V rozhovore s Celestínou sa dočítaš, ako prebieha jej štúdium v Jeruzaleme, čo robí vo voľnom čase a aké ubytovanie sa jej podarilo vybaviť.
Bratislavčanka Celestína Minichová má 22 rokov a je študentkou VŠVU na Katedre intermédií. Od zimného semestra mala spolu so svojimi spolužiakmi možnosť odísť na Erasmus. Za cieľovú destináciu si vybrala Jeruzalem.
„Pôvodne som chcela ísť do Prahy na UMPRUM, ale nevyšlo mi to. Chcela som si teda skúsiť iné školy, ktoré som mala v zozname, no všetky mali po deadline. Vyzeralo to tak, že Erasmus vyskúšam až v zimnom semestri vo štvrtom ročníku,“ opisuje Celestína.
Počas skúškového obdobia však Celestína zistila, že by mohla v danom turnuse stihnúť Jeruzalem. „Napokon ma zobrali. Dokonca sa mi podarilo nakontaktovať na slovenský inštitút v Jeruzaleme, kde momentálne aj stážujem,“ dodáva.
V rozhovore ti Celestína porozpráva, ako si musela hľadať ubytovanie ešte predtým, ako prišla do krajiny. Opíše ti momentálne prebiehajúce protesty, porozpráva o škole a prezradí ti, na čo najviac míňa.
V škole musíme prechádzať cez bezpečnostnú kontrolu, v parku stretneš bežne človeka so samopalom.
Ak ťa zaujímajú príbehy študentov v zahraničí, prečítaj si napríklad aj o Slávke, ktorá študuje v Dubrovníku. Na našom webe však nájdeš aj ďalšie cestovateľské články. Pravidelne ťa informujeme o lacných letenkách, o zaujímavostiach z rôznych kútov sveta, no môžeš si prečítať aj rozhovory s inšpiratívnymi ľuďmi o ich zážitkoch.
Študuješ v Jeruzaleme to isté ako v Bratislave?
Viac-menej. Študujem Fine Arts, čo je dosť podobné tomu. Mám zaujímavé predmety, medzi ktoré patrí maľba, kreslenie v digitálnom svete, performatívnu prax, pohybové hodiny, video a sochárstvo. To máme v rámci jednej hodiny, ako pristupovať k videu zo sochárskeho hľadiska, učíme sa pracovať so svetlom aj so zvukom. Všetko je tu viac orientované na koncept. Napríklad, nie je to klasická maľba, ale napríklad maľba zátišia. V podstate si máme nájsť vlastný vzťah k nemu.
Čo ťa v škole najviac napĺňa. Vidíš nejaký rozdiel v porovnaní s VŠVU?
Najviac ma bavia, keďže sa tomu aj venujem, performatívne hodiny. To síce máme aj na Slovensku, ale je to iné. Neviem posúdiť, čo je lepšie a čo horšie, baví ma to aj u nás, aj tu. Podľa mňa, čo sa týka možností a štúdia, je na tom VŠVU veľmi dobre a vôbec nemám pocit, že by mi tam niečo chýbalo alebo že je niečo radikálne odlišné.
Možno sa mi tu viac páči, že tu máme takzvané kritiky, ktoré sa konajú viackrát počas semestra. Človek dostane malé zadanie, ktoré musí spracovať a po dvoch týždňoch urobiť inštaláciu, respektíve vystaviť to. Spolu so spolužiakmi potom chodíme obzerať vystavené kúsky, keďže máme v škole aj galerijné priestory, a rozprávame sa o našich výtvoroch.
Čo bolo pre teba na začiatku pobytu v Jeruzaleme najnáročnejšie?
To, že som si musela hľadať byt. Pokiaľ človek nemá ubytovanie, nemôže si vybaviť víza. Je to dosť stresujúce, pretože treba za všetko vopred platiť, vopred to riešiť z inej krajiny, pričom som stále nevedela, či sa mi to podarí. Ďalší konfrontačný moment pre mňa bola prvá návšteva izraelskej ambasády v Bratislave. Aby som sa tam dostala iba na pohovor, musela som absolvovať dva telefonáty a jedno osobné stretnutie. Veľmi si zakladajú na bezpečnosti.
Vnímaš túto opatrnosť aj v bežnom živote v meste?
Áno, je to tu úplne iná realita. Všade, napríklad aj v parku, stretneš človeka so samopalom. Je to bežné. V škole takisto musíme prechádzať cez bezpečnostnú kontrolu. Keď má niekto väčšiu tašku, musí ju nechať prejsť cez prístroj ako na letisku. Takisto bez kartičky sa človek do budovy nedostane.
Na autobusových aj vlakových staniciach sú tiež bezpečnostné kontroly, ako aj pri všetkých vchodoch do významných budov. O starom meste Jeruzalema ani nehovorím. Pravidelne tu kontrolujú pasy, batožiny, keď sa im niečo nepozdáva, kladú otázky typu Prečo si tu? Ako dlho si tu? Kde bývaš...?
Cítiš sa vďaka tomu v Jeruzaleme bezpečnejšie?
Cítim sa viac-menej bezpečne, nemyslím si, že je to až taký obrovský rozdiel oproti európskym metropolám. Ľudia sú tu otvorení, milí, priateľskí. Majú nejaké kultúrne špecifiká, ale s tým musí človek počítať, keď ide do cudzej krajiny. Čo sa týka nepokojov, o ktorých sa zrejme píše v médiách, jediné, čo ma ovplyvňuje, je, že moji spolubývajúci sú odtiaľto a dosť to prežívajú. Chodia pravidelne aj na protesty. Zúčastnila som sa na nich aj ja.
Ako prebiehajú protesty?
Závisí od toho, kedy sa protesty organizujú a v akom meste. V Tel Avive je to radikálnejšie, drsnejšie a dlhotrvajúcejšie. Tam sa napríklad používali aj vodné delá. V Jeruzaleme som mala pocit, že to bolo jemnejšie. Všade boli zátarasy a policajti na koňoch a armáda.
Nefunguje vtedy žiadna doprava, inštitúcie, školy, väčšina zamestnancov je na proteste.
Ľudia boli veľmi emocionálni. Je to pochopiteľné, lebo sa ich to bytostne týka. Neboli agresívni, ale bolo cítiť, že im veľmi záleží na tom, či prejde novela. Takisto boli na proteste zastúpené rôzne menšiny, napríklad feministky, ktoré boli oblečené v červenom, či LGBTI+ ľudia, ktorí mali dúhové zástavy. Videla som aj zopár silno veriacich.
Nebála si sa, že sa to zvrtne?
V jednom momente som sa aj bála. Radšej som vtedy z protestu odišla. Dav začal skandovať a situácia sa trochu vyhrotila, zasahovala aj polícia. Napriek tomu ale väčšinou nemám pocit, že som v ohrození. Sem-tam preletí nad územím stíhačka, počula som už aj výbuchy. No stále sú ďaleko od nás. Človek si na to časom zvykne.
Okrem iného by mala vláda väčšie kompetencie pri vymenovávaní sudcov a takisto by parlament mohol zrušiť rozhodnutia najvyššieho súdu jednoduchou väčšinou. Návrh presadzoval minister spravodlivosti Yariv Levin s podporou premiéra Benjamina Netanjahua a lídrov ostatných strán vládnej koalície.
Proti nemu sa postavili opozičné strany a väčšina izraelskej verejnosti.
Poďme však späť k štúdiu, prečo si si musela v Jeruzaleme hľadať ubytovanie?
V Jeruzaleme neposkytujú internát pre erasmákov. Každý si preto musí nájsť vlastné ubytovanie. Byty sa hľadajú ťažko a musím povedať, že som mala asi veľké šťastie. Niektorí spolužiaci, ktorí tiež prišli študovať do Jeruzalema, sa museli niekoľkokrát sťahovať, lebo niektoré ubytovania sú iba dočasné, na pár týždňov.
Mne sa toto chvalabohu nestalo a bývam v dome s lokálnymi, s ktorými vychádzam veľmi dobre. Zobrali ma aj na ich tradičné šabatové večere k ich kamarátom. Bola som tu aj cez Pesach, čo je tiež ich veľký sviatok. Aj vtedy ma pozývali k rodičom na návštevu.
Takmer všetky predmety mám v hebrejčine. Do angličtiny nám ich prekladajú spolužiaci z Izraelu.
Ako ďaleko od bývania máš školu?
Bývam pešou chôdzou asi 50 minút od školy. Môžem síce chodiť autobusom, ale tie tu nechodia veľmi pravidelne. Trvá to cca 30 minút s tým, že často sa tam vyskytujú odchýlky, keďže tu stále niečo prestavujú. Radšej teda chodím pešo, je to príjemná ranná prechádzka v peknej štvrti Talpiot.
Pozri si galériu fotiek, ktoré nám Celestína poslala z Erasmu v Jeruzaleme.
Prebiehajú hodiny v anglickom jazyku?
Všetko prebieha viac-menej v hebrejčine okrem jedného predmetu, ktorý mám v angličtine. Nemusela som sa učiť po hebrejsky, aj keď bola možnosť navštevovať kurz hebrejčiny. Na to som sa však neprihlásila.
Takže si musíš výklady prekladať?
Spolužiaci nám všetko prekladajú. Vždy je tam jeden, ktorý si nás všetkých erasmákov vezme a prerozpráva to, čo povedal učiteľ. Učiteľ má trebárs 15-minútový monológ, daný spolužiak z toho vyberie to najdôležitejšie a následne nám to v angličtine odovzdá. Niekedy je to lepšie, niekedy horšie. Závisí od toho, ako dobre vedia po anglicky. Snažia sa dohľadať videá na Youtube alebo rôzne webové stránky umelcov a nemám pocit, že by som prichádzala o nejaké veľké množstvo informácií.
Najviac peňazí tu míňam na nájom a na jedlo. Je to tu drahšie, trebárs za pivo zaplatím v prepočte 10 eur.
Ako vyzerá tvoj bežný deň?
Ráno začínam deň spomínanou prechádzkou do školy, po ceste si zvyknem kúpiť kávu. Väčšinou mám potom od 10.00 nejakú hodinu. Je možno zaujímavé povedať, že pracovný týždeň tu začína v nedeľu, nie v pondelok. V piatok poobede o druhej sa všetko zatvára a prestávajú jazdiť autobusy. Fungujú iba také záchytné, ktoré idú trebárs raz za hodinu. Všetko sa obnovuje v sobotu o deviatej večer. Otvárajú sa obchody, podniky, začína normálne premávať MHD. No a potom je nedeľa vlastne pondelok.
Niekedy mám v škole aj dve hodiny, čo však znamená, že dokopy šesť. Každá hodina tu má tri hodiny. Takže fungujem v režime od desiatej do jednej, potom hodina pauza a od druhej do piatej. Potom som so spolužiakmi buď v ateliéri a na niečom spolu pracujeme, alebo ideme napríklad na pivo. Občas chodím aj do inštitútu, aby som s niečím pomohla.
Keď mám voľnejší deň, vymyslíme si s erasmákmi program. Vybrali sme sa napríklad pozrieť výstavu, keďže tu majú veľmi dobré múzeá. Či už v Jeruzaleme, alebo v Tel Avive. A keď je vonku pekne, zvykneme sa prejsť v parku.
Máš čas napríklad aj na párty alebo cestovanie?
Nie som úplne párty typ, ale určite sa to dá stíhať popri štúdiu. Chodíme si sadnúť na večere do nejakého baru alebo si vypočuť živú hudbu. Dá sa aj cestovať, napríklad sme sa boli pozrieť pri Mŕtvom mori, v národnom parku či v Tel Avive na pláži. Je tu veľa možností.
Koľko peňazí si dostala a na čo míňaš najviac?
Dostala som okolo 3 000 eur. 80 percent predtým, ako som sem išla, a zvyšných 20 mi zaplatia po úspešnom návrate, po splnení predmetov, získaní kreditov, uzatvorení semestra a vypísaní papierov o tom, ako prebiehala mobilita. Čiže sú tam nejaké ďalšie kroky.
Najviac míňam na nájom a na jedlo. Ale kupujem si napríklad aj pomôcky do školy. Nemôžem peniaze rozhadzovať, lebo život v Jeruzaleme je dosť finančne náročný. Jedlo je tu drahšie ako u nás, ako aj ceny bytov. Napríklad, keď tu ide človek na čapované pivo, stojí ho to 35 šekelov. Orientačne je to v prepočte 10 eur.
Keď je všetko také drahé, odhadujem, že si asi varíš doma.
Keby som si kupovala jedlo v reštauráciách, asi by som to úplne finančne nedala. Ja si rada varím. Majú tu super potraviny, najmä zeleninu. Tým, že sa viac-menej stravujem vegánsky, mi väčšinou stačí zelenina a ovocie a stále si viem vykúzliť dobré jedlo. Dá sa to však s financiami sčasti aj obabrať.
Niektoré štvrte sú tu židovské, niektoré arabské, iné zase kresťanské. V každej z nich sú rôzne ceny, niekde nižšie ako inde. Lenže tým, že používajú šekely a na niektorých miestach sa tam dá platiť iba v hotovosti, veľmi sa to neoplatí. Keď si človek vyberá peniaze z bankomatu, niečo z nich si berie banka, niečo bankomat za prerátanie z inej meny a nakoniec to človeka možno vyjde aj rovnako.
Čo je pre teba na Izraeli ako takom najviac fascinujúce?
Z kultúrneho hľadiska je to úplne iná nátura. Keď tu bol napríklad Pesah, Veľká noc, bolo zaujímavé chodiť navštevovať rôzne pamiatky. Či už do kresťanských chrámov, alebo do synagóg, či mešít. Tie pamiatky sú rozdielne ako u nás v Európe, kde sú robené pre turistov. Človek sa tam vie pozrieť do rôznych gotických, renesančných katedrál.
Tu však stále prebieha aktívny náboženský život. Veriaci prispôsobujú svoj život svojej viere. Je zaujímavé pozorovať, ako im tu plynie deň, aké majú zvyky. Človek tu príde do kostola a vidí ľudí, ako praktizujú modlitby.
