Betónový skvost stojí uprostred prírody.
Netradičnú stavbu navrhol bratislavský ateliér ksa_studeny, vedený architektom Jánom Studeným. Štúdio je známe pre svoje atypické, inovatívne riešenia pri projektoch, čo architekti potvrdili aj pri dome v slovenskej obci Pernek. Na prvý pohľad ťa zaujme naturálnosťou, obrovskou presklenou fasádou a neobvyklým pôdorysom. Čiastočne je ukrytý pod úrovňou terénu a stojí v samom srdci prírody.
„Bol navrhnutý pre mladú rodinu s dvomi deťmi. Majú výnimočný vzťah k prostrediu, v ktorom žijú, k svojmu okoliu a myslím, že aj k svojim susedom. Chovajú zvieratá a vychovávajú deti v prirodzenom prepojení s okolím. Sú to všeobecne radostní ľudia, s ktorými bola radosť spolupracovať,“ hovorí architekt Ján Studený.
Ateliér sa snaží hľadať jednoduché a efektívne riešenia, ktoré vyplývajú z podmienok konkrétnych pozemkov. To ich čakalo aj pri tomto projekte, keďže architekti narazili na atypický terén. Výsledkom je objekt s industriálnym nádychom a sofistikovanosťou bez výrazných farieb. Pre industriálny štýl je typické používanie surových a autentických materiálov. Pri rodinnom dome Pernek to nie je inak. Betón je jeho kľúčovým znakom.
Od drevodomu k atypickej industriálnej stavbe
„Projekt má celkom zvláštny príbeh. Jedného dňa prišiel do kancelárie môj švagor, že na pozemku, ktorý si s mojou sestrou nedávno kúpili, chcú postaviť drevodom a či by som im s tým pomohol. Išlo o klasickú komerčnú drevostavbu tzv. kanadského zrubu, niečo na spôsob našich dreveníc. Namietal som, že to nie je architektúra, čiže je to mimo nášho programu. Opýtal sa, čo by sme teda navrhovali. Naskicovali sme koncept domu vo svahovitej časti záhrady. Návrh sa im ihneď zapáčil, všetko neskôr nechali na nás,“ dodáva.
Zadaním projektu bol teda návrh rodinného domu na svahovitom pozemku na okraji mesta. Obec Pernek sa nachádza na západnom Slovensku, lokalitu domu obkľučuje príroda Malých Karpát. Hlavným cieľom bolo navrhnúť jednoduchý príbytok, ktorý bude splývať s okolitým prostredím. Popasovať sa museli najmä so šikmým terénom pozemku, ktorý však využili naozaj kreatívne.
Stavbu sa rozhodli umiestniť rovno do svahu pod cestou. Jeho majitelia sa tak môžu kochať výhľadom na protiľahlý les. Rovinatú časť pôdy teda architekti uvoľnili pre veľkú záhradu. Konštrukcia domu je celá z monolitického betónu, interiér je navrhnutý bez vnútorných podpier. Industriálny „look“ podčiarkuje výrazný doplnok, ktorým je fasáda v štýle presklenej steny. Vďaka tomu preniká do celého domu dostatok denného svetla.
Pôdorys domu má tvar rovnoramenného lichobežníka. Energia domu je jednoduchá, dominujú mu neutrálne farby a autenticita použitých materiálov. Vnútorný priestor je otvorený, voľný a členený na dve podlažia. Tie sú spojené šikmým schodiskom, ktoré v dome predstavuje výrazný, monumentálny prvok.
Bez výrazných farieb
Tým, že vnútro príbytku nie je členené, vznikol na prízemí domu súvislý a nedelený priestor, ktorý predstavuje srdce domu. Prízemie, ktoré je v úplnom kontakte so záhradou, tvorí multifunkčná plocha, na ktorej sa nachádza obývacia izba s pracovným kútikom a so spálňou rodičov, s kuchyňou a jedálňou a technické zázemie domu. Na druhom poschodí sú dve detské izby, kúpeľňa a vstupný priestor, do ktorého sa vchádza priamo od príjazdovej cesty nad domom. Všetky obytné miestnosti sú vďaka veľkým oknám orientované smerom do záhrady a do lesa.
„Interiér je jednoduchý, priamo súvisí s konceptom domu. Umožňuje pozorovanie lesa pred sebou, niečo na spôsob lesnej besiedky. Tri steny sú uzavreté a jedna strana domu je kompletne otvorená a všetky obytné miestnosti sú orientované týmto smerom. Vizuálnym prepojením s exteriérom tak aj v malej izbe vnútri získavate pocit obrovského priestoru pred sebou,“ opisuje interiér architekt.
Hlavným zámerom bolo vytvoriť priestor, ktorý pôsobí „nedokončene“. V interiéri zámerne odhalili drôty elektroinštalácií, neomietané sadrokartónové dosky či podlahový betón. Príbytok sa premieňa postupne s náladou majiteľov. Dom si po zabývaní prispôsobia a menia podľa vlastných požiadaviek a potrieb. Návrh teda architekti vnímali ako nikdy nekončiaci proces a nie ako konečné dielo.