- produkty a služby určené pre osoby staršie ako 18 rokov
- sex, nahotu a iný NSFW obsah
- násilie, krv alebo obsah nevhodný pre citlivé povahy
Porozprávali sme sa s autorom podcastu Vražedné psyché.
Ak máš rád spojenie krimi a podcastu, určite ti je známe meno Richard Mažonas. Študent práva spolu so svojím starým otcom, odborníkom z oblasti psychiatrie Svetozárom Drobom totiž stoja za jedným z najobľúbenejších slovenských podcastov Vražedné psyché.
Richard s podcastom začal najprv na amatérskej úrovni počas prvej vlny pandémie, keď nemal čo na práci. Neskôr ho však s pomocou produkčnej spoločnosti ZAPO dotiahol na takú úroveň, že si ho mesačne vypočujú tisícky ľudí.
Hoci v každom z dielov podcastu sa nachádza množstvo násilných a nechutných scén, Richard považuje za najhorších vrahov tých, ktorých činy boli poháňané rôznymi sexuálnymi deviáciami. „Nedokážeme si predstaviť, ako to v hlave takéhoto devianta prebieha. On často totiž koná inštinktívne – ako mu telo rozkáže, pričom má také pokrivené inštinkty, že bežný človek ich nepochopí,“ priblížil študent pre Refresher s tým, že najviac zo všetkého sa mu hnusí kanibalizmus.
Ak sa ti páčia rozhovory s rôznymi zaujímavými ľuďmi, klikni sem. Chcel by si ich viac? Pridaj sa do klubu Refresher+ aj ty. Kvalitný obsah môžeme totiž tvoriť len vďaka podpore našich čitateľov.
Kedy a ako sa u teba zrodil nápad vytvoriť si vlastný podcast? Fascinovali ťa kriminálne prípady už predtým?
Nápad na podcast vznikol počas pandémie, keď sa všetko zastavilo a mal som veľa voľného času.
Úprimne, nikdy som nebol nejaký extra dobrý študent, skôr ten spodnejší priemer.
Odjakživa som počúval podcasty – najmä zahraničné, ako napríklad kontroverzný podcast The Joe Rogan Experience. Priateľka mi raz navrhla, že by som sám mal vyskúšať nejaký urobiť. Keďže ma kriminálne prípady vždy bavili a mám o nich aj naštudovanú literatúru, vybral som sa týmto smerom.
Napísal som si jednoduchý skript a veľmi amatérsky som nahral nanečisto verziu podcastu, v ktorom som sa o prípade rozprával s dedom. Ten prípad som vtedy čítal iba ja, čiže to vôbec nebolo v takom formáte, v akom je to dnes.
Ako reagoval na nápad urobiť podcast tvoj starý otec (forenzný psychiater a súdny znalec Svetozár Droba – pozn. red.)? Vedel vôbec, o aký formát ide?
Vôbec netušil, o čo ide. (smiech) Vysvetlil som mu, že by som chcel robiť takúto šou založenú na audio formáte, a on súhlasil. Zo začiatku sa na jednotlivé prípady ani nepripravoval, keďže dopredu netušil, čo budeme rozoberať. Povedal som mu to len tesne pred nahrávaním. Vtedy sme zistili, že na mnohých prípadoch aj sám pracoval, a preto k nim mal aj čo povedať.
Najprv to podľa mňa robil preto, aby podporil vnuka v jeho zábavke. Neskôr však, keď sme sa dali dokopy s produkčnou spoločnosťou ZAPO, spozornel a začalo sa mu to viac pozdávať. Podcast sa totiž rozrástol a nabral profesionálnejší ráz. Aby som to zhrnul: zo začiatku mu to bolo ľahostajné, potom ho to však bralo čoraz viac a dnes je z neho podcaster.
Kedy si si povedal, poďme to robiť profesionálne, a oslovil ZAPO? Pridať viacero hlasov bol tvoj nápad?
Prvé tri diely, ktoré sú, mimochodom, stále dostupné na streamovacích platformách, len pod iným názvom, som robil sám. Produkcia ma však nebavila a bol som v nej hrozný amatér, čo bolo aj vo výsledku počuť na samotných podcastoch. Preto som hľadal niekoho, kto by sa vedel postarať o túto stránku práce.
Aj keď si to mnohí ľudia na základe ich činov myslia, nie všetci vrahovia sa narodili ako monštrá.
Natrafil som na ZAPO a oslovil ich cez instagramový profil s tým, či by mali záujem o spoluprácu. Súhlasili a predložili mi návrh spolupráce. Išlo o partnerstvo, v rámci ktorého sme sa dohodli, že budeme pracovať na podcaste päťdesiat na päťdesiat.
Rozdelili sme si úlohy a práve vtedy prišli oni s nápadom obsadiť hercov, čím výsledné znenie podcastu priblížili k rozhlasovej hre. Na tom, ako znie Vražedné psyché dnes, má veľkú zásluhu práve ZAPO, keďže oni vymysleli formát, s ktorým sme to predali medzi ľudí.
Koľko trvá príprava jedného dielu, keď podcast vychádza každý týždeň? Podcast nie vždy vychádza každý týždeň, a to práve preto, že príprava naň je veľmi náročná. Musíme sa pri nej zároveň všetci zosúladiť. Mne konkrétne zaberie jeden diel približne jeden pracovný čas. Osem až desať hodín mi trvá spísať podklady na jeden prípad.
Keď ich mám napísané, posuniem ich Dušanovi Budzákovi, ktorý má na starosti literárnu stránku podcastu. Aj jemu zaberie hodnú chvíľu, kým moje podklady spracuje do príbehov. Keďže nemám vzdelanie ani skúsenosti v písaní, v minulosti musel moju prácu aj podrobne facktcheckovať.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Deň nám zaberie aj samotné nahrávanie, ktoré prebieha v Bratislave. Musím prísť z Trnavy s tým, že najprv vyzdvihnem deda z Trenčína. Keď je podcast konečne nahratý, ide ešte do rúk nášho zvukára a producenta Pavla Krška. Dovolil by som si teda povedať, že príprava jedného dielu podcastu zaberie celý jeden týždeň, s tým, že máme úlohy rozdelené.
Dokážeš bezproblémovo skĺbiť štúdium a tvorbu podcastov?
Podľa toho, čo znamená bezproblémovo. (smiech)
To, že sa vieš obom činnostiam venovať naplno a nezanedbávaš kvôli jednej druhú...
Počas lockdownov, keď bola dištančná výučba, som mal na prípravu podcastu viac času. Bolo to pre mňa jednoduchšie než teraz, ale snažím sa to skĺbiť, ako to je len možné. Úprimne, nikdy som však nebol nejaký extra dobrý študent, skôr ten spodnejší priemer.
Kde hľadáš námety na konkrétne diely podcastov?
Vždy to závisí od daného dielu, ale snažím sa kráčať svetom s otvorenými očami a hľadať námety v každodennom živote. Už len obrazné prirovnania v bežnej konverzácii, ako napríklad „zabijem ťa ako Čubírková“, či rôzne slovenské urban legends sa môžu stať inšpiráciou na spracovanie pútavého krimipríbehu. Okrem toho mi ľudia sami rozprávajú nejaké prípady, o ktorých počuli, alebo mi rovno na Instagrame posielajú námety.
Väčšina nápadov však vzniká tak, že blúdim po internete, študujem si kriminálne prípady a píšem si diagnózy páchateľov. Vediem si excelovú tabuľku, ktorú som nazval Register potencionálnych prípadov, a práve do nej si zapisujem všetko, na čo narazím a stálo by za to, spracovať to.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Čo sa týka zdrojov – takmer vždy pracujem s verejne dostupnými informáciami. Len v ojedinelých špecifických prípadov čerpám aj z iných zdrojov, ktoré sú napríklad na vyžiadanie.
Možno táto otázka vyznie divne, ale máš medzi všetkými tými prípadmi aj nejaké obľúbené, ktoré ti prirástli k srdcu?
Medzi moje obľúbene prípady určite patrí ten z Litvy, keďže mi odtiaľ pochádza otec a táto krajina mi je kultúrne aj historicky blízka. Tento diel bol preto pre mňa dôležitý najmä v tom, aby som urobil takú malú reprezentáciu Litvy aj na Slovensku. Taktiež sme v podcaste rozoberali veľmi aktuálnu tému, keďže sme riešili propagandu a ututlávanie informácií Sovietskym zväzom.
Za najhoršie a najnechutnejšie prípady jednoznačne pokladám rôzne sexuálne deviácie, keďže pri nich ľudská empatia nefunguje.
Možno to vyznie trochu cynicky, ale ďalší prípad, ktorý mám rád, sme vydali pod názvom VYJ*BAL SOM ICH Z OKNA. Ide o prípad z Handlovej, keď otec opilec vyhodil svojich dvoch synov cez okno paneláka. Mám ho rád preto, lebo námet na túto epizódu som čerpal z hudobnej tvorby skupiny Moja reč, keď o ňom spievali v tracku Vrecia kostí. Už vtedy sa mi zdal veľmi zaujímavý.
Hoci má dedo už svoj vek, stále pracuje a vždy, keď mám voľno, ho rád odveziem na súdne pojednávanie. Raz som ho takto bral z Trenčína do Banskej Bystrice, a keď sme išli cez Handlovú, spomenul som si na text Mojej reči. Spýtal som sa na prípad starého otca a on mi odvetil, že na ňom pracoval ako psychiater. Vtedy som si povedal, že to musíme spracovať. Aj tento prípad je taká moja srdcovka.
Pri prípade Valéra Čunderlíka si spomenul, že ti štátny archív po viacerých pokusoch odmietol poskytnúť dokumenty. Najprv súhlasili a potom sa odmlčali alebo uviedli nejaký dôvod? Ako si to vysvetľuješ?
Nemôžem povedať, že mi odmietli sprístupniť informácie. Bolo to však divné a mal som pocit, akoby nechceli úplne spolupracovať. Ide však len o moju konšpiráciu, nemôžem ich z ničoho obviniť.
Mal si aj niekedy inokedy podobný problém dostať sa k informáciám?
Nie. Raz som chcel v rámci jedného prípadu komunikovať s cirkvou, ale nakoniec som od toho upustil, keďže očakávam, že by bolo náročné od nich získať nejaké informácie.
Práve pod epizódou s prípadom Čunderlíka som videl komentár, kde tvoj fanúšik písal, že vrahom je jeho predok. Stáva sa, že ti ľudia píšu, že poznajú aktérov konkrétnych dielov?
Určite to nie je pravidlom, ale stávalo sa mi, že mi fanúšikovia písali, že boli susedia daného vraha alebo že ho poznali z videnia, keďže pochádzali z rovnakej dediny. Slovensko je malá krajina, čiže je to pochopiteľné.
Čo ma teší, je, že som nikdy nedostal žiadnu negatívnu reakciu na spracovanie našich príbehov v takom zmysle, že by sme v nich niekoho nepravdivo či škaredo vykreslili. Aj práve preto, že mnoho mien vystupujúcich v našich prípadoch má dodnes žijúcich potomkov či blízku rodinu, sa snažím dávať si obrovský pozor na fakty a brať na nich ohľad.
Vždy mi ide skôr o to, ukázať, že vo veľa prípadoch daní ľudia ani nemohli za to, do akých okolností sa dostali. Do mnohých káuz sa zaplietli úplne nešťastne. Aj keď si to mnohí ľudia na základe ich činov myslia, nie všetci vrahovia sa narodili ako monštrá.
Ktoré prípady sú podľa teba najnechutnejšie?
Ja to asi vnímam trochu inak, pretože keď pracujem na konkrétnom prípade, vidím ho veľakrát. Samozrejme, najprv aj ja zažijem šok z toho, aký to je hnus a ako sa také niečo vôbec mohlo stať. Keď sa však potom do toho ponáram viac a viac, niekedy mám ku koncu už aj pocit, že rozumiem, ako sa človek do takej situácie dostal.
Nič detailne do budúcnosti neplánujem, skôr sa nechávam unášať prúdom. Skúšam veľa vecí, aby som nebol naviazaný len na jednu.
Za najhoršie a najnechutnejšie prípady jednoznačne pokladám rôzne sexuálne deviácie, keďže pri nich ľudská empatia nefunguje. Nedokážeme si predstaviť, ako to v hlave takéhoto devianta prebieha. On často totiž koná inštinktívne – ako mu telo rozkáže, pričom má také pokrivené inštinkty, že bežný človek ich nepochopí. Nechutné sú mi teda najmä sexuálne deviácie ako sadizmus či nekrofília a najviac zo všetkého kanibalizmus.
Dopočul som sa, že sa chceš po skončení štúdia venovať trestnému právu. Myslíš si, že by ti táto aktivita – tvorba podcastu –, mohla v tomto smere určitou formou pomôcť? Napríklad ako prehľad?
Mám taký problém, že často striedam svoje záujmy. (smiech) Raz ma baví jedna vec, potom druhá a možno práve preto som tak všestranne zameraný, až si niekedy neviem vybrať. Chcem tým povedať, že ešte nie je isté, že sa budem vyslovene venovať trestnému právu, ale je to teda minimálne jedna z možností.
Podcast mi však určite otvoril viacero rôznych dverí, vďaka čomu som sa zoznámil s mnohými zaujímavými ľuďmi, ktorých som vnímal a stále vnímam ako autority. Predtým som ich však poznal len z knižiek a teraz sa poznáme osobne.
Jedna z príležitostí, ktorá sa mi podľa mňa takisto otvorila čiastočne aj vďaka podcastu, je, že som si mohol vyskúšať stáž v Kancelárii prezidentky Slovenskej republiky. Čiže áno, podcast mi pomohol, ale nielen v rámci trestného práva. Práve naopak, jeho popularita mi otvorila dvere rôznymi smermi.
Tvrdíš, že rýchlo meníš záujmy. Vidíš sa aj v budúcnosti v nejakom zábavnom formáte, či už to bude podcast, či niečo iné? Alebo očakávaš, že aj toto ťa omrzí?
Nič detailne do budúcnosti neplánujem, skôr sa nechávam unášať prúdom. Skúšam veľa vecí, aby som nebol naviazaný len na jednu. Nevylučujem však ani túto možnosť, pretože ma to veľmi baví.
Máš ešte niečo, čo by si rád povedal na záver?
Rád by som len zdôraznil, že podcast Vražedné psyché nevzniká len mojou zásluhou a vďaka mojej práci. Hovorím to preto, že mám pocit, že to tak niekedy môže vyznieť. Pravdou však je, že podcast zaberá kvantá hodín tímovej práce, za ktorými stoja veľmi šikovní ľudia s profesionálnym prístupom. Aj vďaka ZAPO je náš podcast taký, aký je.
