Hovoria ti niečo názvy ako Excalibur, Riki alebo BiT? Zaspomínali sme si na časopisy mileniálskych tínedžerov.
Časy, keď si si pustil kazetový volkmen, ľahol si si dolu bruchom na posteľ a so zatajeným dychom začal listovať vo svojom obľúbenom hernom časopise, sú preč. Máme pocit, že ti dobre padne zaspomínať si a novodobých hráčov by zase mohlo zaujímať, aké to bolo za mladších čias ich fotríkov.
Kvíz: Burizóny, Marína, Deva a Orion. Čo vieš o legendárnych sladkostiach?
6. septembra 2022 o 13:30
Pripomeňme si dobu, keď herní šéfredaktori boli malicherní a krutí a zosielali na hernú komunitu osud utrpenia v podobe nepravidelného vychádzania svojho časopisu, pravopisných chýb či zle vytlačeného plagátu v jeho strede, ktorý občas zlé jazyky nazývali toaletným papierom.
Dnes už ťažko opísať živočíšnu radosť mladého predplatiteľa, ktorému sa časopis objavil v poštovej schránke. Niekedy musel čakať aj zopár mesiacov a potichu dúfal, že jeho obľúbená redakcia v medzičase neskrachovala. Porevolučné časy totiž neboli ľahké, ale pre mladého herného maniaka mali svoje čaro.
Excalibur
Jeden z prvých, ak nie úplne prvý časopis, bol Excalibur, ktorému šéfoval Lukáš Ladra. Môžeme ho označiť za československý, keďže začal vychádzať ešte pred rozdelením republík. Prvé číslo uzrelo svetlo sveta v januári 1991 a obálka bola síce farebná, no vnútro čiernobiele. To platilo takmer celý prvý rok a až potom Excalibur nadobudol úplnú farebnosť.
Tento časopis si určite zaslúži prívlastok legendárny, keďže na jeho základoch vznikli osobné kariéry mnohých herných redaktorov, ktorých sme neskôr poznali z ďalších časopisov či televízie. Zdá sa, že tiež v našich končinách stanovil trend prezývok redaktorov, ktorého sa potom držali aj ďalšie médiá.
Či si niekedy držal v ruke výtlačok Excaliburu alebo nie, mená ako Jan Eisler alias ICE či Andrej Anastasov známy aj ako Andrew, ktorí neskôr spolu založili časopis Score, ti možno niečo hovoria. Mimochodom, dnes je Andrew známy aj tým, že sa presunul k prevádzke katalógu erotických služieb. Ktovie, čo ho k tomuto prechodu viedlo.
TECH TIP: Nové hodinky Garmin fénix 8, fénix E a ultravýkonné Enduro 3
30. augusta 2024 o 10:46
Z ďalších mien by ti mohol byť povedomý Tomáš Smolík alias Lewis, ktorý neskôr pracoval pre časopis Level, Tomáš Mrkvička z časopisu Score či Petr Chlumský, ktorý sa podieľal na hernej televíznej relácii GamePage, ktorú v súčasnosti nájdeš v archíve ČT.
V roku 1994 sa vydavateľ Martin Ludvík rozhodol, že sa redakcia rozdelí na dve, a odštiepila sa časť, ktorá tvorila osadenstvo nového časopisu Level. Keď v roku 2000 Excalibur zanikol, Martin komunite sľuboval, že ho znova spustí, no nestalo sa tak a doména excalibur.cz je v súčasnosti presmerovaná na web o World of Tanks.
Samotný časopis ešte možno kúpiť na inzerát, no nie je práve najlacnejší. Niekedy sa jeden kus vydraží za 50 či 60 eur.
BiT
Za čias Didaktikov a PMD-čiek, ktoré sa u nás používali naprieč 80. a 90. rokmi, vychádzal slovenský herný časopis BiT. A to aj napriek tomu, že PC bolo v tom čase už na scéne. BiT mala na svedomí spoločnosť Ultrasoft a tlač riešil Didaktik Skalica, v ktorom sa okrem iných vyrábal aj populárny Didaktik M.
Ultrasoft sa špecializoval na vývoj hier a softvéru na 8-bitové počítače. Vznikol v roku 1989 a počas svojej činnosti vydal aj knihu Počítačové hry – História a súčasnosť od legendárneho Františka Fuku.
Samotný BiT začal vychádzať v októbri 1991 a to, čo by možno inde bolo považované za normálnu vec, u nás bolo výnimočné: vychádzal pravidelne a autori sa v redakcii nestriedali ako ponožky. Šéfredaktorom bol Ľudovít Wittek, ktorý po zániku Ultrasoftu v Anglicku založil spoločnosť Cyberdreams. Tá vydávala prepracované verzie pôvodných hier od Ultrasoftu, tentoraz už na moderné PC.
BiT na Slovensko priniesol napríklad plagát s hrou, o ktorej sa v danom čísle písalo, a to neskôr robili aj ďalšie časopisy. Zaujímavé bolo, že okrem recenzií na hry sa v tomto magazíne nachádzali aj články o hardvéri a rady pre programátorov. Zameranie bolo hlavne na ZX Spectrum, Amigu a PC.
Zo známych mien spojených s BiTom by ti mohli byť povedomí napríklad Stanislav Hrda alias stanley či Ivo Slávik zvaný yves. Šéfredaktor Wittek po ukončení životnosti časopisu vysvetlil dôvody v Excalibure. Zároveň vyzval čitateľov na podporu práve Excaliburu a Levelu.
Riki
Excalibur bol československá legenda a Riki slovenská. Od roku 1994 ho vydával Richard Pintér zvaný Riki a k popularite medzi hráčmi prispel hlavne osobitý štýl, akým boli články písané. Recenzie vždy povedali to, čo bolo o hre dôležité vedieť, no redaktori ich zakaždým okorenili vtipnými vsuvkami.
Na čele redakcie stál Ivan Líška alias Ivo Ninja, ktorý sa dnes profesionálne venuje organizovaniu hudobných eventov Ear-gasmic. V tom čase jeho rubrika Input bola jedným z najväčších lákadiel časopisu. Čitateľom v nej odpovedal na listy podobnou formou, ako je dnešné četovanie.
K legendárnosti Rikiho (ako časopisu) prispel svojou prítomnosťou aj známy hudobník a humorista Jaro Filip, ktorý tu mal vlastnú rubriku Hello Maniacs! a občas do éteru špľachol nejaký vtipný herný horoskop či dobrú radu, ako nainštalovať starým rodičom Windows 95.
Niektorí dodnes spomínajú na jeho hrami inšpirované slovné hračky ako „Vladimír Iljič Lemmings“ či variácia na českú hymnu v podobe „Kde Doom 2 můj“.
Zo známych autorov by ti mohli byť povedomé mená ako Juraj Redeky alias TerminatorSoftware, Ľuboš Čulen zvaný Ľuboš of Mirsoft, Maroš Stano a.k.a. Marosh alebo Vladan Hamřík alias Jedi.
Pri Rikim musíme nostalgicky spomenúť legendárne Pentium 133, ktoré Ivo Ninja neustále spomínal a všetci mu ho závideli, ale aj čiernobielu prílohu v strede časopisu, z ktorej si zase mnohí uťahovali a prirovnávali ju k toaletnému papieru. K „časopisu novej generácie o počítačových hrách“, ako znel podtitul Rikiho na obálke, neoddeliteľne patrilo tiež nepravidelné vychádzanie. Niektorí ho preto navrhovali premenovať z magazínu na občasník.
Dnes si môžeš Rikiho aj ďalšie vtedajšie časopisy prečítať na oldgames.sk, v dražbách nemá veľký úspech. Určite by sa však ešte medzi pospolitým ľudom našli nejaké diskety či CD, ktoré boli prílohou pre predplatiteľov. Tam umiestnená rubrika Musicput, plná amatérskych hudobných príspevkov, pomohla niekoľkým hudobníkom nakopnúť kariéru.
Riki skončil v roku 1999, mal sa znovuzrodiť v roku 2000 pod novým názvom Escape, no dohoda s novým investorom sa nepodarila.
Hráč
V porovnaní s Rikim o niečo mladší (1996) slovenský časopis Hráč sa vrhol do hernej tematiky trochu serióznejšie. Niektoré prvky ako prezývky redaktorov však boli zachované. Možno ti niečo hovoria mená ako Ján Starosta alias Johny, alebo Peter Rajčani zvaný Visund či Ján Turán alias Elesgal.
Medzi Rikim a Hráčom bola akási platonická konkurenčná rivalita, ktorá bola podporená faktom, že Riki sídlil v Bratislave a Hráč v Košiciach. Vydával ho Pavol Komloš s distribučnou spoločnosťou Kon Tiki, ktorý v čase koronakrízy opustil herný svet a venuje sa inej činnosti.
Nechceme, aby to vyznelo negatívne, no Hráč nemal žiadne špecifikum, ktorým by sa výrazne odlišoval, azda okrem vlastných kamenných predajní s hrami. V porovnaní s Rikim pôsobil o čosi vážnejšie a mal kvalitnejší papier. Obsahoval hlavne recenzie hier a kopu ďalšieho obsahu. Pri svojom 75. čísle prekročil hranicu 100 strán a Rikiho (ako časopis) prežil o niekoľko rokov.
Hráč mal aj svoju prílohu v podobe CD či DVD, o ktorého obsah sa staral Zdeno Hiro Moudrý, zakladateľ známeho slovenského webu Gamesite. Zdeno neskôr Gamesite opustil a v súčasnosti vydáva technologicko-herný lifestylový časopis Generation.
Perlička je, že rovnomenný časopis vychádzal v Česku. Mal však iba dve čísla a formu novín. Slovenský časopis Hráč už nevychádza, no ako pamiatka po ňom zostal herný e-shop.
Fifo
Názov Fifo bol vlastne skratkou výrazu first in – first out, ktorý sa v informatike používa na vyjadrenie systému, pri ktorom sa informácie uložené do pamäte ako prvé z nej aj prvé vyberú. Fifo sa považuje za úplne prvý herný časopis v bývalom Československu, aj keď primárne bol slovenský. Začal vychádzať v roku 1990 a na výslní vydržal do roku 1993.
Prvý šéfredaktor RNDr. Jozef Paučo alias JOPA bol zároveň vydavateľom a z autorov môžeme spomenúť Petra Lukáča, J. Drexlera či R. Gemrota. Keďže Fifo vychádzal na začiatku 90. rokov, pochopiteľne, že na začiatku rozoberal hlavne témy o 8-bitových počítačoch alias mikropočítačoch.
Okrem herných recenzií tu však bolo možné nájsť aj množstvo iného obsahu ako programátorské rady alebo články o hardvéri a nehernom softvéri.
S postupom času však hry čoraz viac dominovali obsahu a ku koncu bol Fifo už výhradne o hrách. Vyšlo celkovo 26 čísiel s frekvenciou približne jedno číslo za dva mesiace. Takže Riki nebol jediný lokálny herný časopis, ktorý mal problém s pravidelným mesačným vychádzaním.
Level
Keď sa rozpráva o herných časopisoch, Level patrí medzi najvýraznejšie tituly a v súčasnosti stále vychádza. Začiatky siahajú do roku 1995, keď ho založil vydavateľ Excaliburu Martin Ludvík. Level pritom predstavuje akýsi zdravý stred medzi profesionálnymi a kvázi humoristickými článkami, ktoré sme poznali z iných českých a slovenských herných médií.
Redaktori majú svoje prezývky ako Draken či Lachtan, ale použitý jazyk znie profesionálne, a aj keď prinesie humor, je na vyššej úrovni. Aj keď štýlom zalomenia článkov a grafiky prvé čísla Levelu nijako zvlášť nevynikali nad konkurenciou.
Keď však šlo o reportáže z eventov ako ECTS či E3, v Leveli čitateľ našiel prehľadne zoradený zoznam herných noviniek, ktoré tam boli prezentované. Napríklad v Rikim to boli hlavne príhody o tom, ako výprava cestovala na udalosť v starej Felícii podľa hesla „Need for Slow“. Takže bolo na tebe, aká forma ti je milšia a podľa toho si vyberieš časopis. Alebo si kúpiš oba. Ale to si asi mohol dovoliť z vreckového málokto.
V súčasnosti vyšlo už 324. číslo Levelu a herné recenzie sú dodnes základom obsahu. Nájdeš tu však aj čosi z popkultúry, takže sa dočítaš nielen o hrách, ale aj o filmoch či spoločenských hrách, ktoré zaujímajú geekov a nerdov.
Score
Score a Level v tých časoch stáli vedľa seba ako vlajkové lode českých a slovenských herných časopisov. Obaja súperi vychádzajú dodnes, a keby sme mali vybrať časopis z tých čias, ktorý pôsobil najprofesionálnejšie, určite by to bolo Score. To aj napriek tomu, že štýl, akým boli články písané, nebol vždy len vážny. Bol špecifický, a preto je Score často nazývané aj kultovým.
Jeho počiatky siahajú do roku 1994 a na území bývalého Československa je najdlhšie vychádzajúcim herným magazínom. Vydavateľom bol Oldřich Hejtmánek, ktorý vlastnil firmu Vision na distribúciu počítačových hier.
Redakciu tvorili mená, z ktorých časť sme už spomínali pri Excalibure. Prvý šéfredaktor bol Jan Eisler alias ICE a zastupoval ho Andrej Anastasov zvaný Andrew. Určite ti budú povedomé aj mená ako Jan Modrák alias Bludr či Tomáš Zvelebil, Tomáš Mrkvička či Karel Papík.
Sú to mená šéfredaktorov a neoddeliteľne medzi ne patrí aj Mikoláš Tuček alias Tukan, ktorý je dodnes výraznou tvárou českého gamingu. Okrem iného spolu s Alžbětou Trojanovou alias Bětkou moderoval hernú reláciu Re-Play, z ktorej sa spoločne presunuli na internetovú reláciu New Game +.
Medzi redaktormi sa objavili aj František Fuka a Irena Formánková, ktorá bola v tom čase známa svojou rubrikou Irenin Koutek Zoufalců, v ktorom radila hráčom zaseknutým v rôznych hrách (tzv. zákys).
CD a neskôr DVD príloha s demami, úplnými verziami hier, návodmi či patchmi bola samozrejmosť. Na časopise bolo cítiť, že nemá o financie núdzu, a tak tu bolo možné nájsť obsiahlejšie texty a trebárs aj rozhovor so Sandrou Bullock (číslo 07/1996, ak by ťa to zaujímalo).
GameStar
Časopis GameStar založili z veľkej časti členovia redakcie Score a v podstate bol českou inkarnáciou nemeckého magazínu. Prvým šéfredaktorom bol Karel Papík a medzi redaktormi by ti mohli byť povedomé mená ako Lukáš Erben, Svatopluk Švec či Jan Modrák.
GameStar sa zrejme inšpiroval svojou nemeckou predlohou, keďže charakter článkov bol skôr profesionálny. Tínedžerský humor a neštandardné recenzie, ktoré boli v niektorých konkurenčných časopisoch celkom bežné, sa tu veľmi nevyskytovali.
Okrem toho sa GameStar výrazne sústredil na kvalitu svojej CD a DVD prílohy. Okrem demoverzií hier, videorecenzií či trainerov, ktoré bolo možné nájsť aj inde, tu bola zakaždým aj jedna úplná verzia hry. To bolo pri cene 45 Kč za časopis s prílohou výhodné (neskôr za viac, no stále sa to oplatilo), a tak boli úplné hry zrejme najväčším lákadlom GameStaru.
