manželstvo Franka a Clair, ktoré môže stroskotať už v strede série, no stane sa tak až na jej konci. Má sa jednať o veľký cliffhanger, no s vedomím, že k Frankovi sa všetci radi vracajú bez ohľadu na dôvod ich odchodu, sa mi pokus showrunnerov zdal tak trochu lacný a oproti finále predošlej série aj slabý. Aby sme nahliadli do vzťahu našich milovaných manželov, musel do ich životov vstúpiť spisovateľ Thomas Yates, ktorého rozhovory najmä s Francisom pre nás a fabulu znamenali hlbšie ponorenie sa do ich psychiky a aktuálneho stavu manželstva a spolupráce ako takej. Od scenáristov bolo angažovanie tejto postavy a jej úloha chytrým ťahom, no zdá sa mi, že aj čiastočne zbytočným. Situáciu nám totiž mnohokrát osvetlí pravidelne sa nám prihovárajúci Frank. Nemôžem ale povedať, že by bol Thomas pre príbeh úplne zbytočný, keďže sa vďaka jeho zabŕdaniu do minulosti a prehlbovaniu problémov u Underwoodvcov dostáva na povrch skutočná povaha pána prezidenta, ako aj jeho odhodlanie a postavenie, ktoré si vyžaduje a priamo aj presadzuje. 

Čo ale s ďalšimi vedľajšími postavami? Remy a Frankie boli v druhej sérii kľučové postavy, no aktuálne už deju ani divákom nemajú čo ponúknuť (nehovoriac o tej reportérke, ktorej meno ani nestojí za pozornosť, keďže jej prínos pre je absolútne nulový). Ich úlohy by zvládol hocikto iný. Remy sa už nespráva a nevyzerá ako človek s veľkou mocou, ktorý vám dokáže podkúriť. Zrada Frankie v konečnom dôsledku nemá výrazný vplyv ako pre hlasovanie, ak ani pre dej. Heather Dunbar kandidujúca na prezidenta USA je nesympatická, nemá potrebnú silu a ani zdroje zdolať Francisa, ktorého jediným problémom je on sám. Ako som už povedal, okrem ruského prezidenta nefiguruje v plánoch scenáristov nikto, kto by mohol Spaceyho postavu ohroziť. Azda len Doug, avšak, ani jeho zradu ale neberiete vážne a od začiatku vám je jasné, za koho kope. Celých 13 častí sa vlastne len dáva dokopy a hľadá Rachel. Vrcholom jeho psychického vývinu je dilema, či má Rachel zabiť alebo nie. Niečo, pre čo sa mal rozhodnúť už na konci druhej série. Bohužiaľ, jeho rozhodnutie na nás nemá žiadny citový dopad. Ich vzťah s Rachel totiž absolútne vôbec negradoval ani nikam nepostupoval a keď na ňu konečne prišiel rad, nedokázal som tak vstrebať Dougovu pocity. Dejová linka, ktorá mala v našich očiach rozvinúť Dougovu postavu sa jednoducho úplne nevydarila. Poteší aspoň fakt, že väčšina dôležitých, ale aj vedľajších postáv podáva kvalitné herecké výkony. Seriál tak nestojí len na Spaceym. 

Tým moje negatíva ale nanešťastie nekončia. Stále sa síce pozeráme na skvelého Kevina Spaceyho ako neohroziteľného Francisa Underwooda, na jeho pomocníkov a pravé ruky a dozvedáme sa viac o jeho pohnútkach, bohužiaľ ale stagnujeme vo všeobecnom ponímaní progresívneho prístupu scenáristov k príbehu. Ten sa jednoducho nemá kam posunúť. Francis bude riešiť aj naďalej problémy, aké má prezident USA, no nie je tu žiaden priestor pre osobnostný vývin. Všimnúť si to môžete najmä počas prvých epizód, kedy sa konflikty a problémy ešte nevyhrotili do podoby, ktorá by vznietila naše očakávanie a úroveň napätia. Inými slovami, rozbieha sa to jednoducho strašne pomaly.

Pomaly sa aj ja dostávam do bodu, kedy budete zhrozený mojim hodnotením, no nebojte sa, ja som si užil aj 3. sériu. Kevin Spacey je ešte arogantnejší, cieľavedomejší a ochotný zradiť kohokoľvek pre svoj osobný profit. Celých 13 epizód sprevádzajú „wtf“ momenty ako pomočenie otcovho hrobu, či napľutie do tváre sochy Ježiša Krista. V takýchto momentoch ste jednoducho unesený a jasne viete, prečo tento seriál sledujete. S každou ďalšou epizódou navyše sa zároveň viac nechávate strhávať vyhrotenými situáciami a nechávate Spaceyho, aby vás viedol jeho životom bez toho, aby ste čo i len raz rozmýšľali o pauze (aj keď ten začiatok bol asi naozaj slabší). Gradácia je tu jednoducho na skvelej úrovni a keby sme miesto 13 dostali častí 11, viem si predstaviť, že by to bolo ešte lepšie. 

Hovoril som síce, že vo finále sa väčšina problémov vyrieši v prospech protagonistu, no to neznamená, že počas riešenia problematiky nenadobudne seriál skvelú atmosféru plnú napätých chvíľ a rozhodnutí. Stále neviete prestať so zapínaním ďalšej epizódy, nedokážete neobdivovať Frankovu nápaditosť a plány, nechcete sa odpútať od obľúbených postáv a tak ďalej. Jedným z dôvodov, prečo dostávajú postavy a ich osobné problémy či dotváranie ich charakterov taký veľký priestor, je fakt, že House of Cards sa zmenil z politického seriálu na seriál udávajúci do popredia postavy a vníma ich psychologické zmeny, nie dej ako taký. Našťastie, scenár je kvalitný a pracuje s nimi veľmi dobre. Aj keď vám prídu niektoré situácie zbytočné, ich autenticitu a dotiahnutie všetkých detailov jednoducho poprieť nemôžete. 

To všetko sa deje vďaka priam dokonalej kamere. Tá navodzuje dojem jedinečnosti scén a lokalít aj napriek tomu, že sa vlastne drvivá väčšina príbehu odohráva v Bielom dome. Režisér vytvára napätie najmä vďaka pomalým záberom v temne vytvorenom prostredí. Všimnite si, koľko z dôležitých scén, wtf momentov a dychvyrážajúcich dialógov sa odohráva len za jemného svetla z okolitých lampičiek. Dej a vyhrotené situácie, ktoré sa ale ako vyhrotené zďaleka nedajú pokladať len chvíľku pred tým, než sa nimi stanú, tak dostávajú prekvapivé a občas aj originálne spracovanie. Gradácia tu jednoducho funguje či už v minimalistickom pojatí scén, ale aj v ohliadnutí sa za gradáciou jednotlivých dejových liniek počas všetkých 13 epizód. Za ďalšie veľké pozitívum pokladám samotné dialógy, ktoré, vzhľadom na politický obsah, zďaleka nie sú také náročné, ako by ste to očakávali, aj keď máte k dispozícii len anglické titulky. Čo je však ešte lepšie je, že aj samotné politické debaty či vysvetľovanie a oboznamovanie sa s dôležitými vládnymi zákonmi je zábavné a poučné, pritom vôbec nie primitívne či vulgárne. 

Aby som to zhrnul, najväčším problém tretej sérii House of Cards je fakt, že nevie, kam sa ďalej posunúť a hádže nám pod nohy nezaujímavé, nedôležité a nevýrazné vedľajšie postavy, zatiaľ čo sa vykašľalo, respektíve zle vykreslilo prehĺbenie nášho pohľadu na tie obľúbené a hodné záujmu. Kevin Spacey je ako Francis Underwood aka prezident USA perfektný, strhujúci, nekompromisný, neovládateľný a mimoriadne odhodlaný, no proste dokonalý. Opísať jeho výkon je nemožné. Stále vás prekvapí, či už dialógmi, prehováraním priamo k divákom alebo wtf momentmi, ktoré sa na obrazovke udejú dosť často (počas 13 epizód som musel dvakrát pauznúť prehrávač a predýchavať, čo sa stalo. Toto nezažijete pri každom seriáli, že?). Dejová linka je rozdelená na tri časti, a to: Konflikt v Údolí Jordánu a diskusie s ruským medveďom, prezidentskou kampaňou a programom AmWorks a do tretice vzťahom Clair a Francisa, ktorý sa rapídne zmenil. Dočkáme sa menej cliffhangerov a viacej predvídateľných udalostí, pre ktorých zlepšenie nepostačuje ani budovanie atmosféry či napínavé momenty. Stále je to našťastie skvelá adrenalínová jazda plná zaujímavých dialógov a perfektného Spaceyho. To, že sa nesmierne teším na 4. sériu je znakom, že to zase také zlé nebolo, avšak to, že sa skutočne bojím, ako sa príbeh vyvinie, hovorí o druhej strane mince. Snáď to ale bude oveľa logickejšie, pretože najmä strata logického uvažovania scenáristov 3. sérii tak veľmi uškodila. 7/10... What are you looking at?

PS: Moc je skutočne dôležitejšia a lepšia než peniaze. Doug nám to jasne dokázal, že?

Ak chcete vedieť, kedy sa ohlási ďalšia séria, vidieť z nej prvé fotky či videá a iné informácie, sledujte Filmkult.