Intuitívny tanec podľa arteterapeutičky Marcely dokáže pomôcť mužom spoznať samých seba a dokonca ich údajne aj liečiť.
Nie som tanečník. Už len predstava, že mám svoje telo rozhýbať do tónov hudby, vo mne vyvoláva úzkosť. Nemám pre to cit, tobôž nie nadanie, a keby som povedal, že sa pred ľuďmi hanbím tancovať, veľmi by som to zľahčoval. Tanec mi už od puberty naháňa hrôzu.
Keď sa pozriem spätne do minulosti a prekutrem svoju pamäť skrz na skrz cez všetky spomienky na spoločenské udalosti, spočítam na prstoch jednej ruky, koľkokrát moje kroky viedli až na parket. Aj to bolo vždy len z donútenia a na krátku chvíľu. S rukou na srdci – ani vtedy nešlo o tanec. Len som sa pohojdával na mieste a tŕpol, kedy toto utrpenie skončí. Odviazal som sa možno raz v živote, aj to nie s triezvou hlavou.
O to väčšou výzvou bolo pre mňa navštíviť Marcelu Berith, ktorá tanec povýšila na inú úroveň – úroveň terapie. Arteterapeutička (terapia umením, pozn. red.) ma zasvätila do tanca Draka, ktorý jej klientom pomáha objaviť v sebe všetky archetypy muža – bojovníka, mága, milenca aj kráľa – a učí ich nájsť silu sebauzdravenia.
Keď som s ňou vykročil na parket, ani som nedúfal, že na konci nášho stretnutia budem rozhadzovať rukami a nohami ako o život. Len pri myšlienke na tanec ma totiž sužovalo sucho v ústach, chvenie tela a podlamovanie nôh. Moje spočiatku opatrné a plaché tackanie sa do rytmu však pod vedením Marcely nakoniec vygradovalo v ohňostroj pohybov.
Na krátke okamihy som sa so zatvorenými očami zmenil na vietor a lietal som po tanečnej sále prudko ako tajfún, inokedy som len nežne mával rukami ako jarný vánok. Predstavoval som si, že moje údy sú prúdy riek a moje telo slané more. Skláňal som sa a nadvihoval ako vlny. Na chvíľku som uveril, že som živel. Vedel som, že keby sa na mňa niekto teraz pozeral, vyzeral by som ako magor. Bolo mi to však jedno. Po neskutočne dlhom čase som v sebe objavil hravé dieťa schopné uveriť, že môže byť tým, čím chce.
Miesto ako z romantického filmu
Za Marcelou vycestujem do malej českej obce v horách Veľké Karlovice, ktorá sa nachádza len kúsok od slovenských hraníc. Zasnežené kľukaté cestičky ma privedú až ku horskému hotelu, lemovanému obrovskými ihličnanmi. Keď pred ním zaparkujem auto, nestačím sa čudovať. Som pravdepodobne jediný hosť.
Len čo podídem bližšie k budove, začínam tušiť, že už funkciu klasického hotela dlhšie nespĺňa. Na dverách stojí nápis Domoraj a ešte predtým, než stihnem zazvoniť, do nosa mi udrie príjemná vôňa kadidla. Vo vestibule ma privíta namiesto recepčnej krásny sibírsky husky. Zakrátko sa za dverami zjaví aj lektorka tanca.
Len čo sa s Marcelou zoznámim, prevedie ma ľudoprázdnym, ale stále funkčným hotelom. Prezradí mi, že jeho priestory momentálne využíva prevažne na organizovanie viacdňových kurzov, pričom klienti tu rovno bývajú. V budove nájdeme viaceré izby, veľkú tanečnú sálu a byt, v ktorom Marcela žije aj so svojím manželom.
Keď dorazíme do veľkej jedálne, Marcela mi ponúkne čaj. Zatiaľ čo mi ho ide pripraviť za barový pult, kde kedysi pracovala obsluha, ja sa ešte raz rozhliadnem okolo seba. Za oknami vidím obrovské ihličnany, pred ktorými lenivo poletujú snehové vločky. Scenéria vyžaruje obrovský pokoj, rovnako ako teplý interiér hotela. Život lektorky v hoteli uprostred krásnej prírody, ktorý má sama pre seba, mi pripadá ako z filmu. Ako z Kubrickovej klasiky s tým rozdielom, že táto „Pekná vyhliadka“ nemá žiadne tajomné zákutia.
„Cukor alebo med?“ z myšlienok ma zrazu vytrhne Marcela. V tom momente si uvedomím, že som nemeral cestu cez celé Slovensko, aby som sa kochal prírodou, ale aby sme sa venovali tancu. Len čo sa ku mne usadí, začne mi vysvetľovať, čo vlastne znamená pojem intuitívny tanec, keďže je to pre mňa jedna veľká neznáma.
Tvrdí, že takýto tanec vychádza z prirodzenosti človeka. „Ľuďom bola do vienka daná schopnosť samoliečby pomocou rôznych nástrojov. Medzi ne patrí hudba – spev, maľba, pohyb a tanec. Keď voľakedy prišiel k šamanovi vyhorený človek, prvá vec, na ktorú sa ho spýtal, bolo, že kedy naposledy maľoval, tancoval či spieval,“ priblíži mi Marcela s tým, že práve spomínané činnosti sú akási prvá pomoc pre našu dušu, keď sa cítime smutní či vyhorení.
Tvrdí však, že tanec takisto prináša benefity aj z fyziologického hľadiska, keďže vďaka pohybu ľudský mozog produkuje rôzne hormóny šťastia.
„V neposlednom rade ide o skupinovú terapiu, ktorá obsahuje aj zdieľanie – zdieľanie samého seba a svojich pocitov, nielen spoločenských klišé, pričom práve vďaka introspekcii si mnohí klienti uvedomia svoje zranenia a dokážu ich vyliečiť,“ doplní Marcela s tým, že je to veľmi podobné ako na terapeutických kruhoch.
Podľa jej slov majú pohybové a tanečné terapie veľmi dlhú históriu a väčšinou vychádzajú zo šamanských tradícií. Zaujímavosťou je, že sa nachádzajú aj vo folklóre väčšiny krajín a výnimkou nie je ani slovenský. „Ľudia si neuvedomujú, prečo tancujú v kruhu alebo prečo tancujú osmičky či lineárne pohyby. Je to preto, že kruh a osmička vyjadrujú symbol ženstva a lineárny pohyb je zase symbolom mužstva. Ide o nekonečný tanec dvoch polarít,“ zasvätí ma lektorka.
Ľudia sa podľa Marcely v tejto realite nachádzajú na troch úrovniach: na úrovni zeme, človeka a neba. „Sme medzi zemou a nebom, medzi mužom a ženou. Matka zem, otec vesmír. Pôsobí na nás príťažlivá, ale aj odstredivá sila, pričom sa jej pôsobenie prejavuje cez naše konanie a vyjadrovanie. Práve s týmito silami pri tanci pracujeme, a preto je liečivý,“ dodá Marcela.
Tanec Draka aj Vlčice
Zatiaľ čo pomaly odchlipkávam z horúceho čierneho čaju, lektorka mi vysvetľuje, že v Domoraji má otvorené dva kurzy: Tanec Draka a Tanec Vlčice. Obsahovo sú podľa jej slov úplne totožné, rozdiel je len v tom, že Tanec Draka je určený pre mužov a Tanec Vlčice zase pre ženy.
„Obidva tance sú o jednom a tom istom – o spojení so samým sebou, so svojou životodarnou silou. Je to sila, ktorú má každý z nás v sebe. Hľadáme práve tú iskru, ktorá z nás robí človeka a nie stroj,“ vysvetlí mi s tým, že niekto to môže nazývať aj dušou.
Klienti pritom nehľadajú v sebe draka či vlčicu preto, aby ukázali svoju dravosť, divokosť a dokázali si, že vedia všetko naokolo „rozdriapať“ – práve naopak, hľadajú v sebe vnútornú silu, ktorá sa prejaví v rôznych životných situáciách, keď je nutné konať a urobiť nejaké rozhodnutia v živote. „Robíme to preto, aby sme posilnili a spoznali samého seba. Keď sa už poznáme, dokážeme sa aj liečiť,“ poznamená lektorka.
Prezradí mi, že jediný dôvod, prečo kurzy organizuje oddelene, je, aby ľudia dokázali poznať najprv samých seba a až potom mohli spolunažívať, ako je to aj v partnerskom živote.
Žiadne naučené kroky a žiadna štruktúra
Keď sa ponoríme hlbšie do problematiky intuitívnych tancov, zisťujem, že nemajú žiadnu štruktúru. Marcela je len akýmsi sprievodcom: „Tanec Vlčice či Draka sa nedá naučiť. Každý človek ho tancuje inak,“ doplní Marcela. Tvrdí, že ona sama neurčuje žiadne kroky, iba púšťa hudbu a vytvára vhodný priestor nato, aby sa človek dokázal spoznať.
Prezradí mi, že existujú jednoduché nástroje, ktoré jej žiakov prevedú cez základnú škálu emócií tak, aby si ich človek začal uvedomovať. Ide väčšinou o imaginatívne meditácie spojené s pohybom, pri ktorých majú tanečníci zatvorené oči.
„Niekedy ku mne prídu naozaj vysokopostavení manažéri a podnikatelia, ktorí vytvorili vlastnú firmu, ale sami si neuvedomujú svoju silu, lebo im dominuje partner či rodič. Stále sa ich snaží niekto korigovať,“ dodá Marcela s tým, že to v nich vzbudzuje zlý pocit menejcennosti, ktorého sa dokážu pomocou pohybových meditácií zbaviť, lebo si počas meditácie vyjavia úspechy a uvedomia si svoje kvality.
Počas hodín Marcela ľudí motivuje rôznymi predstavami k tomu, aby robili neobvyklé pohyby. Napríklad ich navedie, aby rukou hýbali ľahko a vlnivo, ako sa hýbe voda, ktorá má zmäkčujúci a uvoľňujúci účinok.
„Poviem napríklad, aby si predstavili, že sú more či potok. Pre každého to však znamená niečo iné. Niekto začne vlniť rukami, iný zase robí pohyby, akoby na seba špliechal vodu. Každý však rozširuje svoj doterajší pohybový rámec a spolu s ním si rozširuje aj vedomie,“ vysvetlí mi lektorka.
Podľa Marcely spoločnosť ľudí vedie k tomu, aby sa sústredili len na mozog. Pri tanci sa však táto pozornosť otáča a človek sa bez rozmyslu necháva viesť svojím telom.
„Teraz je šéfom ruka. Ty nemyslíš, iba ona a vlečieš sa za ňou ako kométa. Keď takýmto spôsobom uvoľníme celé telo, zistíme, čo mu chýba a čo potrebuje. Možno nás to motivuje posilniť ho alebo si ísť zabehať,“ dodá lektorka.
Len čo dopijem čaj, spoločne sa vyberieme o poschodie vyššie, kde je veľká presvetlená tanečná sála. Hoci mám obavy, som odhodlaný postaviť sa na parket a nechať sa lektorkou viesť.
Z hry do tanca ako za detských čias
Keď Marcela pustí prvú hudbu, prikáže mi, aby som si úplne uvoľnil telo a začal sa len na mieste pohojdávať. Veľmi opatrne tak spravím a jemnými pohybmi sa hýbem sem a tam ako stromy počas silnejšieho vetra.
Po niekoľkých minútach mi povie, aby som do pohybu jemne zapojil aj hlavu a neskôr ruky. Hoci sa o to pokúšam, spojenie viacerých pohybov mi vôbec nechutí. Nestíham ísť v rytme, príliš sa koncentrujem a od uvoľnenia mám opäť ďaleko.
Pravdepodobne to na mne spozoruje aj lektorka, ale nič nehovorí. Práve naopak, navrhne, že si zahráme hru. Najprv budem zrkadliť ja jej pohyby a potom ona moje. Koncentrovaný, aby som zopakoval všetko, čo spraví, na chvíľu vytesním strach z tanca. Robím neforemné otočky, predkláňam sa a mávam rukami. Keď som na rade so zrkadlením ja, ide mi to omnoho horšie. Hudba hrá, ale netuším, čo mám robiť. Z pamäti sa pokúsim zopakovať nejaké tanečné pohyby, ktoré mi utkveli z pozorovania tanca počas celého života, a ako-tak sa časom cez zrkadlenie prenesiem.
Len čo odznie prvá skladba a začne druhá, Marcela príde s ďalšou hrou. Mám si predstavovať, že v rukách držím žiariacu guľu a suším si ňou telo. S imaginárnym predmetom behám po tele ako s uterákom, keď vyjdem zo sprchy. Snažím sa nerozmýšľať nad tým, ako asi práve vyzerám, ale nejde mi to. Lektorka však robí to isté, čo mi dáva pocit bezpečia. Zrazu navrhne, že si budeme prehadzovať fiktívnu guľu a opäť zrkadliť svoje pohyby. Ten kto má loptu, udáva tempo aj kroky.
Počas toho, ako driblujeme a žonglujeme s ničím, sa Marcela zasmeje, aby odľahčila už beztak uvoľnenú atmosféru. Asi na mne vidí, že som miestami v pomykove a že neviem, čo mám robiť.
„U nás objavujeme nový priestor. Váľame sa po zemi, naťahujeme a niekedy sa aj doslova hráme. Hráme sa na mačky, levov či tigre a tam nastupuje aj medicína zvierat, lebo každé zviera v sebe nesie nejakú vibráciu,“ doplní s tým, že človek v prenatálnom období zažil všetky štádiá vývoja zvierat a takto si opäť pripomenie ich životnú silu.
Popritom ako sa sústredím na žiarivú guľu a na všetky pohyby s ňou, vznikajú úsmevné situácie, ktoré u mňa úplne vytesnia strach z pohybu. Žijem v danom okamihu a nemám čas sa zamýšľať nad tým, ako vyzerám navonok.
Po hraní opäť pustí rytmickú pieseň z jej playlistu, poprosí ma, aby som zastal a začal si predstavovať, že som vietor. So zatvorenými očami jemne mávam rukami ako vták krídlami a predstavujem si, ako križujem oblohu. Doslova lietam po parkete raz ako tajfún, inokedy ako jemný vánok, ale v mojej hlave som na chvíľu práve ja ten vietor, ktorý roztancoval oblaky aj stromy.
Keď som už uvoľnený a ľahký, príde na rad iná melódia a iná vizualizácia – teraz budem vodou. Opäť robím pohyby, aké som nikdy nerobil, a hoci nie vždy ich triafam úplne na hudbu, je mi to jedno. Predstavujem si, že som sedemdesiatšesťlitrová tekutina, ktorá sa dokáže prelievať, kam sa jej zachce. V hlave počujem žblnkot vĺn a šum mora, popritom ako plávam vo svojom tele. Hneď ako Marcela uvidí, že som úplne ponorený do seba, zahlási:
„Teraz úplne zastaň a tancuj len v sebe. Predstav si, že ja som Poseidón, ktorý drží v ruke svoj trojzubec. Keď sa pomyselne dotknem nejakej časti tela, tak ňou začneš hýbať, ako len chceš. Takto postupne roztancujeme celé tvoje telo až do tvojho vlastného tanca, na ktorý nikdy nezabudneš.“
Keď sa po krátkej chvíli ozve Marcelin hlas so slovami „trojzubec sa ti dotýka hlavy“, začnem s ňou mykať presne do hudby. So zatvorenými očami sa nechávam unášať bez predsudkov melódiou. Neskôr pridávam ramená, ruky, trup, chvost a nohy, až sa celý hýbem s takou energiou, ako pravdepodobne nikdy. Dávam do toho všetko. Keď otvorím oči, vidím ako rozhadzujem ruky a nohy a oproti mne stojí Marcela, kopírujúc moje pohyby. „To je ono! To je to, o čom hovorím, toto je tvoj tanec,“ s radosťou ma povzbudí.
Tancujem svoj rituálny tanec až do úplného vyčerpania. Zadychčaný si po skončení pesničky idem sadnúť a vydýchnuť. Na jednej strane neverím, že som sa takto dokázal odviazať, na druhej strane si to vysvetľujem tým, že počas tanca som v hlave nebol na reportáži, ale na akejsi skale uprostred mora aj s Poseidónom a osvetľoval ma zelený mesiac.
Kurz je len kľúčom, otvoriť si musíš sám
Keď opäť naberiem silu po fyzicky vyčerpávajúcom, ale psychicky obohacujúcom tanci, zisťujem, ako vlastne prebiehajú kurzy Tanca Draka či Vlčice. Marcela mi objasní, že ide o dvoj- až trojdňovú záležitosť. „Na mužov som si vyhradila dva dni a na ženy tri, lebo som si myslela, že práve dievčatá potrebujú viacej zdieľať. Nakoniec to však nemusí byť celkom úplne tak, keďže aj muži sa dokážu rozhovoriť o svojich pocitoch,“ doplní.
Lektorka mi prezrádza, že na kurzy chodí viac žien, lebo muži majú v sebe bojovníka, ktorý by sa len veľmi nerád nechal zahanbiť. Tanec je pre nich veľké vystúpenie z komfortnej zóny.
Na tanec Vlčice obvykle príde dvadsaťčlenná skupina žien, pričom pri tanca Draka je to u mužov zhruba o polovicu menej. „Aj keby mi prišlo len päť mužov, budem to pokladať za úspech, lebo ide o ľudí s odvážnym bojovníkom, ktorí vedia, že práve tu dokážu odomknúť časť svojej sily. Neexistuje pre ženu krajší pohľad ako muž tancujúci seba,“ jedným dychom doplní Marcela.
Počas troch dní kurzu klienti absolvujú rôzne imaginatívne meditácie a tance, pričom všetko zavŕši iniciačný rituál. Každý účastník kurzu vojde do kruhu so svojím tancom duše. „Každý si vyberie hudbu, ktorú chce, a zatancuje nám seba. Zúročí všetko, čo si odtiaľto odnáša. Je to neskutočne intenzívny pocit vidieť toľko osobností v tanci,“ doplní Marcela na záver s tým, že hoci kurz skončil, ľudia vo svojej ceste rozvíjania sa pokračujú. Účastníci kurzov zostávajú v úzkych skupinách v kontakte cez sociálne siete a navzájom sa inšpirujú, posúvajú si nové hudby a literatúru.
Na svojej ceste – tentokrát už na ceste domov – musím pokračovať aj ja. S Marcelou sa teda rozlúčim obohatený o úplne nový a doposiaľ nepoznaný zážitok. Nemám pocit, že som sa vyliečil – stále som väčším fanúšikom vedy a medicíny, ale minimálne som v sebe aspoň na chvíľu objavil to dieťa, ktoré sa už veľmi dávno stratilo v mase dospeláckych povinností.
Marcelin zlom v živote nastal, keď otehotnela. Mala rizikové tehotenstvo a mala strach o stratu dieťaťa. Po pôrode sa rozišla s bývalým partnerom – otcom dieťaťa, a rozhodla sa v živote urobiť veľké zmeny. Začala v sebe objavovať silu, o ktorej čítala v šamanských knihách. Už od detstva jej pomáhal tanec – desať rokov súťažne tancovala spoločenské tance, a tak sa rozhodla k nemu vrátiť, ale z iného konca.
Cez orientálny tanec sa dostala až k intuitívnemu a k samotnej arteterapii. Urobila si viaceré kurzy a začala študovať, aby sama mohla byť lektorkou. Dnes už desať rokov funguje ako arteterapeutička, pričom sprevádzanie ľudí na ceste do ich vnútra sa stalo jej primárnou prácou a poslaním.
