Ľudia na Slovensku sa mu zdali monotónni a desila ho aj situácia na susednej Ukrajine. Prečítaj si rozhovor s Ladislavom, ktorý v 46 rokoch odišiel za štúdiom do Austrálie.
„Jeden z dôvodov, prečo som vyštartoval, bol aj Putin. Keď vybuchla raketa v Poľsku, zrazu som sedel v lietadle do Dubaja,“ hovorí Ladislav Nevery, 46-ročný programátor zo Slovenska, ktorý nedávno odišiel študovať na Torrens University v Sydney.
Rozhodnúť sa pre štúdium v 46 rokoch nie je úplne bežné. Najmä ak ide o štúdium, ktoré sa nachádza doslova na druhej strane zemegule. Ladislav túžil dostať sa do Austrálie už pred 11 rokmi, jeho plány však zmenila nová práca v IT sektore. Napokon sa pre dobré platové podmienky rozhodol zostať na Slovensku. Až do mája tohto roka, keď si svoj sen konečne splnil.
„Momentálne sa nachádzam v Austrálii v Sydney v časti Rosebery. Študujem na Torrens University master degree artificial inteligence. Som mierne optimistický, až vydesený, čo sa týka mojich dojmov z toho, či školu dokončím. Čím dlhšie však na univerzite som, tým viac som uvoľnený,“ hovorí o svojich prvotných dojmoch Ladislav.
Ak sleduješ náš web, určite ti neuniklo, že naň pravidelne prispievame rôznymi článkami o cestovaní. Nájdeš tam napríklad tipy na lacné letenky, užitočné rady, zaujímavé miesta, ktoré stoja za návštevu, ale aj rozhovory s inšpiratívnymi ľuďmi. V prípade, že sa ti naša tvorba páči a chceš podporiť náš redakčný tím, môžeš sa stať členom klubu Refresher+.
Bolo náročné dostať sa do Austrálie?
Letenky do Austrálie sú brutálne lacné, ak si ich človek vie vyskladať. Mňa to napríklad vyšlo iba na 400 eur. Letenku som si kupoval štyri dni pred odletom, čiže na poslednú chvíľu. Letel som cez štyri krajiny, Saudskú Arábiu, Indiu a Bangkok. Namiesto 1200 eur som teda platil iba 400, síce mi to trvalo dlhšie, ale aspoň som videl kus sveta.
Čo sa týka vstupu do krajiny, je to žiaľ tak, že čím je človek starší, tým ťažšie je dostať dostatok bodov na vstup. Bodový systém v Austrálii patrí k tým náročnejším. Väčšina štátov dáva maximum bodov, keď ide o študenta v nižšom veku. Mnohé systémy však fungujú na štýl No country for an old man. V Austrálii napríklad majú skoro všetky víza limit do 45 rokov.
Keď má človek študentské víza v Austrálii, nemá takmer žiadnu šancu nájsť si prácu.
Ty máš však 46. Čo si musel urobiť, aby si sa tam dostal?
Mal som asi dve možnosti, jednou bolo štúdium, kde by som dostal študentské víza, a druhá možnosť nepripadala do úvahy. Čo som však neskôr zistil, je, že existuje taká finta. Ľudia to často robia tak, že prídu najprv na Nový Zéland, keďže je tam jednoduchšie dostať víza a prácu. Tam je veková hranica až 55 rokov. Po dvoch alebo troch rokoch, čo tam napríklad pracujú, ľudia získajú niečo ako občianstvo. S tým môžu ísť do Austrálie bez nejakých obmedzení.
Takže sa z teba stal študent. Máš popritom aj nejakú prácu?
Keď má človek študentské víza v Austrálii, nemá takmer žiadnu šancu nájsť si prácu. Austrálski zamestnávatelia sú posadnutí tým, že keď majú zobrať nejakého človeka, tak jedine full-time. Volali mi dvaja agenti a v momente, keď som im povedal o študentských vízach, položili telefón.
Dokonca prvá otázka v známej aplikácii, cez ktorú si hľadám prácu, znie, či mám víza na to, aby som mohol pracovať na plný úväzok. Ja sa zaujímam o 10 až 20 prác denne a mám dojem, že hneď ako pravdivo odpoviem na prvú otázku, tak som zaradený do nejakého odpadkového koša a prichádzajú mi len negatívne odpovede.
Z čoho teda momentálne v Austrálii žiješ?
Na Slovensku som predal byt, ktorý som zdedil po mame, a mal som z toho peniaze. Míňajú sa však veľmi rýchlym tempom. Ak sa mi nepodarí nájsť prácu, mám plán B, že odídem na Nový Zéland. Tam s pravidlami nie sú až takí prísni a bolo by tam pre mňa možných viacero víz.
Za ubytovanie platím 400 austrálskych dolárov týždenne, pod 12 eur sa tu človek v reštaurácii nenaje.
Tebe sa však nedávno pošťastilo a črtá sa ti nová práca. Ako to, že máš takúto príležitosť napriek študentským vízam?
Mal som totiž šancu povedať o jednej svojej prednosti. Napísal som, že nielenže som programátor, ale baví ma robiť aj s umelou inteligenciou a viem vytvoriť takzvaného chatbota. Táto vec je v súčasnosti veľmi žiadaná.
Ponúkol som im teda, že im viem zaintegrovať umelú inteligenciu do webstránky. Práca s AI je future-proof. No a do desiatich sekúnd, ako som im o tom povedal, sa mi začala črtať práca.
Je ťažké prežiť momentálne iba z úspor?
Ak by som nemal nasporené, bolo by to ťažké. Je tu dosť draho. Nie pre lokálnych, tí zarábajú dosť, ale pre ľudí bez normálneho príjmu. Podnájom v Sydney je absurdne drahý. Za ubytovanie platím 400 austrálskych dolárov týždenne. Keď som pozeral byty za 300 austrálskych dolárov týždenne, boli plesnivé a bol v nich smrad a špina.
Ceny v obchodoch sú zhruba štyrikrát vyššie ako na Slovensku. Jogurt tu stojí v prepočte približne štyri eurá. Pod 12 eur sa tu človek v reštaurácii nenaje. To bolo najlacnejšie, čo som našiel, nejaké ázijské bistro. Ale aj to človeka omrzí, jesť stále to isté dokola. Ostatné jedlá tu začínajú tak od 15 až 17 eur.
Austrálčania teda zarábajú adekvátne veľa nato, aby mohli žiť normálny život?Áno. Drahé veci tu ľudia nemusia riešiť, pretože majú k tomu prispôsobené mzdy. V Austrálii napríklad programátor začína na nejakých 120 tisícoch ročne, čo je 10-tisíc austrálskych dolárov mesačne. Zaujímavé je, že manuálna práca, ktorú často vidíme na Slovensku vykonávať Rómov, je tu veľmi dobre ohodnotená. Tu naozaj platí to, že remeslo má zlaté dno.
Povedal by som, že 90 percent mojich spolužiakov sú deti bohatých ľudí.
Na Slovensku si pracoval ako programátor. Čo študuješ na univerzite v Austrálii?
Študujem na Torrens University master degree artificial inteligence. Musím mať tri hodiny do týždňa, lebo je to denné štúdium, aby som spĺňal víza. Minimálne dve musia byť osobne a jedna môže byť online, no ja som si dal všetky osobne, lebo je to pre mňa viac vyhovujúce. Interakcia s učiteľom zapríčiní, že sa mi veci do hlavy jednoduchšie uložia bez toho, aby som vynaložil veľa úsilia.
Ako sa ti zatiaľ na univerzite páči?Priznám sa, trošku sa mi rozplynuli ilúzie o západných univerzitách. Čítal som, že sú veľmi špecializované, že to nie je ako na Slovensku, kde žiakov roky učia iba vatu. Bol som šokovaný, keď som zistil, že je to tu podobné. Moja univerzita je privátna a možno by som povedal, že je to trochu aj o peniažkoch. Povedal by som, že 90 percent mojich spolužiakov sú deti bohatých ľudí. Mám dojem, že univerzita sa sústreďuje na to, aby nerobila problémy deťom a aby jednoducho prešli.
Raz sa mi stalo, že som zaspal. Keď som sa ospravedlnil, učiteľ bol šokovaný.
Akých máš spolužiakov?
Veľa mojich spolužiakov je z Nepálu a sú veľmi zábavní. Stále sa chichúňajú. Mnohí sú však rozmaznaní. Napríklad včera som bol na hodine, kde profesor vysvetľoval základy, ako funguje neurónová sieť. Veľmi zaujímavá vec, ja sa teším ako malé dieťa, že to môžem študovať. Bolo tam kopec detí, ktoré nedávali pozor a rozkrikovali sa.
Jeden dokonca sedel kúsok pred učiteľom a mal herný notebook. Ten hučal na celú miestnosť a každému bolo jasné, že sa na ňom hrá. Pripadalo mi smutné, ako sa učiteľ snažil vysvetľovať, kládol otázky a chalan pred ním sa hral Counter Strike. Ostatní pozerali nejaký film alebo surfovali.
Máš pocit, že ten učiteľ sa potom zameriava viac napríklad na teba?
Áno, on sa z toho normálne teší, že ma štúdium zaujíma a že chodím na hodiny načas. Moji spolužiaci prídu na hodinu kedykoľvek, keď im to vyhovuje. Minule sa mi prvýkrát stalo, že som zaspal.
Vedel som, že si ma učiteľ pamätá, lebo pred začiatkom hodiny, keď prichádza do triedy, som tam iba ja a ešte jeden muž. Pamätá si dokonca aj naše mená a usmieva sa na nás, vidí, že si ho vážime. No a bolo naozaj zaujímavé sledovať jeho výraz tváre, keď som prišiel o hodinu neskôr, prihlásil som sa a ospravedlnil sa, že meškám. To väčšinou žiaci vôbec nerobia. Stalo sa mu to asi prvýkrát.
Ako ťa vnímajú spolužiaci?
Toto je trochu ťažšie. Nedarí sa mi veľmi nadviazať priateľstvá, neviem, či je to tým, že som menej sociálny. Ale nebavia sa ani ostatní medzi sebou. Čakal som, že sa po prvej hodine stretneme a podáme si ruky, že „Čau, ja som z Nepálu, čau, ja som z Číny“. Tí ľudia sú tam naozaj z rôznych kútov a tešil som sa, aké mentality spoznám. Ale všetci sa po hodine rozpŕchli a je veľmi ťažké nadviazať rozhovor.
Vrany tu vydávajú také zvuky, ako keď mačky sexujú.
Máš tam okrem spolužiakov nejakých priateľov?
Mám, ale veľa z nich sú Slováci. Ja som si tu musel v komunite budovať nejaké kontakty, aby sa mi lepšie žilo. Keby som s nimi nemal priateľstvá, možno by som nemal kde bývať a nerysovala by sa mi ani práca.
Spomínal si, že ťa fascinuje aj príroda a počasie. Čo sa ti najviac páči?
Sydney je krásne mesto. Je tu stále slnečno, teplo a človek je o krátku chvíľu na pláži. Napríklad tu je teraz ročné obdobie zima. Dnes sme mali 22 až 24 stupňov Celzia. Vždy sa na tom zabávam a posielam fotky svojej priateľke, ako som bosý v kraťasoch na pláži. Zima v Sydney teda vyzerá tak, že sa natieram opaľovacím krémom a opaľujem sa. Mám rád západy slnka, tie sú tu nádherné, hollywoodske, fialovomodrobordové. Aj mrakodrapy sú sfarbené do červena.
Bizarné bolo, keď som prvýkrát počul nejaké také škriekanie, ako keď sa mačky bijú alebo keď sexujú. Furt sa to tu ozýva a nevedel som prísť na to, čo to je. No ale už viem, že sú to vrany. Vrany tu vydávajú také zvuky, ako keď mačky sexujú. Keď ide človek po parku, myslí si, že lietajú mačky.
Páči sa mi tu však aj architektúra. Zo stanice do školy chodím okolo takého mrakodrapu, ktorý je celý obrastený trávnikom. Vyzerá úplne apokalypticky. Umenie tu vidieť na každom kroku, veľa vecí je tu takých architektonických.
Jeden z dôvodov, prečo som vyštartoval, bol aj Putin. Keď vybuchla raketa v Poľsku, zrazu som sedel v lietadle do Dubaja.
A čo ľudia? Ako ich vnímaš?
Ja som sa na to strašne tešil, priznám sa. Slovensko sa mi zdá také monotónne, je to ako rozprávka 101 dalmatíncov. Všetci vyzerajú rovnako, rozprávajú a myslia rovnako, veľa ľudí ani len neopustí svoje mesto. Ja tomu hovorím, že je to softvér, z generácie na generáciu ľudia kopírovali vzorce správania. Tu v Austrálii je zase veľa komunít, ľudia sa tu tiež združujú do skupín, kde sú vzorce správania rovnaké, ale je ich tu viac. Je tu veľa ľudí z Číny, Indie, Nepálu, Brazílie.
Prečo si sa vlastne tak spontánne rozhodol odísť tak ďaleko?
Ja som si hovoril, že chcem odísť, asi každý týždeň. Slovensko je také... kto tam žije, ten vie. Planéta je veľká, prečo by človek mal väčšinu života stráviť na jednej malej bodke z tej našej veľkej farebnej zemegule? Myslím si, že by každý mal vyštartovať niekam, minimálne preto, aby si vedel porovnať zvyšok sveta s tým, čo má doma, a vytvoril si kontext. Veľa ľudí sa vrátilo a hovorili si „moje milované Slovensko“, no veľa bolo aj takých, čo sa už nevrátili, lebo sa im inde zapáčilo.
Jeden z dôvodov, prečo som vyštartoval, bol aj Putin. Keď vybuchla raketa v Poľsku, zrazu som sedel v lietadle do Dubaja. Dlho som nad tým už uvažoval, že to môže dopadnúť zle, môže to dopadnúť dobre, ale aj tak som chcel vidieť Austráliu, tak prečo by som nešiel práve teraz, keď je takáto situácia.
