- produkty a služby určené pre osoby staršie ako 18 rokov
- sex, nahotu a iný NSFW obsah
- násilie, krv alebo obsah nevhodný pre citlivé povahy
Podľa jedného z dobrovoľníkov pracujúcich na obnove hradu tu panujú temné energie.
Je približne desať hodín večer, keď sa šášovské lesy ponárajú do čiernočiernej tmy. Nedotknutou prírodou sa ženie chladný vánok, ktorý sa mení na čoraz silnejší vietor. Spod tamojšej lúky rozdúchava dym táboráka, vznášajúci sa k hustým oblakom zakrývajúcim spln mesiaca.
Pri ohni hľadajú útočisko dvaja dobrí známi. Kamaráti, ktorí prišli zažiť dobrodružstvo v divočine. O hrade Šášov počuli už mnoho legiend, žiadnej však neprikladali väčší význam. Aspoň dovtedy, kým na hrdo sa týčiacej stavbe na skale nezazreli oslepujúce svetlo.
Obaja sa rozbehnú cez strmé kopce hľadať príčinu prapodivného úkazu. Keď zadychčaní dorazia do útrob zrúcaniny, s padnutou sánkou sledujú, ako sa pred ich očami vznáša žiarivá guľa. Ošľahaní konármi divoko rastúcich stromov so zatajeným dychom uprene hľadia na guľu levitujúcu v jednom z okien zrúcaniny. Obchádzajú ich mdloby.
Za ich chrbtami sa zrazu ozve hlas. Dobovo oblečený muž sa im predstaví ako jeden z majiteľov hradu. Volá ich, aby išli s ním. Napriek tomu, že jeden z mladíkov sa zo strachu rozhodne poddať jeho slovám, druhý ho zastaví. Osvetlený hrad sa zrazu opäť zahalí do rúška noci, a tak sa hlavy oboch chlapcov otočia smerom k oknu. Guľa je preč, a ako o pár sekúnd zistia, aj muž vystrihnutý z inej doby.
Na druhý deň ráno porozprávajú historku kamarátom, samozrejme, každý ich má za bláznov. Rozhodnú sa preto o niekoľko mesiacov vydať na hrad opäť a priniesť pre nich dôkaz. Tentoraz ich už šťastena opustí. Nielenže sa nevrátia s dôkazom, ale nevrátia sa vôbec.
Toto je len jedna z historiek, ktorú počul o tomto mieste František Kovár, jeden z dobrovoľníkov podieľajúcich sa na opravách hradu. Tvrdí, že z jeho múrov cítiť zvláštnu energiu. Prezrádza, že už od prvého dňa prác na obnove mal pocit, že mu niekto alebo niečo stále „dýcha na krk“. Tvrdí, že podobné pocity zo Šášova opisovali aj ďalší dobrovoľníci, niekedy dokonca aj návštevníci. My sme si preto nemohli nechať ujsť príležitosť a rozhodli sme sa tu stráviť bezsennú noc.
Ešte predtým, než sa spolu s nami vydáš na cestu za strachom, radi by sme ti pripomenuli, že navštevovať tajuplné miesta a kriticky skúmať príbehy s nimi spojené môžeme iba vďaka predplatiteľom Refresher+. Preto ak sa ti naše zážitky páčia, môžeš k nám do klubu vstúpiť aj ty a podporiť tak obsah, aký na iných weboch nenájdeš.
Opradený legendami aj utrpením
Krátko po devätnástej hodine sa v obci Šášovské Podhradie stretávame s naším sprievodcom. Nižší šesťdesiatnik František Kovár vystúpi z auta zaparkovaného tesne pri nás a otvorí bránu lemujúcu pozemok ležiaci pri lesnej ceste smerujúcej na hrad. „Pokojne sem preparkujte, nech nezavadziate autom,“ usmerní nás.
Keď tak spravíme, prezrádza, že sa nachádzame na pozemku Šášovského múzea, v ktorom pracuje. Odomkne dvere na drevenici a nám padnú oči na sadrovú repliku hradu. Kým v tichosti obdivujeme exponáty a nálezy, vysvetľuje, že dodnes nie je úplne známe, kedy presne bol hrad postavený.
I keď je o tejto stavbe len málo záznamov v archívoch, je opradená množstvom legiend. Podľa najznámejšej z nich ho vraj postavil panovník pre svojho dvorného šaša ako pozornosť za to, že ho v tamojších lesoch zachránil počas poľovačky z pazúrov medveďa. Hoci by táto historka vysvetľovala názov majestátneho hradu, František Kovár nad ňou len pokrúti hlavou. „Samozrejme, je to vymyslené. Archívy prezrádzajú, že vznik hradu sa dá pripísať rodine Sásovcov,“ ozrejmí.
Podľa jeho slov išlo o kráľovský hrad, ktorý plnil funkciu strážneho hradu. Istý čas ho mala vo vlastníctve aj kráľovná Barbora Cieľska, svojho času prezývaná aj ako Čierna kráľovná. „Údajne sa venovala čiernej mágii. Pravdepodobne to však boli len klamstvá, ktoré o nej šírili iní bohatí páni, lebo mali zálusk na jej majetky,“ dodá František Kovár.
František tvrdí, že hrad mal už od nepamäti negatívnu povesť, keďže jeho majitelia neboli práve ľudomilmi. Miestni ich opisovali aj ako „lúpežných rytierov“, lebo rabovali okolité dediny. „Bol tu aj žalár, kde to mohlo byť v minulosti naozaj drastické. Možno práve preto tu je taká energia,“ povzdychne si, zatiaľ čo zamyká múzeum a súri nás na hrad.
Znásilnenie, detský plač aj siluety na fotkách
Kým šliapeme strmo do kopca po lesnej cestičke a šmýkame sa na štrkovej pôde, František nám prezrádza, že na hrade začal pracovať ešte pred troma rokmi. „Hneď som vedel, že tu niečo nesedí. Cítil som tu rôzne energie,“ povzdychne si.
Jeho slová údajne potvrdzujú aj nevysvetliteľné siluety, ktoré sa jemu aj jeho kolegom podarilo zachytiť na fotkách hradieb. „Sú miesta na hrade, kde sa veľmi rýchlo vybíja baterka a rapľuje elektronika. Je to čudné.“
Keď sa po zhruba pätnástich minútach konečne ocitáme zadychčaní pred majestátnym hradom, rozhodneme sa, že si oddýchneme v drevenom altánku pod zrúcaninou. František sa posadí oproti nám a vyrozpráva nám príbeh o dvoch chlapcoch, ktorí v hradbách bez stopy zmizli.
V 80. rokoch sa tu vraj však odohral aj iný, veľmi brutálny čin. „Dvaja muži tu pravdepodobne znásilnili a zabili mladé dievča. Jej nebohé telo hodili cez vetrací otvor do zavalenej šachty patriacej k hradnému podzemiu,“ dodá náš sprievodca s tým, že hoci dúfali, že ho už nikto neobjaví, podzemné chodby boli ešte priechodné a zohavené telo sa našlo.
Zatiaľ čo nám rozpráva nechutné podrobnosti, môj telefón, ktorý nahráva jeho rozprávanie, sa začne svojvoľne odomykať a zamykať. Na nič Františka neupozorním a ďalej počúvam. „Po žene zostalo len mladé dievča,“ smutne skonštatuje.
Keďže slnko je čoraz nižšie, posúri nás, aby nám stihol ukázať aj hradné múry. Počas toho, ako sa „driapeme“ po obvodoch zrúcaniny, vybehnú naším smerom kozy. František ich odoženie a oznámi nám, že budeme mať v noci spoločnosť.
Podľa náradia uloženého na hrade súdime, že na jeho obnove sa stále pracuje. Sprievodca nás nasmeruje ku kamennému múru, kde ukáže na prasklinu pripomínajúcu obrysy ľudskej hlavy. „Na tejto stene sú rôzne obrazce. Pôsobia ako vytesané či vypálené. Mohli by naznačovať, že naši predkovia sa tu usídlili za omnoho skorších čias, než vôbec hrad existoval,“ vysvetlí.
Na opačnom konci hradu nám predstaví pivnicu. „Práve tu a v miestnosti nad nami sa dejú všetky nevysvetliteľné veci. Hore bola kedysi izba kráľovnej, dodnes z nej v noci počuť kroky,“ poznamená František Kovár s tým, že jeden deň, keď robotníci pracovali na hrade, odtiaľto počuli detský plač, i keď nikde žiadne dieťa nebolo.
Podzemie si vyfotím rovnako ako všetky zákutia hradu. Vždy si fotky skontrolujem v galérii, ktoré sú zoradené postupne od času ich zvečnenia. Tentoraz mi však neobvykle zahapruje telefón a fotku podzemia, ktorú som odfotil o 20.00 h, mi ukazuje skôr než fotku nádvoria zhotovenú v čase 19.59.
Veľmi divné, pomyslím si, keď ma z myšlienok vytrhne František a spustí: „Niekedy je tu hrobové ticho, nepočuť ani živej duše. Ticho ako v rakve napriek tomu, že sme v lese. To ste nezažili.“
Oznámim mu, že stan si rozložíme priamo medzi múrmi zrúcaniny a nie pod hradom pri altánku, ako sme to prvotne plánovali. „Ak tu niečo je, chceme to cítiť čo najintenzívnejšie,“ obhajujem svoj nápad. Z výrazu Františkovej tváre možno vyčítať, že ho neschvaľuje, i tak však neochotne prikývne. „Len aby som vás tu zajtra ešte našiel...“ rozlúči sa s huncútskym úsmevom.
Sme obkľúčení
Keď František Kovár opustí hradby, svetlo sa začne meniť na šero. Len čo stihneme položiť batohy na zem, obkľúči nás asi deväť kôz odhodlaných ukradnúť našu batožinu. Hoci ich plašíme, majú nás na háku. Spočiatku úsmevná situácia sa mení na ošemetnú, keďže je čím ďalej väčšia tma a my nemáme postavený príbytok.
Aj s batožinou a so stanom sa preto rozbehneme na vrchné poschodie zrúcaniny, do spomínanej miestnosti, ktorá slúžila ako izba kráľovnej, domnievajúc sa, že kozy sem nevkročia. Mýlime sa. Prenasledujú nás úplne všade.
Naložení sa šplháme po tenkom múre hradu, pričom napravo od nás je len priepasť. Keby sme z neho spadli, s najväčšou pravdepodobnosťou je po nás. Kozám však výška neprekáža, a keď sa aj v tomto okamihu začnú pliesť pod naše nohy, prvotná radosť z ich prítomnosti sa mení na hnev.
Cez drevenú strechu preskočíme do interiéru – najzachovalejšej časti hradu, kde sa zabarikádujeme lavičkami pred našimi zvieracími kamarátkami. Kým si vydýchneme po náročnom úniku, slnko úplne zájde.
Približne hodinu sa mordujeme potme so stanom len pri slabom svetle baterky. Keď ho konečne postavíme, prebrodíme sa vlastnými zátarasami k drevenej streche, z ktorej môžeme pozorovať hrad. Dvíha sa vietor a začína popŕchať.
Šášov sa pod rúškom noci mení na Drakulov zámok
Je krátko po desiatej večer, keď sa s baterkou vydáme na prvú nočnú obhliadku hradu. Veľmi opatrne prechádzame nebezpečným múrom nad priepasťou, ktorý je pre dážď teraz ešte aj klzký. S malou dušičkou sme odhodlaní vstúpiť do hradnej pivnice. Máme pred tým miestom ešte väčší rešpekt než pred akýmkoľvek v minulosti, keďže iba tu sa diali zvláštne veci s mojím telefónom ešte za svetla.
Celým hradom sa ozýva nepríjemný piskot vetra a šum nočného lesa. Pred očami máme scenériu ako vystrihnutú z gotického hororu, ktorú dotvára aj mečanie kôz. Keď prejdeme do podzemia, všetko stíchne. V hrobovom tichu, v ktorom takmer počujeme bublanie krvi v našich žilách, chytáme úzkosť. „Je priam až nemožné, že je tu také ticho, keď len pár metrov od nás zúria všetky možné zvuky a ozveny...“ zamyslíme sa, keď sa nám znenazdajky vypne baterka. Pobúchame ňou a opäť naskočí. Máme pocit, akoby bolo niečo úplne inak než pred pár sekundami, ale nedokážeme prísť na to čo.
Na naše hlavy padá dážď, kým prechádzame ostatnými časťami hradu, nikde však necítime to čo na mieste, kde máme spať, a tesne pod ním. Obchádzku opäť ukončíme kaskadérskym šplhaním po múre nad priepasťou a zostaneme na streche ešte chvíľku – na jednu cigaretu.
Kým hľadám skrčený pri múre bezvetrie, aby som ju mohol zapáliť, z miestnosti, kde spíme, sa ozve obrovský rachot. Kozy nám ničia stan? Doskočia tam aj z druhej strany? Tá je príliš vysoko... pomyslím si a baterkou namierim dnu. Keď sa snažím rozhliadnuť cez našu zátarasu, začne blikať, čiže nič nevidím. Paradoxne, keď chcem svietiť dnu, nesvieti, keď ju namierim von, funguje bezproblémovo. Po chvíli prestane blikať, a tak môžem skontrolovať cez okná náš príbytok. Je nedotknutý. Vtom sa z opačnej strany nám za chrbtom rozbehnú kozy. Všetky. Po chrbte mi prebehne mráz... „Nemohli to byť ony. Preboha.“
Niečo nás tu nechce
Premoknutí sa rozhodneme, že zvyšok noci strávime v miestnosti, kde máme rozložený stan. Práve tam sa vraj deje väčšina paranormálnych úkazov. Hoci sme schovaní medzi múrmi, cez okná prefukuje viac, než sme čakali. O bezvetrí môžeme akurát snívať.
Približne hodinu a pol sa rozprávame pri okne, pričom každú chvíľu sa strhneme na nepríjemné zvuky. Všetky je však možné racionálne vysvetliť, aj keď je potrebné si priznať, že naša psychika na tomto mieste pracuje na plné obrátky. Predsa len, sme sami počas daždivej noci na hrade opradenom tajomstvom a spoločnosť nám robia len netopiere a otravné kozy.
Približne okolo polnoci nás z rozprávania vyruší dupot. Znie, akoby niekto skočil oboma nohami na drevenú podlahu. Keď obe miestnosti skontrolujeme baterkou, nič nenájdeme. Kozy sú ďaleko od nás a v okolí niet toho, kto by to spôsobil.
Vydesení na smrť si opäť sadneme k oknu. Pokoj je len pár minút. Z ničoho nič asi meter od nás padnú z plafóna malinké kamene s obrovským rachotom. Aj ja, aj moja spoločnosť sme zreteľne videli, ako padajú rovno zhora nadol. Nad nami je však pevný drevený strop, čiže to, čo sa práve stalo, je nemožné. Krv nám tuhne v žilách, a keby sme mali tú možnosť, v momente odtiaľto padáme. Sme tu však uprostred noci, odrezaní od sveta, v daždi a s rozloženým stanom.
Piskot vetra v momente pádu kameňov utíchne, chvíľku nám však trvá, kým to cez strach a posledné udalosti zaregistrujeme. Z miestnosti pod nami zrazu zreteľne počujeme štrngot kľúčov, či niečoho podobne kovového, a vŕzganie obrovskej brány. Najhoršie je, že táto miestnosť je úplne prázdna a nemá čo v nej vydávať takéto zvuky. „Celú noc je tam ticho a zrazu toto? To nie je možné,“ hovorím svojej spoločnosti. Nechutné zvuky stále silnejú a asi po desiatich minútach vybehneme po múre opäť do pivnice. Už sa ani nepozastavíme nad nefungovaním baterky, zaskočí nás, že opäť tu je hrobové ticho. Desivé hrobové ticho.
Len čo sa vrátime k stanu, zvuky zdola opäť zreteľne počujeme. „Akoby nás tu niečo nechcelo,“ po všetkých incidentoch náš mozog opúšťa rácio a my sa rozhodneme skryť do stanu, kde čakáme do rána. Zo strachu nezažmúrime oči. Viackrát nás vystrašia zvuky dupotu či padania našej barikády pred kozami. Zakaždým, keď miestnosť prehliadneme, je nedotknutá.
Oáza pokoja
Ráno po bezsennej noci vychádzame zo stanu spolu so slnkom. Ručičky na hodinách ukazujú päť hodín, keď začíname baliť. Nachystaní vypadnúť sa odbarikádujeme a na naše prekvapenie nikde nevidíme kozy. Vidíme však prekrásne výhľady na hrad, ktoré nám poskytol východ slnka. Ako desivo tu bolo v noci, tak je tu nádherne ráno.
Unavení a vysatí z energie, akoby si na nás pochutila skupina
upírov, sa vraciame cez les k autu. Nezabudnuteľná noc nám zobrala minimálne dva roky zo života a energiu na celý týždeň. Duch temných hradieb sa nám dostal pod kožu tak, že nebudeme prekvapení, ak nás v snoch bude naháňať ešte mesiace.
