Intuitívny tanec podľa arteterapeutičky Marcely dokáže pomôcť mužom spoznať samých seba a dokonca ich údajne aj liečiť.
Nie som tanečník. Už len predstava, že mám svoje telo rozhýbať do tónov hudby, vo mne vyvoláva úzkosť. Nemám pre to cit, tobôž nie nadanie, a keby som povedal, že sa pred ľuďmi hanbím tancovať, veľmi by som to zľahčoval. Tanec mi už od puberty naháňa hrôzu.
Keď sa pozriem spätne do minulosti a prekutrem svoju pamäť skrz na skrz cez všetky spomienky na spoločenské udalosti, spočítam na prstoch jednej ruky, koľkokrát moje kroky viedli až na parket. Aj to bolo vždy len z donútenia a na krátku chvíľu. S rukou na srdci – ani vtedy nešlo o tanec. Len som sa pohojdával na mieste a tŕpol, kedy toto utrpenie skončí. Odviazal som sa možno raz v živote, aj to nie s triezvou hlavou.
O to väčšou výzvou bolo pre mňa navštíviť Marcelu Berith, ktorá tanec povýšila na inú úroveň – úroveň terapie. Arteterapeutička (terapia umením, pozn. red.) ma zasvätila do tanca Draka, ktorý jej klientom pomáha objaviť v sebe všetky archetypy muža – bojovníka, mága, milenca aj kráľa – a učí ich nájsť silu sebauzdravenia.
Keď som s ňou vykročil na parket, ani som nedúfal, že na konci nášho stretnutia budem rozhadzovať rukami a nohami ako o život. Len pri myšlienke na tanec ma totiž sužovalo sucho v ústach, chvenie tela a podlamovanie nôh. Moje spočiatku opatrné a plaché tackanie sa do rytmu však pod vedením Marcely nakoniec vygradovalo v ohňostroj pohybov.
Na krátke okamihy som sa so zatvorenými očami zmenil na vietor a lietal som po tanečnej sále prudko ako tajfún, inokedy som len nežne mával rukami ako jarný vánok. Predstavoval som si, že moje údy sú prúdy riek a moje telo slané more. Skláňal som sa a nadvihoval ako vlny. Na chvíľku som uveril, že som živel. Vedel som, že keby sa na mňa niekto teraz pozeral, vyzeral by som ako magor. Bolo mi to však jedno. Po neskutočne dlhom čase som v sebe objavil hravé dieťa schopné uveriť, že môže byť tým, čím chce.
Miesto ako z romantického filmu
Za Marcelou vycestujem do malej českej obce v horách Veľké Karlovice, ktorá sa nachádza len kúsok od slovenských hraníc. Zasnežené kľukaté cestičky ma privedú až ku horskému hotelu, lemovanému obrovskými ihličnanmi. Keď pred ním zaparkujem auto, nestačím sa čudovať. Som pravdepodobne jediný hosť.
Len čo podídem bližšie k budove, začínam tušiť, že už funkciu klasického hotela dlhšie nespĺňa. Na dverách stojí nápis Domoraj a ešte predtým, než stihnem zazvoniť, do nosa mi udrie príjemná vôňa kadidla. Vo vestibule ma privíta namiesto recepčnej krásny sibírsky husky. Zakrátko sa za dverami zjaví aj lektorka tanca.
Len čo sa s Marcelou zoznámim, prevedie ma ľudoprázdnym, ale stále funkčným hotelom. Prezradí mi, že jeho priestory momentálne využíva prevažne na organizovanie viacdňových kurzov, pričom klienti tu rovno bývajú. V budove nájdeme viaceré izby, veľkú tanečnú sálu a byt, v ktorom Marcela žije aj so svojím manželom.
Keď dorazíme do veľkej jedálne, Marcela mi ponúkne čaj. Zatiaľ čo mi ho ide pripraviť za barový pult, kde kedysi pracovala obsluha, ja sa ešte raz rozhliadnem okolo seba. Za oknami vidím obrovské ihličnany, pred ktorými lenivo poletujú snehové vločky. Scenéria vyžaruje obrovský pokoj, rovnako ako teplý interiér hotela. Život lektorky v hoteli uprostred krásnej prírody, ktorý má sama pre seba, mi pripadá ako z filmu. Ako z Kubrickovej klasiky s tým rozdielom, že táto „Pekná vyhliadka“ nemá žiadne tajomné zákutia.
„Cukor alebo med?“ z myšlienok ma zrazu vytrhne Marcela. V tom momente si uvedomím, že som nemeral cestu cez celé Slovensko, aby som sa kochal prírodou, ale aby sme sa venovali tancu. Len čo sa ku mne usadí, začne mi vysvetľovať, čo vlastne znamená pojem intuitívny tanec, keďže je to pre mňa jedna veľká neznáma.
Tvrdí, že takýto tanec vychádza z prirodzenosti človeka. „Ľuďom bola do vienka daná schopnosť samoliečby pomocou rôznych nástrojov. Medzi ne patrí hudba – spev, maľba, pohyb a tanec. Keď voľakedy prišiel k šamanovi vyhorený človek, prvá vec, na ktorú sa ho spýtal, bolo, že kedy naposledy maľoval, tancoval či spieval,“ priblíži mi Marcela s tým, že práve spomínané činnosti sú akási prvá pomoc pre našu dušu, keď sa cítime smutní či vyhorení.
Tvrdí však, že tanec takisto prináša benefity aj z fyziologického hľadiska, keďže vďaka pohybu ľudský mozog produkuje rôzne hormóny šťastia.
„V neposlednom rade ide o skupinovú terapiu, ktorá obsahuje aj zdieľanie – zdieľanie samého seba a svojich pocitov, nielen spoločenských klišé, pričom práve vďaka introspekcii si mnohí klienti uvedomia svoje zranenia a dokážu ich vyliečiť,“ doplní Marcela s tým, že je to veľmi podobné ako na terapeutických kruhoch.
Podľa jej slov majú pohybové a tanečné terapie veľmi dlhú históriu a väčšinou vychádzajú zo šamanských tradícií. Zaujímavosťou je, že sa nachádzajú aj vo folklóre väčšiny krajín a výnimkou nie je ani slovenský. „Ľudia si neuvedomujú, prečo tancujú v kruhu alebo prečo tancujú osmičky či lineárne pohyby. Je to preto, že kruh a osmička vyjadrujú symbol ženstva a lineárny pohyb je zase symbolom mužstva. Ide o nekonečný tanec dvoch polarít,“ zasvätí ma lektorka.
Ľudia sa podľa Marcely v tejto realite nachádzajú na troch úrovniach: na úrovni zeme, človeka a neba. „Sme medzi zemou a nebom, medzi mužom a ženou. Matka zem, otec vesmír. Pôsobí na nás príťažlivá, ale aj odstredivá sila, pričom sa jej pôsobenie prejavuje cez naše konanie a vyjadrovanie. Práve s týmito silami pri tanci pracujeme, a preto je liečivý,“ dodá Marcela.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Na akom princípe funguje Tanec Draka.
- Či tanec obsahuje nejaké presné kroky, ktoré by mali byť pre človeka liečivé.
- Aká bola celá tanečná hodina a čo som všetko zažil.
- Odkiaľ pochádzajú intuitívne tance.
- Prečo chodí na kurzy menej mužov než žien.
- Prečo som sa niekedy počas tancovania cítil trápne a čo mi pomohlo odosobniť sa.
