Nie som žiadna ezoterička, a hoci mám silný vzťah k prírode, z ľudí, ktorí objímajú stromy, som si vždy trochu robila žarty. Z tejto nezvyčajnej terapie však odchádzam úplne pokojná s pocitom, že všetky problémy dokážem zvládnuť.
V japonskej slovnej zásobe sa nachádza špeciálny výraz karóši, ktorý v preklade znamená „smrť z prepracovania“. Príčinou smrti býva väčšinou infarkt či mŕtvica, spôsobená nadmernou prácou a stresom.
V dvadsiatom storočí začalo čoraz viac pracujúcich Japoncov (prevažne mužov) páchať samovraždu. Dôvodom bol nadmerný tlak na pracovný výkon a nadčasy. V 80. rokoch vznikla z tohto dôvodu aj „horúca linka karóši“ pre ľudí (a ich rodiny), ktorým hrozilo, že ich prepracovanosť bude mať fatálne následky.
Nie je prekvapivé, že práve v tomto období vznikla aj špeciálna lesná terapia šinrin-joku (označovaná aj ako „lesný kúpeľ“), ktorá mala ľuďom opäť pomôcť získať stratený pokoj a obnoviť ich kontakt s prírodou – na oveľa hlbšej a vedomejšej úrovni.
Túto terapiu, ktorej účinnosť dokázali mnohé vedecké výskumy, podporuje aj japonská vláda a dnes je súčasťou preventívnej zdravotnej starostlivosti. Od roku 2012 v krajine funguje aj odbor lesná medicína, ktorý študuje vplyv lesa na fyzické a duševné zdravie človeka. Podľa japonských vedcov lesná terapia posilňuje imunitný systém, bojuje proti nespavosti a normalizuje krvný tlak.
Lesná terapia v súčasnosti naberá na popularite aj v mnohých európskych krajinách, kde je vorkoholizmus každodenným chlebíčkom – vrátane Slovenska a Česka.
Ja som sa lesnú terapiu rozhodla vyskúšať na vlastnej koži v rámci pobytu v hoteli Falkensteiner Spa Resort Marienbad v Mariánskych Lázňach. Toto mesto je na lesnú terapiu ideálne – leží na úpätí Chránenej krajinnej oblasti Slavkovský les a kedysi tu bol dokonca nepriechodný prales. Ešte aj dnes je označované ako „mesto v parku“ (resp. „park v meste“). Mariánské Lázně sú, samozrejme, známe aj svojimi liečivými prameňmi.
Trochu iná prechádzka
Pred odchodom do lesa sa stretávame so slovenskou lesnou terapeutkou so žiarivo modrými očami a príznačným menom – Lucia Skala. Okrem mňa sa na terapii zúčastňujú aj ďalšie štyri novinárky, každá z inej vekovej kategórie. Všetky sme zvedavé, netušíme, čo nás čaká.
Lucia nám vysvetľuje, že lesná terapia má len dve pravidlá – mobily musia byť vypnuté a všetko je dovolené, no nič sa nemusí. „Ak sa vám budú cvičenia páčiť, budem rada, keď sa na nich zúčastníte. Ak sa však nebudete cítiť úplne komfortne, nikoho k ničomu netlačím. Môžete len tak stáť a kochať sa prírodou,“ hovorí Lucia tichým a pokojným hlasom, keď vchádzame do jesenného lesa.
Nie sme veľmi ďaleko, les na nachádza hneď sa hotelom, no aj napriek tomu sa cítime ako v rozprávke. Spoločnosť nám robia vysoké zdravé stromy, žiarivo zelený mach a čerstvý vzduch.
– Kráčaš pomaly, v lese neprejdeš veľkú vzdialenosť, ale si tam dlho.
– Nemáš cieľ – žiadny vrchol, rozhľadňa ani počet krokov. Tvojím cieľom je cesta.
– Dozvieš sa niečo nové, ale nemyslia sa tým názvy rastlín či húb. Ide o bližšie nadviazanie vzťahu s prírodou.
Lucia zdôrazňuje, že na to, aby sme si vychutnali účinky lesnej terapie naplno, dôležité je prichádzať s otvorenou mysľou a odhodiť akúkoľvek hanbu. Keďže chcem terapiu zažiť naplno, presviedčam samu seba, že jej verím a som pripravená sa uvoľniť.
V tele cítim veľa nahromadeného stresu z posledných týždňov, a tak si úplne neverím. Nekráčame dlho, Lucia o chvíľu zastavuje na kraji lesa. Sme veľmi blízko civilizácie, ešte stále počujeme vzdialený zvuk dopravy. Dozvedáme sa, že ideálne miesto na lesnú terapiu je asi 400 metrov do hĺbky lesa. Práve tam by mala byť totiž najvyššia koncentrácia terpénov – aromatických zložiek nachádzajúcich sa v rastlinách, ktoré vraj majú liečivé účinky.
Meditácia a „mluvící klacík“
Začína sa terapia. Lucia nás najskôr vyzve, aby sme si vybrali strom a „odložili“ mu všetky naše problémy a trápenia. Môžeme sa po ne neskôr vrátiť, ak budeme chcieť, hovorí.
Dlane prikladám na kmeň stromu a myslím na to, čo ma momentálne trápi. Snažím sa predstaviť si, že strom si tieto problémy berie „na plecia“, lenže úplne to nejde. Jednak ešte nie som natoľko uvoľnená, aby som tomu uverila, jednak mi je ho ľúto – chudák, veď do roka a do dňa zoschne a rozpolí sa na dve časti, hovorím sama sebe položartom.
