Gay, ktorý vyhral súd so Slovenskom, varí v Argentíne naše tradičné špeciality. „Keď mi volali z najsledovanejšej telky kvôli reportáži, odvetil som, že nemám čas,“ spomína Jakub Šanko de Ruiz.
„Otázka, prečo sa chcem vrátiť domov, je úplne zbytočná. Dôvod je úplne jednoduchý. Skrátka, je to môj domov. Na Slovensku mám rodinu, priateľov a cítim sa tam doma. Odkedy som odišiel do zahraničia, tak mi Slovensko a naša kultúra veľmi chýbajú,“ prezrádza v rozhovore úspešný Slovák Jakub Šanko de Ruiz žijúci v Argentíne.
Žilinský súd minulý týždeň po dvoch rokoch rozhodol v prospech Jakuba a jeho argentínskeho manžela Mariana Ruiza de Šanka. Umožnil im, aby spolu mohli žiť na Slovensku. Cudzinecká polícia totiž najprv odmietla udeliť Argentínčanovi trvalý pobyt. Ide o historický moment, keď Slovenská republika prakticky prvýkrát uznala zväzok dvoch mužov.
Jakub je úspešný a v Argentíne pomerne známy šéfkuchár. Vlastní jednu z top reštaurácií v Buenos Aires, kde okrem svojich špecialít Argentínčanom ponúka aj tradičné slovenské jedlá ako guláš či halušky. S manželom sa však chce po rokoch vrátiť domov s jedinou požiadavkou: aby tu spolu mohli žiť plnohodnotný život a ako manželia mali rovnaké práva ako hocijaké iné manželstvá na Slovensku.
V rozhovore s Jakubom sa dozvieš, prečo sa pri poslednej návšteve Slovenska bál, že dostane „na hubu“; či sa jeho manžel nebojí prísť na Slovensko po teroristickom útoku; ako reagoval, keď o ňom chcela urobiť reportáž najsledovanejšia argentínska televízia; prečo sa mu smejú z likérového špica alebo koľko v jeho reštaurácii stojí guláš, ktorý je u domácich najväčším hitom.
Len pred týždňom Krajský súd v Žiline zrušil rozhodnutie cudzineckej polície, ktorá odmietla udeliť trvalý pobyt tvojmu manželovi z Argentíny na Slovensku. Ako si na to reagoval, keď si sa o rozhodnutí dozvedel?
V prvom rade sme boli s manželom prekvapení, pretože sme nečakali, že sa to vyrieši už na prvostupňovom súde. Boli sme pripravení, že budeme bojovať omnoho dlhšie. Ale, samozrejme, boli sme veľmi radi, pretože polícia bude teraz povinná môjmu manželovi potvrdiť povolenie na pobyt na Slovensku.
Prečo si sa do tohto boja so štátom púšťal, keď si bol presvedčený o tom, že to nebude vôbec jednoduché?
Po prvé, musím povedať, že ja nie som aktivista. Do boja som sa púšťal primárne kvôli sebe a svojmu manželovi, no ak môj boj bude osožný aj pre životy iných queer ľudí na Slovensku a nádejou na lepší život, budem len a len rád.
Štát však ešte môže podať tzv. kasačnú sťažnosť, ktorou môže napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. Počítaš s tým?
Je tam tá možnosť, ale úprimne si neviem predstaviť, kto by si to aj po tej medializácii nášho prípadu a vlne kritiky voči štátu za neoprávnenú diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie zobral na tričko a podal by sťažnosť.
Hneď ako sa nám opäť odoprú nejaké základné práva, som pripravený za ne bojovať. Plánujeme v budúcnosti aj adopciu a neviem si predstaviť, že by nám to nebolo umožnené.
Uznanie pobytu je jedna vec, no stále môžete s manželom naraziť na nerovnosť v majetkových právach či mnohých ďalších, ktoré na Slovensku majú len heterosexuálne manželské zväzky. Budeš bojovať aj za ne?
Opakujem, že nie som aktivista a všetky kroky, ktoré v tomto „boji“ podnikám, robím hlavne vo svojom vlastnom záujme a aby to malo osoh pre mňa a pre môjho manžela. To, že to pomôže aj iným v podobnej situácii, je len pozitívny bonus. Hneď ako sa nám však opäť odoprie nejaké základné právo, napríklad právo na nahliadnutie do zdravotnej dokumentácie manžela, som pripravený za to bojovať a dožadovať sa toho. My plánujeme v budúcnosti aj adopciu a neviem si predstaviť, že by nám to nebolo umožnené.
V Buenos Aires máš dobre rozbehnutú kariéru. Prečo sa aj napriek tomu chceš s manželom vrátiť na Slovensko?
Podľa mňa otázka, prečo sa chcem vrátiť domov, je úplne zbytočná. Skrátka, je to môj domov. Na Slovensku mám rodinu, priateľov a cítim sa tu doma. Odkedy som odišiel do zahraničia, tak mi Slovensko a naša kultúra veľmi chýbajú. Hoci je smutné, že nás slovenská spoločnosť stále odsudzuje, o čom sme sa presvedčili aj v rôznych situáciách, keď sme boli na Slovensku pred tromi mesiacmi.
V akých situáciách napríklad?
Tak napríklad rôzne vulgárne pokriky na ulici, o to zarážajúcejšie je, že to boli prevažne malé deti. Ja som si však na nadávky, pokriky či buchnáty už za svoj život zvykol, už na základnej škole ma preto zamykali na záchodoch, na strednej ma odstrkovali alebo fyzicky napádali a podobne. Človek to po istom čase začne brať ako súčasť života a zvykne si na to. A to nie je dobré.
Taktiež sa mi pri parkovaní stalo, že mi dospelý chlap na poludnie pred bytovkou brutálne vynadal a použil asi všetky slovenské vulgarizmy, ktoré existujú, že som sa až bál vyjsť z auta, aby mi nedal jednu po hube. Ale najviac ma zaráža to, že som na ulici stretol svojich kamarátov z jedného vchodu alebo bývalých spolužiakov, ktorí ma videli a ani sa mi nepozdravili a tvárili sa, že ma nepoznajú. A to všetko len pre orientáciu.
Obežník arcibiskupa Oroscha je veľmi neúctivý k obetiam na Zámockej a k ich pozostalým.
Po teroristickom útoku na Zámockej sa na Slovensku začali ozývať nenávistné hlasy zamerané voči LGBT+ komunite. Nemáš strach vrátiť sa do takéhoto prostredia?
Popravde neviem. Neviem, či po tom všetkom, čo som si už zažil, mám mať väčší strach. Ako som povedal, zvykol som si na to. Takže ani nie, naučil som sa s tým strachom žiť. Strach je to posledné, čo človek po tom všetkom vrátane tej tragédie na Zámockej cíti.
A čo manžel? Nebojí sa opustiť tolerantnejšiu Argentínu a prísť na Slovensko, kde značná časť spoločnosti stále nie je veľmi tolerantná k LGBT+ komunite?
Nie, minimálne mi to nikdy nepovedal. Ale, samozrejme, je zhrozený z toho, ako je spoločnosť na Slovensku nastavená. Ale keďže on je aktivista a pozná všelijaké príbehy neprávosti voči queer ľuďom v rôznych častiach sveta, berie to taktiež ako súčasť konzervatívnej spoločnosti. A je len otázkou času, kedy sa to začne meniť. Treba uznať, že už teraz sme na tej ceste zmeny k lepšiemu.
Veľmi aktuálnou témou posledných dní je aj obežník, v ktorom trnavský arcibiskup Orosch pochybuje, či obete útoku na Zámockej boli nevinné. Ako vnímaš takéto vyjadrenia predstaviteľov katolíckej cirkvi?
Ja to popravde nechápem. Už len vychádzajúc z katolíckeho učenia, vražda by mala byť ako jeden z hlavných hriechov a porušenie desatora Božích prikázaní pre každého katolíka odsúdeniahodná, no arcibiskup namiesto toho spochybňuje bezúhonnosť obetí. Je to veľmi neúctivé k obetiam a k ich pozostalým.
Pred pár dňami som sa stretol s prorektorom Trnavskej univerzity a mali sme spolu veľmi príjemnú, zaujímavú a plodnú diskusiu – ako príslušník LGBT+ komunity a kňaz. Trefne povedal, že na oboch stranách existujú extrémy – tak ako medzi našou komunitou, tak aj medzi konzervatívcami – a extrémisti skrátka spolu nikdy nemôžu nájsť spoločnú reč. Ak preto tieto extrémy vyčleníme, tak tá spoločnosť na tom vôbec nemusí byť tak zle.
Ľudia v Argentíne nesúdia iných na základe svojho vierovyznania. A práve to je základ zdravej a fungujúcej demokracie.
V Argentíne je percentuálne ešte viac rímskokatolíkov ako na Slovensku. Aj napriek tomu sú tam ľudia k tebe tolerantnejší?
Určite. Tu ľudia na základe svojho vierovyznania nesúdia iných. A práve to je základ zdravej a fungujúcej demokracie. Tu je oveľa viac cítiť toleranciu a pochopenie zo strany miestnych. Samotná Argentína je z drvivej väčšiny tvorená imigrantmi z Európy, ktorí počas svetových vojen hľadali lepšie miesto na život. A všetci hľadali miesto, kde sa spolu budú cítiť bezpečne a budú sa navzájom tolerovať. Aj vďaka tejto náture dokážu byť aj argentínski katolíci omnoho liberálnejší a otvorenejší.
Prejdime k tvojmu životu v Argentíne. V hlavnom meste Buenos Aires si si otvoril vlastnú reštauráciu. Aké špeciality tam ponúkaš?
V našej reštaurácii nájdeš dve odvetvia – kuchyňu a cukráreň. V kuchyni ponúkame tzv. cocina de autor, čo je v preklade autorská kuchyňa spočívajúca v experimentovaní s jedlom prevažne latinskoamerickej kuchyne vytvorenom na základe kombinácií chutí a textúr. Druhá zložka je slovenská kuchyňa.
Ktoré slovenské jedlá Argentínčanom pripravuješ?
Aktuálne máme v ponuke pirohy, guláš, paprikáš a halušky, ale nie bryndzové, keďže bryndzu nemôžeme dovážať, takže robíme takú syrovú zmes, ktorá sa má čo najviac podobať chuti bryndze. Sú tam zastúpené aj naše historické jedlá, ktoré máme spoločné s Maďarmi, a tradičné slovenské pastierske jedlá.
Argentínčanom veľmi chutia slovenské jedlá. Len v lete je problém napríklad s gulášom, keď tu teplomer ukazuje 40 stupňov a nie každý je vtedy ochotný dať si horúci guláš. (smiech)
Snažíš sa prispôsobovať tradičné slovenské jedlá a hľadať alternatívy v lokálnych argentínskych surovinách?
Presne tak. Ja si síce dovážam zo Slovenska nejaké koreniny, ale nikdy nevieš, kedy sa to vypredá a minie, preto sa snažím tie slovenské jedlá adaptovať na argentínske pomery a vytvárať ich z lokálnych surovín.
Po prvé, aby to ľuďom chutilo, a po druhé, aby sme neboli závislí od dovozu. Dokonca ani len cukor v Argentíne nie je rovnaký ako na Slovensku. A tým činom, že trošku meníme tie tradičné recepty a prispôsobujeme si ich, dokážeme vytvoriť úplne nové a unikátne chute.
Slovenské jedlá, ktoré Jakub ponúka vo svojej reštaurácii Berna by Jakub v Buenos Aires
Ako na ne reagujú domáci?
Veľmi im chutia! Len v lete je problém napríklad s gulášom, keď tu teplomer ukazuje 40 stupňov Celzia, tak nie každý je ochotný dať si horúci guláš. (smiech) Ale nájdu sa aj takí. No vo všeobecnosti na slovenské jedlá tu reagujú veľmi pozitívne a radi sa vracajú práve pre slovenskú kuchyňu. Nedá sa ani povedať, či viac ide cocina de autor alebo slovenská kuchyňa.
Domáci si zamilovali aj slovenské zákusky, hoci špic medzi nimi rozvíril zaujímavé polemiky, pretože im vraj pripomína mužský pohlavný orgán. (smiech)
A čo je najväčší hit?
Tradičný guláš, ten zbožňujú asi najviac. Tu sú zvyknutí na maďarský guláš so špecľami, tak sme to prvé dva roky servírovali s haluškami, aby sa to čo najviac podobalo tomu, akú majú oni predstavu o guláši.
Avšak v aktuálnom menu som sa rozhodol predstaviť im knedľu, takže ich skoro každý večer presviedčam o tom, že takto to má byť správne, aspoň na slovenský spôsob, a hoci sa najprv hnevajú, no potom zistia, že im to s knedľou naozaj chutí.
Koľko stojí taký guláš v tvojej reštaurácii?
Ťažko sa to prepočítava na eurá, pretože v Argentíne je asi šesť rôznych kurzov meny. Ale na pesos to je 3 600 ARS (podľa portálu Currencyrate.Today ku dňu 9. novembra to vychádza na 22,45 eura – pozn. red.).
Spomenul si aj slovenské dezerty. Aké máš v ponuke?
Francúzske rožky, laskonky, špic a tradičný slovenský jablkový koláč. Aj tie si domáci zamilovali, hoci špic medzi nimi rozvíril zaujímavé polemiky, pretože im vraj pripomína mužský pohlavný orgán. (smiech) Takže sa z toho smejú, ale aj ten im chutí. Najväčším hitom sú však parížske rožky, pre ktoré ľudia za nami cestujú aj niekoľko desiatok kilometrov.
Začínal som variť u nás doma pre hostí na rezervačku. Rýchlo sa to rozbehlo a za rok a pol sme u nás pohostili viac ako 2 000 ľudí.
V Argentíne si sa stal hitom – písali o tebe viaceré noviny a dostal si sa aj do novín najsledovanejšej argentínskej televízie TV Telefé. Ako si reagoval, keď ťa oslovili?
Doteraz si pamätám, ako mi v jeden deň zavolali a ja som vtedy ešte ani nevedel poriadne španielsky. V čase telefonátu som bol extrémne zaneprázdnený, tak som len odvetil, že nemám čas. Potom som to povedal manželovi, ktorý mi vysvetlil, že mi práve volal reportér najsledovanejšej telky, že chcú o mne natočiť reportáž do televíznych novín. (smiech) Tak im zavolal naspäť a dohodol to.
Vtedy si však ešte nemal reštauráciu...
Nie, v tom čase som ešte varil u seba doma pre hostí na rezervačku. Rýchlo sa to rozbehlo a za rok a pol sme u nás pohostili viac ako 2 000 ľudí. Maximálna kapacita pritom bola 12 ľudí, čiže sme u nás urobili minimálne 170+ večerí.
To však nebolo jediné účinkovanie v argentínskej televízii. Ešte väčším úspechom je reality šou El gran premio de la cocina (šou podobná Masterchef), kde si sa spomedzi 5 000 uchádzačov prebojoval medzi 16 najlepších a napokon si vo finále skončil druhý. Ako sa na to pozeráš po čase?
Tá šou bola mojím snom a ono to nejako vyšlo. V tom čase som si musel veľa študovať o latinskoamerických jedlách, pretože sa tam varil práve takýto štýl pokrmov a nedali nám k tomu žiadny recept, len povedali názov jedla. Ak by som si o nich neštudoval, nemal by som poňatia, čo odo mňa vôbec chcú navariť.
Predstav si, že by na Slovensko prišiel nejaký Argentínčan a povedali by mu, aby čo najrýchlejšie napiekol dukátové buchtičky. Tak nejak som sa cítil. (smiech) Do toho sme mali striktné pravidlá a časomieru, čo bolo o to stresujúcejšie. Po oznámení zadania som mal dve minúty na rozmyslenie, čo a ako idem variť, dve minúty na vybratie surovín a hneď sa išlo variť.
Ešte dodnes si ma veľa ľudí pamätá z kuchárskej televíznej šou, a keď ma stretnú na ulici, tak sa mi zdravia. Po tom, čo sa šou skončila, začalo ku mne do reštiky chodiť čoraz viac hostí.
Hoci väčšinu času si musel pripravovať jedlá z latinskoamerickej kuchyne, vo finále si zariskoval a uvaril si bryndzové halušky. Nebál si sa ísť do takéhoto jedla, ktoré je Argentínčanom prakticky neznáme?
Nie, pretože mne už vo finále bolo všetko jedno. (smiech) Aj mamina mi stále opakovala, aby som sa tam udržal čo najdlhšie, lebo to pozerala, hoci tomu nerozumela. Tak som si povedal, že aspoň kvôli nej vydržím čo najdlhšie. A keďže finálové kolo už bolo tak či tak posledné, povedal som si, že si to idem skrátka len užiť, nech to dopadne akokoľvek. A navaril som im teda to, čo som chcel ja.
Chcel by som niekde na Slovensku miesto, kam by som mohol pozvať svoju rodinu a dobre im tam navariť. Chcem taktiež Slovákom trošku viac priblížiť pestrofarebnú latinskoamerickú kuchyňu.
Chutilo to porote?
Chutilo, ja som vo finále zlyhal len na tom, že som si vybral veľmi náročný dezert, a pohorel som na tom, že som až tak dobre nevymastil formu, a preto sa mi nakoniec rozpadol.
Ako ti účasť pomohla v kariérnom živote? Mal si potom dlhé rady zákazníkov v reštaurácii?
Určite pomohla. V prvom rade tým, že som veľa študoval o ich gastronómii. A v druhom rade aj tým „boomom“, že ku mne do reštiky začalo chodiť čoraz viac hostí. Ešte dodnes si ma veľa ľudí pamätá, a keď ma stretnú na ulici, tak sa mi zdravia.
Čo plánuješ po príchode na Slovensko? Môžeme sa tešiť pre zmenu na argentínsku reštauráciu u nás?
Tieto plány sú v zárodku už nejaký čas. Otvorenie vlastnej reštaurácie je beh na dlhú trať, ale aktívne sa s touto myšlienkou pohrávame a chceli by sme si po príchode na Slovensko otvoriť nejakú „baštu“. Budem rád, keď budeme môcť Slovákom trošku viac priblížiť argentínsku a latinskoamerickú kuchyňu, ktorá je veľmi pestrofarebná a chuťovo veľmi zaujímavá. A hlavne by som chcel niekde na Slovensku miesto, kam by som mohol pozvať svoju rodinu a kde by som im mohol dobre navariť.
